226. Slová pri ohni

Noc na pláži bola ešte ťažšia než predošlé. Vzduch bol vlhký a ťažký, oceán sa za ich chrbtami ozýval rytmickým hukotom, ktorý sa miešal s tichým praskaním ohňa. Marek sedel vedľa Doroty, opieral sa o kameň a sledoval, ako sa plamene prehýbajú vo vetre. Ich telá boli unavené po včerajšom zbere dreva, no hlava mu odmietala zaspať.
Aroven sedel na opačnej strane ohniska, s rukami omotanými okolo kolien, oči upreté niekam do tmy. Nevyzeral nepriateľsky, skôr zamyslene – akoby počúval niečo, čo ostatní nepočuli. Iruwa, starenka, bola opäť nehybná ako kus útesu, zrak zaborený do žeravých uhlíkov.
Marek sa nadýchol, aby konečne povedal to, čo mu už celé hodiny ležalo na jazyku. "Iruwa…" začal potichu, no vedel, že aj Aroven ho počuje. "Musím ti niečo povedať. O starcovi… o tom, čo sa stalo predtým, než sme sem prišli."
Iruwa sa k nemu otočila, oči sa jej zaleskli v odraze plameňov. "Čo myslíš?"
Marek si na okamih prehrabol vlasy, zrak mu skĺzol na piesok. "Keď som ho ráno našiel… už tam visel. Obesil sa. Nezvládol to. A my… sme sa chceli len dostať domov. Preto sme vzali jeho čln...Vor ktorý sme stavali celé týždne sa nám rozbil o útes. Ale vietor nás na člne zaniesol sem. Na tento ostrov."
Dorota stuhla, jej prsty sa pomaly dotkli brucha, ako to robievala vždy, keď sa v nej miešal strach s neistotou.
"Takže… on…"
"Už nie je," prerušil Arowu, Marek, hlas sa mu na okamih zlomil. "A teraz sme tu. S Dorotou, s vami."
Iruwa sa pri tých slovách ani nepohla, no v kútiku úst sa jej mihol takmer neviditeľný tieň úsmevu. Aroven však zdvihol hlavu, jeho pohľad sa stretol s Marekovým. Nebol to hnev, skôr zvláštna zvedavosť – ako keď sa človek snaží poskladať mozaiku, ktorej polovica kameňov chýba.
"Domov?" opýtal sa Aroven ticho, s jemným prízvukom.
Marek prikývol. "Áno. Tam, kde je civilizácia. Ľudia. Mestá. Loďe, ktoré ťa zoberú tam, kam chceš."
Aroven na chvíľu mlčal a potom sa pousmial – nie ironicky, ale s tónom, ktorý znel takmer smutne. "Tu… loď nepríde."
Dorota pocítila, ako jej po chrbte prešiel chlad. "Prečo si to myslíš?"
Iruwa konečne zdvihla hlavu, jej pohľad sa zabodol do Doroty. "Pretože tento ostrov je skrytý. Keby tu niekto cudzí zomrel…nikto by nezistil ani keby ho hľadali. A možno…" jej hlas sa zmenil na šepot, "…by prišli aj ostatní."
Slová viseli vo vzduchu ako ťažký opar. Marek sa napol, cítil, že v tých vetách sa skrýva niečo viac. "Prečo nás nechceš pustiť ďalej do ostrova?"
Iruwa sa jemne usmiala, ale v tom úsmeve nebolo tepla. "Vnútri sú miesta, ktoré nepatria očiam cudzincov. Sú tam veci… ktoré držia rovnováhu."
Dorota si všimla, že Aroven na okamih odvrátil pohľad, akoby nechcel, aby mu videla do očí. V tom momente sa z lesa ozval ostrý, prenikavý zvuk – ako hlas trúbky, no živý. Nad plážou preletela skupina pestrofarebných papagájov, ich krídla sa v svetle ohňa leskli modrou, žltou a červenou. Usadili sa na konároch blízkej palmy a pozorovali ľudí dole, krik ich hlasov prerušoval napäté ticho.
Dorota sa na ne pozrela a po prvýkrát za dlhý čas sa jej pery roztiahli do jemného úsmevu. "Aspoň tu je niečo živé, čo nie je proti nám."
Aroven jej pohľad zachytil a na okamih sa jeho tvár zjemnila. "Papagáje… poznajú cesty. Ale nepovedia ich každému."
Marek sa zamračil. "Ak poznajú cesty, možno by sme ich mali sledovať."
Iruwa sa zasmiala – suchým, chrapľavým smiechom, ktorý sa stratil v hukote vĺn. "Cesty, ktoré poznajú, ťa zavedú na miesta, odkiaľ sa už nevrátiš."
Noc postupne prechádzala do skorého rána. Oheň dohorel a Aroven vstal, aby priložil z novej kopy dreva, ktorú včera vytvorili. Marek ho sledoval – bol vysoký, silný, pohyboval sa s istotou človeka, ktorý pozná každý kameň na tomto pobreží.
Dorota sa oprela o Mareka a zašepkala mu do ucha: "Musíme si nájsť spôsob, ako odtiaľto odísť… skôr, než nás tu niečo udrží navždy."
Marek prikývol, ale jeho oči sa upreli na Iruwu. Vedel, že tá žena vie viac, než hovorí. A že každý deň, ktorý tu strávia, ich ťahá hlbšie do jej sveta, kde pravidlá určuje ona – a z ktorého únik nebude jednoduchý.
Na palme nad nimi sa papagáje znovu rozkričali, akoby chceli varovať pred niečím, čo sa ešte len blíži.
- JK -