Ráno prišlo potichu, ako keby si aj samo uvedomovalo, že noc bola priveľmi ťažká. Vtáky mlčali, vzduch bol chladný a vlhký, na lístí sa ligotali drobné kvapky rosy. Marek a Dorota sedeli vedľa seba, opretí o kmeň stromu, vyčerpaní, ale nažive. Chlapec stál o pár krokov ďalej, hľadel na sever a jeho tvár bola nehybná, akoby tam niečo čakal.
Keď sa posledné lúče slnka stratili za stromami, les okolo nich zmenil farbu. Nebola to obyčajná tma – skôr hustá, živá hmota, ktorá sa lepila na kožu a pohlcovala každý zvuk. Marek cítil, že tentoraz nebude stačiť ani kameň, aby ich ochránil.
Dorota sa trasľavo oprela o jeho rameno. Jej šaty boli stále mokré od rieky a...
Ráno sa narodilo neisto, akoby aj slnko váhalo, či má vyjsť nad tento ostrov. Svetlo bolo bledé, plné hmly, ktorá sa ťahala pomedzi stromy a zakrývala zem. Čistinka so sochou zostala za ich chrbtami a pred nimi sa otváral chodník, ktorý sa tiahol k severu – presne tam, kam ukázal chlapec.
Marek kráčal vpredu s kameňom v...
Noc ich obklopila ako plášť, ťažká a lepkavá, prenikajúca do kostí. Okolo čistinky stáli tiene, nepohybovali sa bližšie, ale ich biele oči svietili v tme ako desiatky rozžeravených uhlíkov. Bolo ich veľa – priveľa. A predsa sa zdalo, že akási neviditeľná hranica ich drží mimo kruhu, v ktorom stáli Marek, Dorota a chlapec.
Socha starca...
Les bol tichý, až priveľmi. Ani šuchot lístia, ani vtáky, ani šum oceánu, ktorý sa strácal kdesi za ich chrbtami. Len ich vlastný dych a občasné zapraskanie konára pod nohou. Marek kráčal prvý, kameň v ruke mu stále žiaril, aj keď slabšie než predtým. Dorota sa držala za jeho rameno a chlapec, ten zvláštny chlapec, išiel medzi nimi – bosý,...
Čistinka bola tichá, až nepríjemne. Len ten kameň v Marekových rukách vydával slabú zelenú žiaru, ktorá im osvetľovala tváre a kreslila tiene, akoby ich držal v inom svete. Dorota stála vedľa neho, oči rozšírené, dlaň na bruchu, akoby tým chránila dieťa, ktoré ešte ani nepoznala.
A potom to prišlo znova. Výkrik. Tentoraz dlhší, zreteľnejší. A áno –...
Slnko zmizlo za horizontom a na pláži ostal len červený pruh, ktorý sa pomaly strácal v tmavej vode. Oheň praskal, ale jeho svetlo už nevyháňalo chlad z kostí. Marek a Dorota stáli bok po boku, ruky pevne spojené, pripravení vydať sa do vnútrozemia, aj keď sami presne nevedeli, čo tam nájdu.Iruwa sedela na svojom kameni, palicu položenú naprieč...
Noc padla na pláž rýchlejšie, než čakali. Nebo sa zatiahlo, hviezdy sa ukrývali za hustými mrakmi a hukot oceánu pôsobil temnejšie, než inokedy. Oheň bol teraz centrom všetkého – jeho žiara sa rozlievala po ich tvárach, no zároveň vytvárala tiene, ktoré tancovali po stenách útesu a menili ich na desivé siluety.
Marek sedel nehybne, oči...
Ráno na pláži nezačalo spevom vtákov ani pokojom, ale ťaživým tichom, ktoré sa usadilo všade, kam sa pozreli. Vzduch ešte stále niesol pach dymu, ktorý sem priniesol vietor zo severu a každé vdýchnutie im pripomínalo, že včera videli niečo, čo nemali. Dorota sa prebúdzala pomaly, pritisnutá k Marekovi a keď otvorila oči, prstami si automaticky...
Ráno prišlo náhle, s ostrým svetlom, ktoré prenikalo cez riedke mraky a osvetľovalo bledú pláž. Vzduch bol chladnejší než zvyčajne, oceán sa ozýval pomalými, ťažkými vlnami. Marek sa prebudil na ten zvláštny chlad a okamžite si uvedomil, že Dorota už nesedí vedľa neho. Otočil hlavu – stála o pár metrov ďalej, na hranici piesku a lesa, ruky si...