Slnečný kotúč sa pomaly vynáral z oceánu, ako by lenivým gestom zdravil dvoch pútnikov, ktorí už boli dávno na nohách. Dorota a Marek kráčali bosí po mäkkom piesku, ramená mierne zhrbené. Vietor im jemne čechral vlasy a vzduch bol ešte svieži, takmer chladivý.Kráčali už hodnú chvíľu. Bez slov. Bez otázok. Len krôčik po krôčiku. Každý ich krok...
Ráno prišlo pomaly, ale jasne. Slnečné lúče sa vkradli medzi konáre stromov a postupne osvetlili ich malý úkryt pod previsom. Dorota sa prebudila skôr ako Marek. Chvíľu len tak ležala, počúvala jeho pokojné dýchanie a vnímala, ako sa jej vlastné telo zotavuje z včerajšej výpravy.
Keď sa Marek prebudil, obaja vedeli, kam dnes pôjdu. K tej diere....
Cesta pozdĺž pobrežia sa zdala nekonečná. Slnečné lúče pomaly prenikali cez klenbu stromov, ktoré sa čoraz viac nakláňali nad ich chodník ktorí si v mysli vydupali, akoby sa konáre snažili udržať ich na ostrove. Vlny sa rozbíjali o ostré skaly, vietor prinášal so sebou soľ a vôňu hnijúcej vegetácie. Dorota a Marek už kráčali celé hodiny. Každý ich...
Marek otvoril oči do šera, ktoré ešte nebolo ranné, ale už nebolo ani nočné. V jaskyni panoval pokojný polotieň. Vzduch bol chladný, nasiaknutý soľou a vlhkosťou, no niečo ho vytrhlo zo spánku – jemná, ale prenikavá vôňa. Slaná, mastná, teplá.
Krabie mäso.
Nadvihol sa na lakti a oči mu padli na postavu pri ohni. Dorota sedela...
Cesta k skale bola strmá, ale tichá. Dorota šla za Marekom, opatrne kládla nohy na známe kamene a korene, ktoré sa za tie týždne naučila rozpoznávať aj poslepiačky. Zrazu jej krok zastal. Zdvihla pohľad a zistila, že Marek na ňu čaká, len pár krokov pred ňou, s jemným úsmevom. Neponáhľal sa. Vedel, že dnes to nebola len jeho rutina –...
Ráno prišlo ticho. Slnečné lúče sa len pomaly predierali cez husté koruny paliem a ostrov akoby váhal, či sa má prebudiť. Nebolo to ako bežné rána – žiadne vtipné výmeny, žiadne spoločné zbieranie kokosov, ani hravé hádky o to, kto dnes založí oheň. Len ticho. Ťaživé a naliehavé.
Dorota sedela pri ohni, hlavu mala opretú o kolená,...
Dorota sedela na piesku, len pár metrov od klietky, kde sa ukrývala mohutná, šupinatá masa – veľký varan. Jeho telo bolo napoly schované v tieni bambusovej konštrukcie, oči lenivo otvorené, jazyk občas lenivo vystrčil do vzduchu, akoby skúšal okolitý vzduch na prítomnosť nebezpečenstva. Nehýbal sa. A predsa v sebe niesol tichú hrozbu.
Dorota...
Dorota s Marekom stáli nad telom menšieho varana, ktoré ležalo na bielom piesku neďaleko ohniska. Slnečné lúče sa odrážali od jeho hrubých šupín a na okamih sa zdalo, že stále dýcha. No bol mŕtvy. Ich prvý skutočný úlovok – a zároveň ich prvý skutočný zabitý nepriateľ.
Tma bola hustá a vzduch naplnený napätím. Dorota a Marek stáli pri vchode do jaskyne, ich telá boli napnuté ako lano na hrane pretrhnutia. V rukách pevne zvierali svoje improvizované oštepy – dlhé bambusové kopije so zaostrenými hrotmi, spevnené vrstvami zuhoľnateného dreva. Ticho medzi nimi bolo takmer ohlušujúce.
Pred nimi, v tieňoch pri...
Noc na ostrove bola temná a zlovestne tichá. Obloha bola zamračená, zakrývajúc mesiac, ktorý by inak osvetľoval pláž bledým svetlom. Dorota a Marek stáli pri ohni, v rukách pevne zvierali svoje novo vyrobené oštepy.
Čakali.
Niekde v diaľke bolo počuť monotónne šumenie oceánu, vlny sa lákavo tiahli po piesku a opäť sa vracali späť do oceánu....