Vôňa jedla bola to prvé, čo ich omámilo.
Nie vietor, nie oceán, nie spev vtákov – ale vôňa.
Slaná, sladká, pikantná, teplá.
Marek s Dorotou sedeli za dlhým stolom, prekrytým bielym obrusom, ktorý sa na slnku ligotal ako sneh. Po jeho dĺžke sa tiahli misy, taniere, misky a košíky – s jedlom, ktoré sa im zdalo takmer neskutočné....
Noc sa vliekla pomaly, akoby sa bála skončiť.
Na palube Aurélie vládlo ticho, len občasné škrípanie lán a tlmené dunenie motorov pripomínalo, že loď ešte žije. Všetci spali – okrem dvoch.
Marek a Dorota sedeli na lavičke pri zábradlí, zabalení do prikrývky a hľadeli k pobrežiu.
Ostrov pred nimi sa v tme dvíhal ako tieň....
Noc sa premenila na živel a Marek s Dorotou podľahki zvedavosti. S rešpektom vystúpili na palubu keď videli, že rybári po nej behajú tiež.
Z pokojného rytmu vĺn sa stal chaos. Loď Aurélia sa dvíhala a padala ako v hrsti obrovského tvora, ktorý si s ňou pohrával. Kovové steny praskali, motor hučal, vietor zúril ako tisíc hlasov...
Ráno sa zobudili do jemného, rytmického pohybu. Loď Aurélia sa kolísala na vlnách ako kolíska z ocele. Dorota otvorila oči a prvé, čo uvidela, bolo svetlo, ktoré prenikalo cez okno kajuty - zlatisté, rozmazané, tancujúce na kovovej stene.
Zvuk motorov sa menil, niekedy silnel, niekedy ustával, ale nikdy sa celkom nestratil. Bol ako srdce lode...
Záblesky svetla z lode sa odrážali na hladine, kým čln pomaly pristával k jej boku. Kovové steny Aurélie sa týčili nad nimi ako hrad z ocele, vysoké, hladké a lesklé od soli. Dorota ich pozorovala s očami plnými úžasu - nevedela, či sa má báť alebo obdivovať. Po mesiacoch života na ostrove vyzerala táto loď ako niečo z iného sveta....
Noc sa nad ostrovom zatvárala pomaly, akoby vedela, že ešte nemôže celkom pohltiť to, čo sa deje na pobreží.
Fakle na člne sa mihotali ako hviezdy, ktoré spadli z neba a vietor roznášal ich svetlo po piesku. Vlny sa zvíjali a lomili o breh, v ich hlbinách sa odrážali tiene prichádzajúcich.
Marek držal Dorotu za ruku...
Ráno prišlo ticho, bez vetra, bez vtákov, bez jediného zvuku, ktorý by pripomínal pohyb. Oceán bol hladký ako sklo a nehybný tak, že sa v ňom odrážali obrysy paliem, akoby tam hore rástli z druhého sveta.
Marek sa zobudil ešte pred svitaním. Vedľa neho Dorota spala s dlaňou položenou na bruchu - jej dych bol pokojný, hlboký,...
Ráno sa otvorilo ako čistý list papiera.
Vzduch bol zvláštne mäkký, oceán sa leskol a voňal tak čerstvo, že by sa človek mohol nadýchnuť a mať pocit, že dýcha nový začiatok.
Dorota sa zobudila prvá, no neponáhľala sa vstať. Marek spal vedľa nej, tvár otočenú k svetlu, ktoré sa predieralo pomedzi listy. V tichosti ho pozorovala...
Oceán mal v ten deň inú farbu. Bol akoby hlbší, ťažší, tmavomodrý s tenkou vrstvou striebra na hladine. Dorota sa zobudila ešte pred svitaním – nemohla spať. Počúvala rytmus vĺn, ktorý sa za posledné mesiace stal jej srdcovým tepom a cítila, že dnešok bude mať svoj vlastný tvar.
Niečo v nej hovorilo, že čln sa objaví.
...
Deň sa rozbalil potichu, bez vetra, akoby aj palmy zadržiavali dych. Oceán dýchal dlhými, pravidelnými ťahmi a z mokrého piesku sa ešte zdvíhala vôňa soli po nedávnej búrke. Marek sedel pri ohnisku a strúhal z palmového rebra úzky kolík; nie preto, že by ho nevyhnutne potrebovali, ale preto, aby sa ruky mali čoho chytiť. Dorota si sadla oproti,...