Marek sedel pri nej. Nohy mal skrčené, ruky položené na stehnách, hánky biele od zovretia. Nepohol sa už hodiny. Len sedel. Počúval. Čakal.
Dorota nedýchala pravidelne. Jej hruď sa len občas slabo nadvihla, akoby sa telo rozhodovalo, či má ešte silu pokračovať. Viečka mala zatvorené. Neotvárala ich od rána. Tvár bledá ako vosk, pery popraskané,...
Noci v jaskyni bývali temné, ale táto bola čierna. Čierna ako uhoľ. Ako pľúca plné vody. Ako Dorotine pery, ktoré zbledli natoľko, až stratili svoj tvar.
Marek nespal. Už niekoľko hodín nespal. Sedel neďaleko ohniska, v rukách držal list so šťavou z rozdrvených plodov a koreňa, o ktorom si myslel, že by mohol pomôcť. Ale pomoc bola...
Noc plynula pomaly, ticho narúšalo len praskanie ohňa a občasný zvuk, keď vietor zatriasol palmami za vchodom do jaskyne. Marek sedel vedľa Doroty, ktorá ležala zabalená v palmových listoch, hlavu opretú o jeho stehno. Jej dych bol plytký, takmer nepostrehnuteľný. Spočiatku si myslel, že spí. No potom začul kašeľ.
Tichý, drsný. Raz. Dvakrát. Potom...
Svit začal len nenápadne. Ako keď niekto v diaľke rozsvieti sviečku za hrubým sklom. Dážď, ktorý celý čas dopadal na listy, sa pomaly menil na drobné kvapky, ktoré už viac kvapkali zo stromov než z oblohy. Mraky síce viseli nízko, ťažké a tmavé, no na obzore sa objavil úzky pás bledomodrej nádeje.
Marek otvoril oči skôr, ako...
Nad ránom sa vietor zodvihol ako urazené more – prudký, chladný a netrpezlivý. Preháňal sa cez palmy, šľahal listami a rozháňal oblaky ako stádo splašených oviec. Marek otvoril oči ešte pred úsvitom. Neprebudil ho hluk, ale pocit – ten zvláštny, vtieravý nepokoj, čo sa vkradne pod kožu ako tieň, ktorý nemá zdroj svetla.Posadil sa. Vietor mu...
Cesta späť k jaskyni pokračovala pomaly. Každý krok bol pre Mareka skúškou, každé nadýchnutie akoby v sebe nieslo váhu celého sveta. Neslúžil mu len chrbát, niesol ju v rukách, na ramenách, vo všetkom, čo ho tvorilo – telo, srdce, myseľ. A napriek tomu neprotestoval. Pretože v náručí držal Dorotu. A na tom záležalo najviac.
Dorota sa opierala...
Cesta späť začala nevinne. Ráno bolo svieže, vietor šepkal medzi listami a vtáčí spev sa ešte občas ozýval z výšin, hoci slabšie než deň predtým. Dorota a Marek zbalili tábor pri skalách, pobalili zvyšné zásoby – posledný kokos plný vody, dve fakle, mušľu a ostrý kameň. Les ich čakal, cesta naprieč ostrovom smerom k jaskyni bola dlhá.
...
Zobudil ich zvuk, ktorý doposiaľ na ostrove nikdy nepočuli.
Nie šum oceánu, nie prasknutie vetvičky. Nie víchor v korunách paliem.
Ale spev.
Dorota otvorila oči. Ležala schúlená pod palmovým listím, ktoré včera večer natiahli ako provizórny prístrešok, a chvíľu len počúvala. Vtáčí spev – jasný, čistý, krátke tóniny, akoby sa niekto...
"Dorota… je čas."
Marek jej pošepkal do ucha tak ticho, že to ani neznelo ako slová. Skôr ako pohladenie ranného vetra. Oči ešte neotvorila, ale usmiala sa. V tej chvíli nemusela nič hovoriť. Len prikývla, jemne, sotva badateľne, a potom sa pomaly prevalila na bok.
Oheň z večera už dávno dohorel, ale piesok bol ešte teplý....
Ráno bolo pokojné. Jemné vlnky sa rozbíjali o breh neďaleko jaskyne, ako by ostrov chcel svojim vlastným rytmom prebudiť svojich dvoch obyvateľov. Slnečné lúče sa pohrávali s povrchom oceánu a prebleskovali cez listy paliem ako zlaté ihličky, ktoré jemne šteklili pokožku.Dorota sa prebudila prvá. Ležala chrbtom k Marekovi, ale cítila jeho...