205. Vlny

Noc prišla pokojne. Príliš pokojne.Nebolo vetra, hviezdy viseli nad nimi ako pevné, nemenné body vo vesmíre a hladina oceánu sa zdala taká pokojná, až pripomínala obrovské zrkadlo. Dorota spala schúlená pri Marekovi, hlavu mala opretú o jeho hruď, pravidelne dýchala a snívala. Marek si ešte chvíľu nechával oči otvorené – len tak sledoval nočnú oblohu, počúval ticho a cítil jemné kolísanie člna.Potom zaspal aj on.Zobudil ho úder.Nie zvuk, nie hlas, ale prudký pohyb člna, akoby pod nimi niečo narazilo do dna. Dorota sa mykla, prebudila sa súčasne s ním. V tej istej chvíli ďalšia vlna udrela zboku – tvrdšie, razantnejšie. Čln sa zakolísal, zaškrípal. Voda sa vyšpliechla cez okraj a zmáčala im nohy."Čo sa deje?!" vykríkla Dorota, rozospatá, no okamžite prebratá strachom."Vlny... niečo sa deje s oceánom," Marek sa už šplhal k veslám, ktorými vedel čln udržiavať v smere. Ďalší náraz. Tentoraz už prudký. Voda sa prevalila cez bok.Zrazu už nič nepripomínalo pokojný oceán, ktorý poznali.Vlny rástli. Nie do výšky prílivových múrov, ale stačilo málo – len zopár metrov, pár prudkých nárazov z boku – a ich lodička vystužená z palmových driev a lán sa mohla prevrátiť. Všetko by sa rozsypalo. Jedlo, voda, ich život."Musíme sa otočiť proti nim!" zreval Marek, zatiaľ čo napínal ruky, šmýkal sa na mokrom dne člna a bojoval o rovnováhu.Dorota sa okamžite chytila jednej strany a držala sa, ako len vedela. Vlasy jej plieskali o tvár, vietor zosilnel a voda bola zrazu ľadová. Nie studená. ĽADOVÁ. Ako keby sa pod nimi otvoril prameň zo severu."Prečo je taká studená?" vykríkla.Marek to vedel len matne. Videl o tom dokumenty. Niekedy, v dôsledku podmorských prúdov, dokáže oceán náhle "vydýchnuť" studenú masu vody spod hlbín. Volá sa to upwelling – vertikálny prúd, ktorý vymení teplú povrchovú vodu za chladnú z hĺbky. Ale nebol čas to vysvetľovať. Vlny ich bili ako päsť rozbúreného obra."Drž sa pri mne! Nepúšťaj sa člna!" kričal a súčasne sa snažil natáčať trup člna čelom k nárazu. Ak by ich zachytila vlna zboku, prevrátili by sa. A pod vodou by už nebolo cesty späť.Ďalšia vlna. Tentoraz im rozbila jednu z nádob s vodou. Vzácna tekutina sa nenávratne vyliala do slanej vody.Dorota vykríkla. Nielen od šoku, ale od zúfalstva. "Naša voda!""Nezáleží na nej, ak sa utopíme!" Marek zareval a zakopol. Padol, ale nezastal. Okamžite sa znova postavil a zaryto kormidloval. Vietor mu bičoval tvár, voda sa mu valila do očí, nohy sa mu šmýkali na mokrom povrchu. No on bojoval.Minúty sa zdali nekonečné. Ich čln sa kýval zo strany na stranu. Oceán už nebol pokojný – bol polom bitky. A oni boli len tenkými vojakmi z dreva a kože. Hádzalo ich to, natriasalo, čln skákal po vlnách ako opustený list.Dorota sa schúlila pri zásobách, chránila ich telom. V jednej chvíli sa zdalo, že sa prevrátia. Bok člna sa zodvihol a voda sa prevalila cez okraj. Dorota zavrela oči.Ale udržali to.Marek zreval od námahy. Bol premočený, spotený, ruky sa mu triasli, zuby mu drkotali.A potom... prišla chvíľa ticha.Nie skutočné ticho – oceán stále hučal, vietor fúkal, ale vlny ustúpili. Už len kolísanie. Už len hlboký nádych oceánu. Ako keď zviera, ktoré vrčalo, len na chvíľu zatvorí oči.Dorota sa pomaly narovnala. Telo sa jej triaslo, srdce jej bilo ako splašené. Všetko mokré. Vlasy mokré. Oblečenie ťažké. Zásoby... prekvapivo, väčšina zostala.Marek sa posadil na dno člna a hlavu si oprel o jeho okraj. Dýchal ťažko, s vypätím."Čo to... čo to bolo?" spýtala sa Dorota, keď sa konečne odvážila prehovoriť."Upwelling," povedal zachrípnutým hlasom. "Studený prúd. Vyrazil zospodu. Zmenilo to pohyb vody. A tie vlny... to je ako keď oceán mení rytmus. A my sme sa ocitli v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste."Dorota mlčala. Potom sa pozrela naňho. "Skoro sme zomreli.""Áno.""Ak sa to zopakuje... ak príde búrka...""...nemáme šancu," doplnil ju Marek ticho.Ich pohľady sa stretli. V tej chvíli to nebola len únava. Bolo to pochopenie. Že žijú na hrane. Doslova. Že ich život teraz visí na kuse lana, kúskoch dreva a ich vôli nevzdať sa.Sedeli spolu, zabalení do prikrývky, ktorá ich nezahriala, len aspoň na chvíľu zakryla. Marek ju objal, Dorota si položila hlavu na jeho rameno.Obaja sa triasli.Nad ich hlavami sa rozjasnilo. Hviezdy znova vystúpili na oblohu. Akoby sa nič nestalo.Ale oni vedeli.Dnes sa pozerali smrti do očí.A ráno, keď sa oceán znova upokojí, budú stále nažive.Unavení. Vyčerpaní. Ale spolu.A to bolo jediné, čo ich ešte držalo nad vodou.

- JK -