en-102. Medzi slovami, medzi tichom

Ráno prišlo pomaly, akoby sa slnko bálo rozhrnúť tmu. V jaskyni vládol pokoj. Tichý, dýchavý. Len niekoľko lúčov sa nesmelo pretiahlo cez otvor, dotýkajúc sa Dorotinej tváre ako prsty anjela. Marek sa zobudil skôr. Ležal na boku, chrbtom ku svetlu, tvárou k nej.
Pozeral na jej spiacu tvár dlhšie, než by si bol priznal. Dýchala pokojne, hoci slabšie než predtým. No už to nebolo to bojazlivé, prerušované dýchanie, ktoré ho každú noc desilo. Teraz to bol rytmus. Tichý, ale istý. Ako pieseň, ktorú si pamätáš z detstva, aj keď nevieš, kto ju prvý spieval.
Keď sa Dorota pohla, zľahka zašuchotali listy. Oči otvorila pomaly, ale vedome.
"Dobré ráno," povedal Marek mäkko.
Dorota sa usmiala. "Dobré?"
"Najlepšie, aké tu máme."
Chvíľu mlčali. Len sa pozerali. A potom sa Dorota opatrne nadýchla.
"Vieš, čo je zvláštne?" začala. "Keď som si zlomila nohu, myslela som si, že je to koniec. Nie... nie smrť. Ale... všetkého, čo malo zmysel. Že sa budem vláčiť po ostrove ako zbytočnosť, čo ťa len brzdí. Že mi odíde telo. A s ním hrdosť."
Marek si k nej prisadol, tak, aby bol len na dotyk. "A čo cítiš teraz?"
"Že to ešte nebol koniec," zašepkala. "Len začiatok niečoho horšieho."
Marek prikývol, bez pátosu. Len v tichom súhlase.
"Tá choroba…" pokračovala, "tá ma zlomila inak. Nezobrala mi len silu. Zobrala mi nádej. Pamätám si jednu noc... asi pred troma dňami... ležala som a zrazu som si uvedomila, že nechcem bojovať. Že by bolo ľahšie prestať. Pustiť ťa... prestať dýchať..."
Marek jej stisol ruku. Nepovedal nič. Vedel, že je čas len počúvať.
"A potom..." pokračovala Dorota, "si mi spieval. Tú hroznú country pesničku. A ja som sa smiala. Ale zároveň... niečo vo mne sa pohlo. Nie hlasno. Nie ako nával vôle. Skôr ako spomienka. Že mám niekoho. Že mám teba."
Marek sa usmial, ale v očiach mu neuhasla clivota.
"Vieš, že som mal chvíľu presne ten istý pocit?" povedal potichu. "Keď si už neotvárala oči. Keď si nedýchala pravidelne. Sedel som pri tebe a hovoril si: tak toto je ono. Toto je ten moment, keď ostanem na ostrove úplne sám."
Dorota odvrátila pohľad. "A čo si urobil?"
"Zostal som. Lebo nebolo kam ísť. A lebo som veril, že aj keby si odišla… tvoje posledné myšlienky budú o tom, že si nebola sama."
Mlčali. Ticho medzi nimi nebolo chladné. Bolo plné slov, ktoré ešte nemali odvahu povedať. Ale prítomnosť – tá bola ako prikrývka.
Marek vstal, podal jej kokosovú škrupinu s vodou. Dorota prehltla opatrne, ale s istotou.
"Vieš... dnes by som chcela len tak... byť," povedala po chvíli. "Nepremýšľať. Nepozerať do budúcnosti. Len... nechať vietor prechádzať cez listy a predstierať, že sme na letnej dovolenke."
Marek sa usmial. "Myslím, že zvládneme aj to."
Celý deň strávili pod palmami pred jaskyňou. Marek jej nosil jedlo – trochu pečenej ryby, krabieho vývaru. Dorota sedela opretá o veľký kameň, nohu mala vystretú a prikrytú, slnko jej zahrievalo líca.
Občas hovorili o minulosti. O tom, ako sa stretli. Ako sa hádali. Ako Marek raz nazval jej hnev "hurikánom s menom Dorota".
A inokedy len mlčali. Spolu.
Večer, keď sa krajina ponárala do mäkkých tieňov, Dorota položila hlavu na Marekovo rameno.
"Marek?"
"Hm?"
"Si sa niekedy bál... že zomriem? Úprimne?"
Dlho mlčal. Potom povedal: "Každý deň."
"A čo by si robil?"
Zamrmlal, skôr pre seba: "Niečo hlúpe, pravdepodobne."
Dorota sa naňho pozrela. "Ako napríklad?"
"Neviem," povedal s pokrčením ramien. Ale oči mal náhle iné. Nie smutné. Nie vystrašené. Skôr... vzdialené. Ako keby niekde bol, ešte stále. V myšlienke, ktorú neprezradil.
Dorota si ho prezerala. "Marek..."
"Nie je dôležité, čo by som urobil," prerušil ju jemne. "Dôležité je, že som to nemusel urobiť. Lebo si tu. Stále. So mnou."
Zavládlo ticho. Tentoraz iné. Hlbšie.
Dorota sa k nemu pritúlila. Cítila jeho srdce. Rytmus, ktorý poznala. Rytmus, ktorý jej pripomenul, prečo sa rozhodla žiť.
A on – on sa jej dotkol vlasov. V očiach mal svetlo západu slnka, ale v srdci... zvyšky niečoho, čo len tak ľahko neodíde.
Niečo, čo pripomínalo ticho pred rozhodnutím. Niečo, čo sa nehovorí nahlas. Niečo, čo sa uviaže na vrchole skaly... a odloží späť, len ak človek ešte verí.
A Marek zatiaľ stále veril.
- JK -