199. Predposledná noc

Noc bola pokojná.
Bez výkrikov, bez vetra, bez podivných šelestov, ktoré ich inak sprevádzali. Len tlmený spev oceánu a občasné zakrákanie Pika, ktorý sa strácal v tme. Ticho, aké prichádza len raz – ticho predposlednej noci.
Dorota sa zobudila prvá. Prevaľovala sa pod palmovou prikrývkou a na chvíľu zavrela oči, akoby chcela, aby ráno ešte chvíľu počkalo. Ale keď otvorila oči druhýkrát, vedela, že sa niečo zmenilo. Nie v krajine. Nie v lesoch. Ale v nich. Niečo tiché, ale silné.
Marek už bol preč. S Pikom na pleci, niekde na pláži, kde pripravoval všetko, čo mali. Dorota si natiahla jednoduché šaty a vyšla von. Vietor bol jemný, obloha mliečna. Cítila v kostiach, že dnes môže byť posledný deň na ostrove. Zajtra ešte strávia chvíľu lúčením – ale dnes… dnes bol deň príprav.
Našla Mareka, ako stojí pri člne a brúsi nôž o kameň. Jeho pohyby boli pomalé, presné, pokojné. Ako keby každé brúsenie bolo rozlúčkou so životom, ktorý tu žili.
"Spala si?" spýtal sa bez toho, aby sa otočil.
"Výborne, vyspatá… A ty?"
"Ani neviem. Myslím, že už len… čakám."
Dorota prikývla. Sadla si vedľa neho a sledovala, ako kontroluje šnúry z lián, nádoby a bambusy, ktoré pripevnil k provu člnu. Medzi nimi uložené kamene, pripravené na ohnisko – ak by na vode potrebovali uvariť jedlo alebo len cítiť oheň a teplo. Každý detail bol premyslený, starostlivo vypracovaný. Nad provom člnu sa dvíhala jednoduchá konštrukcia z vetiev – opora, na ktorú plánoval natiahnuť gumennú plachtu zo záchranného člna, aby ich chránila pred dažďom. Bola to malá nadstavba, ale stačila.
Marek celý deň pracoval bez prestávky. Pripravil nádoby na vodu – vyčistené škrupiny od kokosov, vydlabané drevené nádoby a aj jednu väčšiu zo starcovej jaskyne. Nachytal kraby a ryby, ktoré očistil, vysušil a niektoré naložil do slaného nálevu z morskej vody a listov, ktoré zabraňovali skazeniu. Všetko potom precízne uložil pod sedadlá člna, spolu so suchým lístím, konármi a malým zásobníkom suchého machu.
Laná z lian, ktoré predtým držali vor, opatrne rozviazal, očistil a previazal – teraz upevňovali dôležité prvky na člne. Každý uzol bol trojitý. Každý spoj overený.
Nôž z mušle mal so sebou stále – ale teraz ich pripravil viac. Aj pre Dorotu. Na opasok jej pripevnil menší z plochej mušle, ktorý sa dal ľahko schovať pod šaty.
Dorota medzitým zbierala jedlé plody, dopĺňala zásoby a čistila nástroje. Piko lietal okolo nich, občas zosadol na konár a sledoval, ako dvaja ľudia skladajú svoju nádej do člna.
Večer prišiel pomaly.
Slnko sa plazilo k obzoru a pomaly farbilo hladinu oceánu do bronzova. Západ slnka bol dnes iný – nie tichý a poetický, ale naplnený energiou posledných príprav. A predsa… keď sa všetko uložilo, nádoby naplnili a oheň pri pobreží zapálil, nastalo ticho.
Dorota si sadla k ohňu. Marek sa posadil vedľa nej. Ich ramená sa dotýkali. Piko sedel medzi nimi.
"Zajtra si dáme rozlúčku s ostrovom," povedal Marek ticho. "Chcem prejsť ešte raz všetky miesta, kde sme žili. Jazierko. Záhradu. Strom, kde si sa zranila. Skalu. Pamätník."
"Aj ja," prikývla Dorota. "Nechcem odísť ako zlodeji. Chcem sa rozlúčiť… aj keď je to len kus zeme."
"Nie je to len kus zeme," povedal Marek. "Bol to náš domov. Prežili sme tu. Zmenili sme sa tu."
Dorota sa k nemu otočila, jej oči boli vážne. "Marek... ďakujem. Za všetko. Za každý deň, keď si nevzdal nádej. Keď si ma niesol. Keď si ma liečil. Keď si veril, aj keď som sa ja bála."
Marek mlčal. Potom sa k nej naklonil a pobozkal ju na čelo. "Nebolo to len pre teba. Bolo to aj pre mňa. Ty si dôvod, prečo som to dokázal."
Ich objatie trvalo dlho.
Bolo pevné, tiché, dýchajúce láskou, strachom aj odhodlaním. Objatie tých, ktorí prešli cez peklo a stále sa držali. Objatie pred poslednou nocou.
Keď sa hviezdy objavili na oblohe, ich oči sa leskli v ich svetle. Oceán bol pokojný, hladina sa vlnila len mierne. A v ich srdciach dozrievalo vedomie, že už nie sú len dvaja stroskotanci. Boli rodina.
Zajtra sa rozlúčia.
Pozajtra odídu.
Ale dnes…
… dnes ešte patria ostrovu. A ostrov, aj keď ticho, patrí trochu im.
- JK -