80. Ticho pred rozhodnutím

Dorota sedela na piesku, len pár metrov od klietky, kde sa ukrývala mohutná, šupinatá masa – veľký varan. Jeho telo bolo napoly schované v tieni bambusovej konštrukcie, oči lenivo otvorené, jazyk občas lenivo vystrčil do vzduchu, akoby skúšal okolitý vzduch na prítomnosť nebezpečenstva. Nehýbal sa. A predsa v sebe niesol tichú hrozbu.
Dorota si ovinula ruky okolo kolien a neodvracala z neho pohľad. Vyzeral vyčerpaný, ale nie zlomený. Dýchal pomaly, rovnomerne, akoby sa zmieril so svojím osudom, no stále si držal istý majestát. Jeho šupiny sa vo svetle slnka leskli ako starobylé brnenie.
V diaľke sa ozýval šum oceánu no pri klietke bolo ticho. Neprirodzené ticho, ktoré sa Dorote vkrádalo pod kožu.
Marek si ju všimol, keď sa vracal zo skaly. Zastal, mlčky ju sledoval, ako tam sedí – nehybná, s pohľadom upretým na dravca, ktorý ich donedávna desil.
Potichu k nej podišiel. Sadol si vedľa nej, takmer bez zvuku. Chvíľu len spolu sedeli, ticho, bok po boku. Ani on sa nepozeral na ňu – pohľad mal rovnako upretý na klietku.
Dorota prehovorila prvá. Jej hlas bol tichý, takmer ako súčasť vetra.
"Myslíš, že je pre nás naozaj taký nebezpečný?"
Marek mlčal. Nespýtala sa ho priamo, ale vedel, že to bolo viac než len otázka. Bola to úvaha. Dilema. Možno prosba o iný pohľad.
"Áno," odpovedal napokon. Jeho hlas bol pevný. "Je. Varany môžu napadnúť človeka. Majú silné pazúry, dlhé zuby a jed. A tento…" ukázal hlavou k netvorovi, "…je väčší, než tie, ktoré som videl v dokumentoch. Rýchly. Tichý. Vyčkávajúci. Je to predátor, Dorota. Nie domáce zviera."
Dorota prikývla, ale oči stále nespustila z klietky. "A predsa… takto sedí. Kľudne. Ako keby nič. Ako keby sa ho to vôbec netýkalo."
"To neznamená, že sa nebojí," povedal Marek. "Možno čaká. Možno premýšľa. Možno dúfa, že spravíme chybu."
"Alebo vie, že nemá kam ísť," dodala Dorota potichu.
Nastalo ďalšie ticho. Tentoraz ťažšie.
"Vieš, keď som ho dnes ráno videla, ako tam leží, ako nás len sleduje…" Dorota si prehrabla vlasy a stiahla ich dozadu do uvoľneného uzla, "…napadlo ma, že možno… možno ho nemáme zabiť."
Marek sa na ňu pozrel, ale neodpovedal hneď. Pozeral jej do tváre, hľadal v nej tú známu tvrdohlavosť, tú odvážnu iskru, ktorú u nej poznal. Ale dnes to bolo iné. Jej oči boli mäkké. Vnútorné.
"Rozumiem ti," povedal potichu. "Nikto z nás ho nechce zabiť. Ani ja. Nie preto, že by som sa bál, nie preto, že by som bol mäkký. Ale preto, že…" zhlboka sa nadýchol, "…je to živý tvor. Má v sebe silu, dôstojnosť. A pozerať sa naň, ako chátra v tejto klietke, nie je jednoduché."
Dorota prikývla. "Nie je."
Marek si zohol kolená a oprel sa o ne lakťami. "Ale pustiť ho nemôžeme."
Dorota sa k nemu pomaly otočila. "Naozaj nie? Možno… by sa už nevrátil."
"A možno by sa vrátil," odpovedal Marek rýchlo. "Možno by nešiel hneď po nás. Možno by len čakal, kým zas prídeme k jazierku. Možno by sa nám zakrádal za chrbtom. Ale jedného dňa..."
Dorota si povzdychla. "Tak čo navrhuješ?"
Marek si prehrabol vlasy. "Nemáme veľa možností. Klietka ho drží, ale nie naveky. Nemáme silné zbrane, nemáme nástroje, ako ho premiestniť, ako ho uspať, ako ho odniesť ďaleko. A nemôžeme ho trápiť. Nechcem ho nechať vyhladovať. To nie som schopný urobiť. Takto sa so zvieraťom nezaobchádza."
Dorota sa naňho pozrela. "Takže…"
"Musíme ho zabiť," povedal Marek ticho. "Nie teraz. Nie hneď. Ale čoskoro. Keď bude čas. Keď si povieme, že to zvládneme. Ale nesmieme to oddialiť tak dlho, aby trpel."
Dorota si zahryzla do pery. "A dovtedy?"
Marek sa postavil a podal jej ruku. "Dovtedy mu dáme pokoj. Nebudeme sa naňho pozerať ako na nepriateľa. Len ako na to, čo je – silný, krásny tvor, ktorý mal tú smolu, že sa ocitol na rovnakom ostrove ako my."
Dorota sa chytila jeho ruky a postavila sa. Spolu sa otočili chrbtom k klietke. Varan ich stále pozoroval, ale nepohol sa. Len ticho sledoval, jazykom ochutnával vzduch a čakal.
Marek si položil ruku okolo jej pliec. "Keď príde čas, zvládneme to. Spolu."
Dorota prikývla, aj keď jej hrdlo bolo stiahnuté. Nebolo to rozhodnutie, ktoré chcela spraviť. Ale bolo to rozhodnutie, ktoré museli prijať.
Nie preto, že by boli bezcitní.
Ale preto, že chceli prežiť.
A na tomto ostrove nebolo miesto pre pochybnosti, keď šlo o život a smrť.
Ich, alebo jeho.
- JK -