Ráno bolo jasné, priezračné, s vôňou morskej soli a pečeného chleba.
Na Atarue sa všetko akoby spomalilo — prístav ešte spal, len z diaľky bolo počuť tlmené hlasy rybárov, ktorí chystali siete.
Dorota sedela na verande Adamovho domu, rukou si hladila bruško a v tichosti sledovala, ako sa more v diaľke trblieta.
Lístky na loď...
Ráno sa prebúdzalo pomaly, takmer váhavo, akoby ešte nechcelo prerušiť pokoj noci.
Vzduch bol svieži po daždi, na listoch sa trblietali kvapky vody a nad strechami sa vznášala para. Záhrada Adamovho domu dýchala pokojom, ako by aj sama chcela načúvať tomu, čo sa v dome odohrá.
Marek sedel na verande s hrnčekom kávy, ticho sledoval, ako...
Ráno sa začalo nezvyčajne rušno. Po niekoľkých dňoch ticha a rozmýšľania zaznelo zaklopanie na Adamove dvere.
Dorota vyšla prvá – pred domom stála pani, tá istá žena z mestského úradu, ktorá im pred pár dňami pomohla pripojiť sa na internet a umožnila prvý kontakt s rodinou. Tentoraz neprišla sama – po jej boku stál starosta, postarší muž...
Dažďová voda dopadala na plechovú strechu s rytmom, ktorý znel ako dych oceánu.
Každá kvapka sa po príchode rozbila na tisíc menších a potom ticho stekala po okrajoch, až kým sa nestratila v zemi.
Celé mesto sa akoby stiahlo pod prikrývku dažďa – ulice boli prázdne, iba sem-tam prebehol pes alebo dieťa, ktoré sa smialo tomu,...
Nasledujúce ráno ich Adam čakal v prístave.
Stál pri starej drevenej bráne so slameným klobúkom v ruke a tvárou rozohrievanou slnkom.
"Sľúbil som vám slobodu," zavolal na nich, keď sa blížili. "A šálku čaju s pohľadom na svet, ktorý ešte nepoznáte."
Dorota sa usmiala a Marek len pokrútil hlavou.
"Už ani neviem, či chcem...
Druhý deň sa začal v jemnom svetle.
Vzduch bol čistý a teplý, voda v termálnych prameňoch sa trblietala pod ranným slnkom a para sa nad ňou vznášala ako dym z dávnych ohňov. Dorota s Marekom sa vrátili do lázní, tentoraz nie ako hostia plní úžasu, ale ako ľudia, ktorí sa do ticha prišli znova napiť pokoja.
...
Slnko sa nad Ataruou zdvíhalo pomaly, ako by nechcelo rušiť ich spánok.
Dorota otvorila oči prvá – cítila vôňu čistej posteľnej bielizne, zvuky mesta, ktoré sa práve prebúdzalo a hlavne ten pokoj, aký sa nedal porovnať s ničím, čo poznala z ostrova.
Marek ešte ležal, rukou sa dotýkal jej ramena, akoby sa uisťoval, že tam naozaj je.
Dom, v ktorom bývali, stál len pár krokov od oceánu.
Z terasy bolo počuť tiché šumenie vĺn, ako keby oceán dýchal spánkom. Vzduch voňal soľou, kvetmi a teplom, ktoré sa po západe slnka pomaly ukladalo do kamenných stien.
Dorota otvorila okno, nechala vánok vojsť dnu. V prítmí sa mihla sieťka proti komárom a záclona sa zľahka...
Ráno bolo tiché, takmer sväté. Vzduch nad Ataruou sa leskol od slnka, v uličkách sa niesol pach čerstvého chleba a dymu. Dorota sedela na prahu domu a pozerala na more. Marek ešte spal – unavený, pokojný, po prvýkrát po dlhom čase s výrazom, ktorý pripomínal mier.
Dorota sa usmiala.
Pohladila ho po vlasoch, ticho, s jemnosťou,...
Noc bola dlhá, priam nekonečná.
Marek a Dorota ležali vedľa seba, ale spánok neprichádzal. Každý zvuk z ulice, každé šumenie palmových listov ich držalo v napätí – ako pred skúškou, o ktorej vedia, že zmení všetko.
Hodiny plynuli pomaly, vietor sa otáčal a niekde v diaľke už bolo počuť kohúta.
"Ešte chvíľu," zašepkala Dorota.
...