Slnečné lúče toho rána boli slabé, matné a ako keby sa hanbili dotýkať paluby člna, na ktorom dvaja ľudia prežili noc, čo ich navždy poznačila. Dorota ležala chrbtom opretá o stenu člna, zabalená do vlhkej prikrývky a Marek sedel vedľa nej, ruky založené na kolenách, oči uprené do prázdna. Hoci sa oceán už upokojil, ich vnútro ešte stále vibrovalo...
Noc prišla pokojne. Príliš pokojne.Nebolo vetra, hviezdy viseli nad nimi ako pevné, nemenné body vo vesmíre a hladina oceánu sa zdala taká pokojná, až pripomínala obrovské zrkadlo. Dorota spala schúlená pri Marekovi, hlavu mala opretú o jeho hruď, pravidelne dýchala a snívala. Marek si ešte chvíľu nechával oči otvorené – len tak sledoval nočnú...
Ráno prišlo bez fanfár, ale s jemnou eleganciou. Vlny hladili boky člna ako ospalý pes nohy svojho pána. Obloha bola zatiahnutá oparom, ktorý sa pomaly rozplýval pod náporom prvých lúčov slnka. Oceán sa trblietal v tisícoch odtieňov modrej, od kalnej oceľovej pri hladine až po krištáľovo svetlú na horizonte. V tej nekonečnej prázdnote, kde sa...
Vlny dnes šepkali. Nehučali, nevrčali, nevyhadzovali čln do výšky ako zranenú šelmu. Iba sa jemne kolísali pod hladinou, akoby aj ony vedeli, že tento deň má patriť tichu. A ticho si ich našlo. Ako jemná hmla. Ako clivý pohľad do diaľky, ktorá nič nesľubuje a zároveň všetko skrýva.
Dorota si pospevovala. Sedela skrútená na okraji člnu, nohy...
Oceán pod nimi hučal ako unavený drak. Každý vlnový hrebeň sa zlomil s výkrikom vetra, každé zakolísanie člnu im pripomínalo, že sú len dvaja ľudia na krehkej lodičke zpevnenej z kmeňa palmy, lán a nádeje, ktorá sa zachytávala o každý lúč slnka. No teraz, keď slnko pomaly klesalo a stávalo sa len rozmazaným oranžovým okom na obzore, mali v sebe...
Úsvit bol pomalý a nežný, ako keby aj slnko chápalo, že dnešné ráno si zaslúži byť tichšie, jemnejšie, plné pokoja. Bledoružová žiara sa rozplývala nad horizontom a palmy sa ešte len začínali prebúdzať svojim nesmelým šumom. V jaskyni vládol pokoj, až kým sa Marek pomaly neprebudil. Chvíľu len tak ležal a počúval tlkot jej srdca, to jemné,...
Zobudili sa ešte skôr, než sa slnko vynorilo spod obzoru. V jaskyni bolo ticho, len niekde z diaľky zaznieval občasný šum oceánu a monotónne šepkanie vetra, ktorý sa preháňal korunami paliem. Dorota otvorila oči ako prvá. Vzduch bol iný. Nebol to len obyčajný ranný chlad, bol v ňom náznak zmeny. Ako keď niečo končí – nie s úzkosťou, ale s...
Noc bola pokojná.
Bez výkrikov, bez vetra, bez podivných šelestov, ktoré ich inak sprevádzali. Len tlmený spev oceánu a občasné zakrákanie Pika, ktorý sa strácal v tme. Ticho, aké prichádza len raz – ticho predposlednej noci.
Dorota sa zobudila prvá. Prevaľovala sa pod palmovou prikrývkou a na chvíľu zavrela oči, akoby chcela, aby ráno ešte chvíľu...
Ráno bolo tiché a vlhké. Hmla sa ešte prevaľovala cez úpätie výšin, listy šepkali pod váhou rosy a oceán lenivo dýchal. Marek vstal ako prvý. Už dávno nemal potrebu prespávať celú noc – v jeho tele sa prebúdzal akýsi prastarý inštinkt, ktorý mu nedovolil spať viac než pár hodín. Dorotu však nechal oddychovať. Jej telo si to zaslúžilo.
...
Zobudil ich škrek. Vysoký, prenikavý a takmer až panický, no v jeho tóne sa skrývalo aj čosi známe. Marek sa strhol, Dorota sa mykla a pretrela si oči, akoby si nebola istá, či to počuje len v hlave. Ale keď sa ozval znova, nebolo pochýb.
"Pík…" zašepkala Dorota a vyšla z jaskyne.
Sedel na veľkom kameni...