Obloha bola takmer neprirodzene čistá, zrejme sa príroda rozhodla udeliť im odmenu za všetku tú bolesť. Vietor len letmo hladkal lístie, slnko pálilo do kameňov s obrovskou silou.
Marek stál pred jaskyňou, chvíľu sa díval na les, potom na útes, čo sa týčil nad ostrovom ako nemý svedok všetkého, čo prežili.
"Kam ideš?" ozvala sa Dorota,...
Ráno sa prebudilo skôr, než by bolo vhodné. Svetlo sa plazilo po stenách jaskyne ako nezvaný hosť a Dorota, opretá o svoje barle s mäkkou opierkou z listov, sa pomaly postavila. Každý pohyb jej tela mal v sebe vedomie bolesti, ale aj zvláštnej vďačnosti, že ho dokáže urobiť.
Chvíľu len stála a počúvala. V jaskyni bolo prázdno.
...
Vzduch bol teplý a jazierko nad jaskyňou dýchalo pokojom. Voda sa jemne vlnila, keď na ňu dopadali poryvy vánku, a odrážala zlatisté svetlo neskorého popoludnia. Všetko okolo bolo tiché – len vzdialený zvuk vĺn a jemné šumenie listov narúšali to takmer posvätné ticho.
Deň začal pokojne. Prvýkrát po dlhých dňoch nebolo v jaskyni cítiť ani chlad, ani strach. Len tichú nádej. Dorota sa zobudila skôr ako zvyčajne – nie preto, že by ju niečo prebudilo, ale preto, že chcela. Marek sedel neďaleko, vetvičkou kreslil do piesku nejaký tichý nápad, ktorý mu ešte nevyrástol do slov.
"Čo to robíš?" opýtala sa...
Ráno prišlo pomaly, akoby sa slnko bálo rozhrnúť tmu. V jaskyni vládol pokoj. Tichý, dýchavý. Len niekoľko lúčov sa nesmelo pretiahlo cez otvor, dotýkajúc sa Dorotinej tváre ako prsty anjela. Marek sa zobudil skôr. Ležal na boku, chrbtom ku svetlu, tvárou k nej.
Pozeral na jej spiacu tvár dlhšie, než by si bol priznal. Dýchala pokojne, hoci...
Slnečné lúče sa pohrávali so stenami jaskyne ako zlaté prsty, ktoré hladkali každý kameň, každý záhyb života. Marek sedel na zemi, opretý chrbtom o stenu, a triedil vetvičky na nové podpaľovanie. Dorota ležala neďaleko, pod palmovými listami a starou košeľou, čo im teraz slúžila ako vankúš. Na lícach jej konečne hrala farba.
"Vieš, čo mi dnes ráno...
Ráno prišlo tak, ako prichádzajú zázraky – nie s fanfárami, ale potichu. Ako keď sa niečo po dlhom čase rozhodne vrátiť. Svetlo vniklo do jaskyne ako nesmelý hosť, len opatrne pohladilo steny a potom sa dotklo jej tváre.
Dorota sa ešte nehýbala. Jej dych bol tichý, ale neklamal – dýchala. Dýchanie, ktoré pred pár dňami znelo ako...
Noc sa míňala pomaly. Ako tenká niť medzi dvoma svetmi – medzi tým, čo sa ešte mohlo stať, a tým, čo už nechceli zažiť znova. Oheň v jaskyni už len tlel. Po dňoch a nociach bdenia Marek sedel, opretý o chladný kameň, s Dorotinou rukou v dlani. Bolo ticho. Ticho, ktoré už nebolo desivé. Skôr únavné. Tiché ako dych, čo...
Marek sa zobudil ešte pred svitaním. Bolo to skôr precitnutie než prebudenie – to zvláštne bodnutie v hrudi, keď nevieš, čo ťa zobudilo, ale cítiš, že musíš otvoriť oči.
V jaskyni bolo ticho. Oheň už len tlel, no jeho slabé svetlo ešte osvetľovalo priestor, v ktorom ležala Dorota. Nehýbala sa.
Marek vstal. Ticho, takmer bez dychu,...
Tma v jaskyni bola hutná. Nie ako tá vonkajšia, ktorú si mohol pozrieť, ohmatať očami. Táto bola iná. Ticho, ktoré Marek cítil, sa lepilo na kožu ako vlhko po daždi. Ticho, ktoré neprinášalo pokoj, ale napätie. A každá minúta, ktorú strávil sediac pri Dorote, len zhusťovala tieň okolo neho.
Dorota nedýchala pravidelne. Jej hruď sa dvíhala iba...