en-105. Lano na hrane

Ráno sa prebudilo skôr, než by bolo vhodné. Svetlo sa plazilo po stenách jaskyne ako nezvaný hosť a Dorota, opretá o svoje barle s mäkkou opierkou z listov, sa pomaly postavila. Každý pohyb jej tela mal v sebe vedomie bolesti, ale aj zvláštnej vďačnosti, že ho dokáže urobiť.
Chvíľu len stála a počúvala. V jaskyni bolo prázdno.
"Marek?" zavolala potichu.
Žiadna odpoveď. Iba tiché zasyčanie vetra.
Znepokojená a zároveň zvedavá sa vydala von, slnko jej udrelo do tváre ako pohladenie a zároveň facka. No o pár krokov ďalej, pri skalnatej hrane lesa, ho zbadala. Sedel na kolenách, celý zohýbaný, a niečo sústredene viazal. Kúsok od neho ležal základ jednoduchého voru – dva dlhé kmene, niekoľko kratších traverzových palíc, a po stranách pripravené prúty, ktorými všetko zväzoval.
"Aha ho, Robinsona. Zasa stavia svoj slávny Titanik?" ozvala sa Dorota s lišiackym úsmevom, opierajúc sa o barle. Išla pomaly, ale pevne, v pohyboch bolo čosi nové – rytmus návratu.
Marek sa otočil a predstieral prekvapenie. "Pozor! Zranený pacient na úteku zo stanice. Pripravte sprievodného terapeuta."
"Ty si môj terapeut už tak dlho, že by si za mňa mal brať dávky," uškrnula sa Dorota a posadila sa na kus dreva, čo trčal z konštrukcie.
Marek sa usmial, ale oči mu na okamih zbehli k zemi. Pokračoval v práci.
"Tak... zase staviaš?" spýtala sa Dorota jemnejšie, prstami sa pohrávala s koncom svojej barly.
"Mhm. Myslím, že je čas. Nikdy nevieš... možno zajtra zbadáme loď. Alebo vrtuľník. A ja nechcem byť ten, kto nestihol odplávať len preto, že váhal."
Dorota mlčala, len sa dívala, ako pracuje. Jeho ruky boli šikovné, pohyby presné, ale dnes v nich bolo aj čosi zúfalo sústredené. Akoby ich držala neviditeľná túžba uniknúť.
Po chvíli ticha sa oprela o barlu a s hraným nezáujmom sa spýtala: "A kde je to naše slávne lano? Vieš, to, čo sme uplietli spolu z lián. Bolo dostatočne dlhé na uviazanie toho voru, nie?"
Marek zmrzol. Ruka mu ostala vo vzduchu, ako keby ho zastihla guľka pravdy. Dorota si to všimla.
"Marek?" skúsila znovu, tentoraz už vážnejšie.
On sa pomaly narovnal, no nepozrel sa na ňu.
"To lano..." začal ticho. "Je na skale."
"Na skale? Myslíš tú vyhliadkovú?"
Prikývol. Mlčal.
"A... na čo?" jej hlas bol už mäkší, ale prítomný, plný otázok, ktoré nechceli byť položené, ale museli.
"Každý deň tam chodím..." povedal pomaly, "pozerať na horizont. Hľadať... niečo. Znaky. Nádej. Niečo, čo mi povie, že tam vonku ešte niekto je."
Dorota sa oprela dozadu. Na okamih nič nepovedala. Len pozorovala jeho tvár, ako sa v nej mihajú tiene a svetlo.
"A to lano? Tam si ho nechal prečo?"
Marek zavrel oči.
"Dorota... keď si ochorela... keď si... ležala ako tieň, bez pohybu, bez hlasu... Nevedel som, či prežiješ. A..." jeho hlas sa zlomil. Vydýchol, ako keby sa mu v pľúcach roztrhlo ticho.
"...ak by si zomrela, nevedel by som... čo so sebou. Nevedel by som byť na tomto ostrove sám. To lano... bolo... bolo možnosť. Nie riešenie. Ale možnosť. Niečo... čo som potreboval vedieť, že tam je."
Dorota neodpovedala. Len sa pomaly k nemu naklonila. Zrazu barle neboli dôležité. Opierala sa o seba. O zem. O svoje ticho.
"Chcel si...?" spýtala sa veľmi potichu. Slová sa báli vlastnej váhy.
"Nie. Ale... bol som pripravený, ak by si..." nedokázal dopovedať. Len sa díval niekam za ňu, do lesa, do tých dní, ktoré ich lámali.
Dorota sa k nemu posunula. Sadla si vedľa neho, pomaly, opatrne. Potom položila svoju ruku na tú jeho – tú, ktorá ešte držala koniec šnúry.
"Keby som vedela, že máš taký plán..." povedala.
"Nikdy to nemal byť plán. Len... záloha. Posledné východisko, ak by si odišla a ja by som zostal."
Ich oči sa stretli. Nebolo v nich obvinenie. Ani hnev. Len smútok, ktorý sa rozlieval ako voda po hladine.
Dorota si položila hlavu na jeho rameno. Neplakala. Len bola ticho. A to ticho bolo plné všetkého – bolesti, čím si prešli, aj vďačnosti, že sú tu.
Marek sa nebránil. Pohladil ju po chrbte, jemne, ako keď vietor hladí lístie.
A potom, veľmi potichu, zašepkala: "Ďakujem, že si to nespravil."
On prikývol. "Ďakujem, že som nemusel."
A tak tam sedeli, pri nedokončenom vore, pri slovách, ktoré ich rozkladali aj skladali. A nad nimi stála len obloha, ktorá už dávno vedela, ako veľmi potrebovali jeden druhého.
- JK -