206. Labilná nádej

Slnečné lúče toho rána boli slabé, matné a ako keby sa hanbili dotýkať paluby člna, na ktorom dvaja ľudia prežili noc, čo ich navždy poznačila. Dorota ležala chrbtom opretá o stenu člna, zabalená do vlhkej prikrývky a Marek sedel vedľa nej, ruky založené na kolenách, oči uprené do prázdna. Hoci sa oceán už upokojil, ich vnútro ešte stále vibrovalo dozvukmi noci.
Nad hladinou sa dvíhal ľahký opar. Vlny boli malé, pravidelné, no aj tak sa čln pri každom ich dotyku jemne zachvel. A práve v tom zachvení sa skrývalo niečo desivé – pripomienka, že oceán je stále tam, stále mocný, stále nevyspytateľný.
"Nemohla som zaspať," prehovorila Dorota tlmene. "Každé zavŕzganie, každý pohyb člna... hneď som sa budila."
Marek len prikývol. "Ja som ani neskúšal spať. Sedel som, pozeral sa na vodu a rozmýšľal, čo by som robil, keby si spadla cez okraj."
Dorota sa k nemu otočila a položila mu dlaň na ruku. "Zomreli by sme obaja."
"Možno."
"Určite. Nemáme nič, čo by nás udržalo na hladine. Žiadne vesty. Ak by sme sa prevrátili... ten čln by zmizol. A my s ním."
Marek mlčky stisol jej dlaň. Po chvíli sa zhlboka nadýchol. "Vieš, ten gumový čln, čo sme mali po páde lietadla... ten by to ustál. Aj keby prišli väčšie vlny, bol stabilný, pružný. Mal úchyty, vystužené okraje. Tento... je len drevo a liany. A pár povrazov."
"Tento... je krehký ako naša nádej," šepkala Dorota.
Pozreli sa na seba. V očiach sa im zrkadlil strach, ale aj zvláštny druh pokoja. Už si neklamali. Nepredstierali, že ich výprava je romantická. Bola nebezpečná. A krehká. Presne ako čln, ktorý ich niesol vpred.
"Mali by sme si úprimne povedať," začal Marek, "že ak príde niečo podobné ako tá vlna... a tentoraz nás prevráti... končíme. Nebudeme sa vedieť udržať nad vodou dosť dlho. Nemáme nič."
Dorota si vzdychla a zadívala sa na hladinu. "A predsa ideme ďalej."
"Lebo už nemáme na výber."
"Ale máme," oponovala potichu. "Mali by sme. Mohli by sme sa pokúsiť vrátiť. Možno by sme ostrov ešte našli."
"A potom? Čakať na ďalšiu búrku? Na hlad, na sucho? Na pôrod v jaskyni?"
Dorota sa zasmiala. Krátko, ale úprimne. "Znie to... hrozne."
"Lebo to hrozné je," prikývol Marek. "Ale aj toto je. Každý deň môže byť posledný. A keď si to v noci uvedomíš, úplne, do hĺbky... zmení ťa to."
"Vieš, čo je zvláštne?" spýtala sa po chvíli ticha. "Že aj keď to viem... aj keď sa bojím... stále chcem ísť ďalej. Stále chcem veriť, že za tým horizontom je niečo lepšie."
"Lebo si silná," povedal Marek a pohladil jej líce.
"Nie. Nie som. Ale som s tebou. A to je ten rozdiel."
Dopoludnie plynulo pomaly. Rozprávali sa. Otvorene, úprimne. Spomínali na veci z ostrova, porovnávali ich s tým, čo prežívajú teraz. Hovorili o smrti. O strachu. O túžbe po domove, ktorý možno už nikdy neuvidia.
"Vieš, keď som bola malá," povedala Dorota, "myslela som si, že najnebezpečnejšie veci sú tie, čo kričia – požiar, búrka, výbuch. Ale skutočné nebezpečenstvo je ticho. Tiché vlny, ktoré ťa raz prevrátia. Tiché rozhodnutie ísť ďalej. Tiché lúčenie so svetom."
"A tiché pochopenie, že už niet cesty späť," dodal Marek.
Popoludnie bolo pokojné. Slnečné, dokonca mierne teplé. Sušili si veci, kontrolovali zásoby, znova spustili malú pascu do vody. Ulovili len jednu rybu, ale aj to bol zázrak. Jedli opatrne. Podelili sa. Dorota vypila viac vody – Marek trval na tom. Mala v sebe život, o ktorý sa museli starať obaja.
Keď sa večer začal skláňať nad oceánom, oblaky na západe stmavli. Najprv len jemne. Ako závoj. Ale potom sa medzi nimi mihol prvý záblesk.
Dorota sa okamžite narovnala. "Vidíš to?"
Marek prikývol. "Blesk."
"Blýska sa."
Po pár sekundách sa ozval hrom. Nie silný. Ale dosť jasný.
Sedeli vedľa seba, opäť v tom zvláštnom tichu pred búrkou, v ktorom sa ozýva len dýchanie a klopanie srdca.
"Ak príde... ďalšia noc ako tá včerajšia..." povedala Dorota, ale nedokončila.
Marek ju vzal za ruku. "Tak sa budeme držať. A budeme dúfať."
Z obzoru vyšľahol ďalší blesk. A v diaľke, kde predtým vládla len modrá, sa začala pomaly schádzať temnota.
A s prvým hromom sa skončil ich ďalší deň.
Nie v náreku. Nie v panike. Ale v očakávaní.
A v tichom vedomí, že každá noc môže byť posledná – a predsa stojí za to ju prežiť spolu.
- JK -