en-306. Hostina návratu

Vôňa jedla bola to prvé, čo ich omámilo.
Nie vietor, nie oceán, nie spev vtákov – ale vôňa.
Slaná, sladká, pikantná, teplá.
Marek s Dorotou sedeli za dlhým stolom, prekrytým bielym obrusom, ktorý sa na slnku ligotal ako sneh. Po jeho dĺžke sa tiahli misy, taniere, misky a košíky – s jedlom, ktoré sa im zdalo takmer neskutočné.
Pečené ryby s citrónovou kôrkou, misky plné ryže, ovocie, ktoré voňalo ako leto, kúsky chleba ešte teplé od pece.
Na kraji stála fľaša s hustou jantárovou tekutinou – niečo medzi vínom a medom.
Dorota sa nevedela prestať pozerať.
"Marek…" zašepkala, keď sa k nej naklonil. "To je ako sen. Ako keby sme sa ocitli v inom svete."
"Možno sme sa naozaj ocitli," odpovedal s úsmevom, no v hlase mal aj zadržaný údiv.
Námorník, ktorý ich pozval, bol vysoký muž s hustou bradou a hlbokým hlasom. Predstavil sa ako kapitán Navar Tehani, rodák z ostrova, ktorý kedysi slúžil na obchodných lodiach smerujúcich medzi Ataruou a Papua Novou Guineou. Teraz spravoval menšiu prístavnú administráciu a bol zároveň ich hostiteľom.
"Musíte jesť," povedal s úprimným úsmevom, ktorý mu rozžiaril oči. "Telo si pamätá hlad dlho po tom, čo ho prekoná."
Marek sa pustil do jedla takmer s úctou. Kúsok chleba, trocha ryže, ovocie. Každé sústo žul pomaly, ako by sa bál, že keď to prehltne, sen sa rozplynie.
Dorota mala oči vlhké.
"Nemôžem tomu uveriť," povedala ticho. "Toľko chutí… po takom čase, keď sme jedli len ryby, plody, kokos a soľ."
Navar sa zasmial, zhlboka, ako človek, ktorý sa teší z jednoduchosti.
"To všetko je z ostrova," vysvetlil. "Zem tu dáva, čo jej berieme s pokorou. A more… to nás živí navždy. Ale jedlo bez hostí chutí menej. Dnes má zmysel."
Okolo nich sa pohybovali čašníci – mladí chlapci a dievčatá v svetlých tunikách, ktorí ich obsluhovali s nečakanou dôstojnosťou. Každý pohyb bol tichý, presný, bez slova.
Dorota sledovala, ako jeden z nich nalieva do pohára číru vodu, z ktorej sa parilo. Mala zvláštnu, takmer minerálnu vôňu.
"Z prameňa v horách," vysvetlil Navar. "Starí hovoria, že keď ju človek vypije po búrke, zabudne na strach."
Marek sa zasmial. "Tak potom si vezmem dva poháre."
Dorota mu venovala jemný úsmev, ale oči jej už blúdili na ulicu, kde sa medzi palmami mihali siluety ľudí, zvuky, detský smiech.
"Koľko som to nepočula," povedala napokon.
Navar ich chvíľu pozoroval, potom položil príbory a vážnejším tónom povedal:
"Hovoril som s prístavnou radou. O vás už vedia. Nebude treba žiadne vstupenky ani poplatky – ohlásim vás ako ľudí v núdzi. Je to bežné. Každý mesiac sem niekoho prinesie more."
Dorota sa zarazila. "Naozaj?"
"Áno," prikývol. "Nie ste prví. A pravdepodobne ani poslední. Svet tam vonku má toľko oceánov, že občas niekto zablúdi. My nekladieme otázky – dávame vodu, jedlo a strechu nad hlavou."
Marek sa naklonil dopredu. "A ako sa dostaneme ďalej? Do sveta?"
Navar sa pousmial. "Raz za týždeň odchádza priama linka. Loď smeruje do Port Moresby – hlavného mesta Papuy Novej Guiney. Odtiaľ sa dá dostať kamkoľvek – do Austrálie, na Filipíny, dokonca aj domov, ak viete, kam chcete ísť."
Dorota sa nadýchla prudšie.
"Domov," zopakovala. Slovo jej znelo cudzo, ťažko, akoby po takmer roku stratilo svoj tvar. "A… môžeme s rodinou nejako hovoriť? Napísať im?"
Navar sa mierne usmial, no v očiach mu zaiskrila ľútosť.
"To tu nie je také jednoduché," povedal. "Internet nemáme. Aspoň nie taký, aký poznáte. Telefón máme len jeden – staré satelitné spojenie s prístavom v Moresby. Ale ak chcete písať, v meste je úrad – mestská správa. Majú spojenie cez sieť, no nie vždy funguje. Ak budete mať šťastie, pošlú vašu správu."
Dorota sa na Mareka pozrela.
V jej pohľade sa zračila zmes nádeje a strachu.
"Zajtra tam pôjdeme," povedala rozhodne.
Marek prikývol. "Áno. Musíme."
Zvyšok obeda prebiehal pokojne. Námorník rozprával historky o cestách, o pirátoch v minulosti, o búrkach, o lodiach, ktoré sa nikdy nevrátili. Ale Marek s Dorotou už len počúvali polovične – ich myšlienky boli inde.
Vo svete, kde niekto možno stále čaká.
V spomienkach na ich dom, na otca, mamu, na ľudí, ktorí ich už dávno oplakali.
Keď sa zotmelo, odprevadili ich k domu pri brehu, kde im pripravili novú izbu. Bola čistá, biela, s prúteným nábytkom a otvoreným oknom do noci.
Vietor prinášal zvuky – vzdialené bubny, smiech, spev.
A niekde v diaľke voňala škorica.
"Internet," povedal Marek.
"Áno, internet," zopakovala Dorota, ležiac na posteli s rukami pod hlavou. "Zajtra sa ozveme domov."
Nemohli spať – myšlienka, že by mohli napísať, zavolať, oznámiť svetu, že žijú, bola silnejšia než únava.
Tak sa potichu vytratili z domu, len s malou lampou. Ulice boli prázdne, dýchali teplým vzduchom.
Miestny úrad nebol ďaleko – kamenná budova s drevenými okenicami.
Zaklopali.
Raz. Dvakrát.
Nič.
Zaklopali znova, hlasnejšie.
Ani šuchot, ani krok.
Dorota sa oprela o dvere, zhlboka vydýchla.
"Nikto," povedala sklamane.
Marek položil ruku na kľučku, ale bola zamknutá.
"Zajtra," zopakoval. Tentoraz s únavou, ktorá pálila viac než hlad.
Cestou späť sa nad mestom niesla hudba – pomalá, stará melódia hraná na drevené flauty.
Dorota sa na chvíľu zastavila, pozrela na tmavú oblohu a pošepkala:
"Možno si nás počkali… aj tam."
Marek ju objal a po prvýkrát po dlhom čase sa obaja cítili ako ľudia, nie ako preživší.
Zajtra ich čaká nový hlas – hlas domova, ak ho ešte majú.
- JK -