Noc na pláži bola ešte ťažšia než predošlé. Vzduch bol vlhký a ťažký, oceán sa za ich chrbtami ozýval rytmickým hukotom, ktorý sa miešal s tichým praskaním ohňa. Marek sedel vedľa Doroty, opieral sa o kameň a sledoval, ako sa plamene prehýbajú vo vetre. Ich telá boli unavené po včerajšom zbere dreva, no hlava mu odmietala zaspať.
...
Ráno sa začalo bez slova. Slnko ešte len pomaly vyliezalo spod mračnej clony, ale Iruwa už stála na nohách, jej tieň sa na piesku predlžoval ako temná šmuha. V rukách držala dlhú, tenkú palicu, ktorou sa opierala o zem a jej oči prechádzali po Marekovi a Dorote s chladným hodnotením, akoby si premeriavala nástroje, ktoré sa chystá použiť.
...
Ráno sa na pláži prebúdzalo pomaly, takmer neochotne. Slnečné lúče sa ešte len predierali pomedzi mračná, ktoré cez noc prišli od oceánu a ich sivé tiene sa tiahli po piesku ako rozliate atramentové škvrny. Marek otvoril oči, zacítil chladný závan vetra a na okamih mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Dýchanie Doroty pri ňom bolo pokojné, hoci...
Vzduch nad plážou bol ťažký, nasiaknutý soľou a dymom z ohňa, ktorý ešte stále praskal neďaleko. Marek sedel s chrbtom opretým o chladný kmeň palmy a cítil, ako sa mu po chrbte leje pot, no nie z tepla – z napätia, ktoré viselo medzi nimi. Dorota bola ticho, ruky mala položené na kolenách, hlavu mierne sklonenú a občas si nevedomky...
Oheň medzi nimi pomaly dohorieval, ale ešte stále bol dostatočne silný na to, aby vrhal dlhé, tancujúce tiene na tváre všetkých prítomných a tie tiene sa na okamih spájali, akoby ich spájal neviditeľný, ale nezvratný osud. Marek sedel chrbtom k vlhkej stene útesu, Dorota vedľa neho, obaja mlčali, len si z času na čas vymenili pohľad, ktorý viac...
Plamene sa hýbali v nerovnom rytme, ako keby si samy volili okamihy, kedy vyšľahnú do tmy a kedy sa stiahnu späť, nechávajúc na tvárach Mareka a Doroty prelietajúce tiene, ktoré ich robili ešte vyčerpanejšími a ustráchanejšími, než v skutočnosti boli. Teplo ohňa im síce sušilo vlhké oblečenie, ale ani zďaleka neprehrievalo to mrazivé chvenie vo...
V ohni praskalo, akoby drevo hovorilo niečo v neznámej reči. Plamene tancovali v tmavom vzduchu, ožarovali ich tváre, ale zároveň ich preťahovali do tieňov, takže sa zdalo, že nikto nemá pevnú podobu. Všetko sa miešalo – dym, svetlo, únava, strach... a mlčanie.
Dorota sedela na piesku, ruky už tiež zviazané, no pred sebou jednoduchým uzlom z liány....
Loďka sa pomaly blížila k pobrežiu. Dorota sedela vzadu, kým mladý chalan stál pevne v strede a vesloval s takou ľahkosťou, že loď prelietala cez vlny, akoby sa ich ani nedotýkala. Vlny sa lámali na bokoch člna, ale ten nestratil rovnováhu. Jeho ruky sa hýbali presne, rytmicky, akoby to robil celý život.
"Ako to robíš?" zašepkala Dorota,...
Marek sa prebudil na oslepujúce svetlo slnka, ktoré mu prenikalo cez viečka. Ale nebolo to len slnko – k pokožke mu sálalo ďalšie teplo, prudké, neprirodzené. Otvoril oči a jeho zorné pole zaplnila oranžovo-červená žiara. Pred ním horel obrovský oheň, oveľa väčší než predtým. Plamene sa zdvíhali vysoko, ich konce sa rozpadali do iskier a mizli v...
Voda bola ľadová a slaná, ako keby sa jej každá kvapka snažila spáliť kožu. Dorota cítila, ako ju niečo ťahá – silno, neľútostne. Zakaždým, keď sa snažila zaprieť nohy do piesku, šmykla sa a spadla, až jej ramená takmer vykrútilo. V návale paniky otvorila ústa, ale hlas sa jej zasekol v hrdle.
Z tmavej línie pri brehu...