222. Tajomný príbeh

Oheň medzi nimi pomaly dohorieval, ale ešte stále bol dostatočne silný na to, aby vrhal dlhé, tancujúce tiene na tváre všetkých prítomných a tie tiene sa na okamih spájali, akoby ich spájal neviditeľný, ale nezvratný osud. Marek sedel chrbtom k vlhkej stene útesu, Dorota vedľa neho, obaja mlčali, len si z času na čas vymenili pohľad, ktorý viac prezrádzal než akékoľvek slová. Pred nimi, na druhej strane ohňa, sedela Iruwa, starenka so zvráskavenou tvárou a očami, ktoré boli hlboké a tmavé ako otvorená studňa a popri tom, ako si prstami pomaly hladila hrubý lem svojho ošúchaného plášťa, sa jej pery konečne roztvorili.
Jej hlas bol chrapľavý, ťažký, akoby každé slovo muselo prejsť cez roky nepovedaných viet, no zároveň mal v sebe čosi, čo ich nútilo načúvať, aj keď by najradšej vstali a odišli: "Keď som nosila Arovena… môjho syna… oceán bol nepokojný celé mesiace. Žili sme vtedy na inom ostrove, nie tu, ale na tom, odkiaľ ste prišli vy. Boli tam skaly, ktoré spievali v noci a vietor, ktorý vedel predpovedať smrť. A ja som vedela, že príchod môjho dieťaťa nebude jednoduchý."
Dorota si všimla, ako jej ruky, tenké a uzlovité, sa mimovoľne dotkli brucha, presne tak, ako to robila ona sama, keď myslela na svoje nenarodené dieťa. Iruwa pokračovala, hlasom, ktorý sa miestami lámal: "Porodila som ho počas búrky, keď nás vlny odrezali od všetkého, od vody, od jedla. Bol so mnou len on… , stále tam je…" na okamih sa jej zrak zahľadel niekam ponad ich ramená, akoby v spomienkach videla niečo, čo už dávno nemalo miesto v prítomnosti, "… a ktorý mi pomohol priviesť ho na svet, hoci nemal skúsenosti, len vôľu. Bolo to krvavé, nekonečné… Aroven sa narodil do sveta, ktorý ho nechcel, ale ja som vedela, že bude môj a že ho ochránim pred všetkým."
Marek sa zachvel – nielen preto, že chlad od vody prenikal pod jeho košeľu, ale aj preto, že v tých slovách cítil čosi, čo sa nezhodovalo s tým, čo im povedal starec na druhom ostrove. Ten im predsa tvrdil, že jeho žena porodila mŕtve dieťa a zošalela z toho, utiekla od neho niekam do neznáma. Marek si spomenul na jeho tvrdý pohľad, keď to hovoril a na istotu, s akou to opakoval, akoby chcel umlčať každú inú verziu.
Iruwa sa predklonila, jej oči sa zaleskli vo svetle ohňa: "Ale on… sa zmenil. Prežil so mnou tie hodiny, ale potom sa začal dívať na môjho syna, akoby bol bremenom, akoby bol tieňom, ktorý zakryje jeho vlastné slnko. A keď Aroven začal chodiť, už nebolo medzi nami pokoja. Obviňoval ma, že som mu vzala pokoj, že som mu priniesla nepokojné sny a nakoniec… nás vyhnal. Poslal nás preč loďou, ktorú sám vytvoril a povedal, že už nikdy nesmieme vstúpiť na jeho piesok."
Dorota, hoci len počúvala, cítila, ako sa jej zovrel žalúdok. Každé slovo tej ženy sa odrážalo od jej vlastných spomienok na starca – na jeho tiché sledovanie, na to, ako ich niekedy napĺňal pocit, že si niečo necháva pre seba. A teraz tu sedela žena, ktorá tvrdila pravý opak.
"On ma poslal pre vás," dodala Iruwa po chvíli a Marek zacítil, ako sa mu srdce na okamih zastavilo. "Vie, že tu ste. Vie, že vám môžem pomôcť. Preto ste tu, preto Aroven prešiel oceán, aby vás priviedol."
Marek si zovrel dlane do pästí, ale nepovedal nič. V hrudi sa mu bili dve pravdy – tá, ktorú im povedal starec a tá, ktorú práve počul od jeho údajnej ženy. Nemohol jej povedať, že starec je mŕtvy, nemohol – nie teraz, nie v tejto chvíli, keď jej oči horeli presvedčením, že ten muž ešte žije a že všetko, čo robí, je z jeho vôle.
Oheň praskal a v tichu, ktoré nasledovalo, Dorota cítila, že táto noc je len začiatok niečoho, čo ich zavedie do omnoho hlbšej tmy než tá, ktorá teraz obklopovala pláž.
- JK -