84. Ozvena pod koreňmi

Cesta pozdĺž pobrežia sa zdala nekonečná. Slnečné lúče pomaly prenikali cez klenbu stromov, ktoré sa čoraz viac nakláňali nad ich chodník ktorí si v mysli vydupali, akoby sa konáre snažili udržať ich na ostrove. Vlny sa rozbíjali o ostré skaly, vietor prinášal so sebou soľ a vôňu hnijúcej vegetácie. Dorota a Marek už kráčali celé hodiny. Každý ich krok bol tichý, sústredený – nie z únavy, ale z predtuchy.
Niečo sa zmenilo.
Ostrov, ktorý poznali, začal pôsobiť inak. Známe zákutia mali iný zvuk, svetlo dopadalo na stromy pod zvláštnym uhlom. Cítili to obaja, aj keď o tom nehovorili. Ako keby niekto či niečo sledovalo každý ich pohyb.
"Je ti tu… čudne?" spýtala sa Dorota, keď prešli okolo starého, napoly vyvráteného stromu. Jeho korene vytŕčali ako pokrútené prsty zeme.
Marek sa na chvíľu zastavil. "Áno. Už pred chvíľou. Ten les… je tichší než zvyčajne."
Nebol to obyčajný tichý les – tento bol príliš tichý. Žiadny šum, žiadny šuchot. Len ich vlastné kroky, praskanie vetvičiek a občasný úder vlny v diaľke. Akoby ostrov sám zadržiaval dych.
Prešli pomedzi husto rastúce stromy, až sa dostali na úzky pás piesku medzi útesom a lesom. Tam si všimli niečo zvláštne.
"Počkaj," zastavila sa Dorota a ukázala pred seba. "To… vidíš?"
Na prvý pohľad to vyzeralo ako obyčajný výklenok v stene útesu. Ale keď sa priblížili, uvideli niečo nezvyčajné. Bola to priehlbina, obklopená veľkými koreňmi stromu, ktoré prerastali do skalnej steny. A medzi nimi – dutina, akoby malá jaskyňa, ukrytá pod povrchom.
Marek kľakol a sklonil sa k otvoru. "Je to… diera. Ale... počuješ to?"
Dorota si kľakla vedľa neho. Z dutiny sa ozývalo niečo ako vzdialená ozvena. Nie vietor. Nie voda. Ale rytmický zvuk, ako pravidelné kvapkanie… alebo dych?
"Zostaneme tu?" opýtala sa Dorota ticho, akoby hlasnejšie slová mohli niečo vyplašiť.
Marek si prehodil oštep do druhej ruky a potiahol líniu vetiev bokom. Otvor bol užší, ale dalo sa ním preplaziť dnu. Vošiel prvý, pomaly, opatrne. Dorota ho nasledovala.
Vnútri bolo chladno. Vlhké steny pulzovali životom, alebo sa im to aspoň zdalo. Ich dych sa ozýval hlasnejšie, každý pohyb vydával dutý zvuk, ktorý sa odrážal späť. Svetlo prenikalo len slabo, ale aj tak si všimli niečo zvláštne.
Na jednej strane jaskyne sa nachádzal akýsi útvar – nie kameň, nie koreň. Niečo medzi tým. Bola to akoby spleť žíl, ktoré vychádzali zo steny a formovali oválny tvar. Povrch bol lesklý, mierne pulzoval.
"To je živé," zašepkala Dorota.
Marek natiahol ruku, ale v poslednej chvíli sa zastavil. "Niečo mi hovorí, že by sme sa toho nemali dotýkať."
Ich dych sa zrýchlil. Pocit niečoho neznámeho sa vznášal všade naokolo.
A potom to začali počuť.
Z hlbšieho vnútra jaskyne – tlmený zvuk. Nie ako krok. Skôr ako škrabanie. Ale bolo to vzdialené… alebo sa to blížilo?
Dorota cúvla. "Poďme preč."
Marek prikývol. Rýchlo sa vyplazili von a ešte chvíľu stáli pred otvorom. Nikto z nich nehovoril. Slnko už začalo klesať a tiene sa predlžovali.
"Nechceme vedieť, čo to bolo?" opýtala sa Dorota, ale jej hlas znel už inak – nie zvedavo, ale opatrne.
Marek si utrel pot z čela. "Zatiaľ nie. Možno zajtra. Možno nikdy. Ale teraz… musíme ísť ďalej."
Zanechali za sebou podivnú dutinu a pokračovali po pobreží. Ticho ich však neopúšťalo. Každý krok bol premyslený, každý zvuk sa im zdal byť ozvenou toho, čo našli. Niečo na ostrove nebolo tak, ako si mysleli.
Keď sa zotmelo, našli malé, chránené miesto pod previsom. Dorota roztiahla listy, ktoré niesla, a vytvorila provizórne lôžko. Marek rozložil niekoľko kameňov a založil malý oheň. Plamene šľahali nízko, ale poskytovali teplo a svetlo, ktoré tak zúfalo potrebovali.
"Dnes nejdeme späť," povedala Dorota, keď si sadla vedľa Mareka. "Tú noc… musíme prežiť tu."
"Vieme, že ostrov skrýva veci, ktoré sme ešte nepochopili," odvetil. "Ale nie sme už tí, čo prišli, už len prežiť. Chceme vedieť. Chceme… pochopiť."
Dorota prikývla a oprala si hlavu o jeho rameno. Oheň praskal, vietor sa opieral do stromov, ale tentoraz sa nebáli.
Ich telá si oddýchli. Myseľ nie.
No dnes nezaspali zo strachu.
Zaspali s pocitom, že sa niečo začalo. Niečo, čo mení ostrov. A možno aj ich samých.
Zaspali s ozvenou pod koreňmi v ušiach.
A zajtra sa rozhodnú – či sa k nej vrátia. Alebo sa od nej budú držať čo najďalej.
- JK -