en-233. Noc pri soche

Noc ich obklopila ako plášť, ťažká a lepkavá, prenikajúca do kostí. Okolo čistinky stáli tiene, nepohybovali sa bližšie, ale ich biele oči svietili v tme ako desiatky rozžeravených uhlíkov. Bolo ich veľa – priveľa. A predsa sa zdalo, že akási neviditeľná hranica ich drží mimo kruhu, v ktorom stáli Marek, Dorota a chlapec.
Socha starca uprostred čistinky stála mlčky, ale jej prítomnosť bola taká silná, že sa Marekovi zdalo, akoby dýchala. Každý záhyb kameňa bol príliš dokonalý, každá vráska na tvári pôsobila skutočne. V mesačnom svite sa zdalo, akoby jeho oči žiarili slzami.
Dorota si sadla k nohám sochy, vyčerpaná a Marek k nej kľakol. "Musíš si oddýchnuť," šepol.
Pokrútila hlavou. "Nemôžem spať, keď sú tam." Jej prst ukázal k temnote, kde oči tieňov nehybne hľadeli na nich.
Chlapec si sadol oproti nim, pokojný, bez známky strachu. "Nebojte sa. Kým tu stojí on, neprekročia hranicu."
Marek naňho pozrel. "Ale kto je on? Čo je tá socha?"
Chlapec položil dlaň na kameň a jeho tvár sa na okamih zmenila – zjemnela, zostarla. "To je on, ako si ho zapamätal ostrov. Je to jeho vôľa. Jeho tieň. Jeho trest aj spása."
Hodiny ubiehali pomaly. Vzduch v čistinke bol ťažký, plný pachov lesa, plesne a soli, ktorá sa akoby vznášala vo vetre. Dorota sa sem-tam oprela o Mareka, jej dych bol plytký, no očami stále sledovala prázdno medzi stromami.
Marek držal kameň, ktorý žiaril stabilne a rozmýšľal. O starcovi, o Iruwe, o tom, čo im obaja povedali. O dvoch pravdách, ktoré sa navzájom vylučovali, ale možno boli rovnako skutočné. "Ak je toto jeho vôľa," pomyslel si, "tak prečo mám pocit, že aj on bol obeťou?"
Dorota zrazu prehovorila, ticho, akoby sa bála narušiť tenký závoj noci: "Marek, ak sa nedostaneme domov… čo bude s naším dieťaťom?"
Marek ju objal okolo pliec. "Dostaneme sa. Musíme."
"Ale čo ak…"
"Nie," prerušil ju. "Toto nie je miesto, kde sa vzdávame."
Polnoc.
Z lesa sa ozval hlboký zvuk, akoby zo zeme samotnej. Tiene sa pohli, všetky naraz a na okamih sa zdalo, že prekročia hranicu. Dorota sa strhla, Marek zdvihol kameň, pripravený. Ale v tom sa stalo niečo, čo nečakali.
Socha… zažiarila. Jemne, nie prudko, ale dosť na to, aby tiene ustúpili späť. Svetlo nevychádzalo z kameňa v Marekovej ruke, ale priamo z kamennej tváre starca. A spolu so svetlom sa ozval zvuk – nie hlas, nie slová, ale šepot.
Dorota sa zachvela. "Počuješ to?"
Marek prikývol. Šepot prichádzal z každého kúta sochy, akoby kameň rozprával. Bolo to nejasné, nezrozumiteľné, no postupne sa v ňom začali črtať slová:
"Syn… tieň… rovnováha…"
Chlapec sa postavil a pristúpil k soche. Položil obe ruky na jej povrch a zašepkal: "Otec."
A v tej chvíli šepot zosilnel.
Marek mal pocit, že sa mu zem hýbe pod nohami. Pred očami sa mu mihali obrazy – starý muž sediaci sám pri ohni, žena, ktorá uteká s dieťaťom, loď na rozbúrenom oceáne, ruky, ktoré sa snažia uchopiť a potom pád do prázdna. Každý obraz bol rýchly, ostrý ako nôž.
Dorota videla iné. Videla mladého muža, ktorý sa háda sám so sebou, ženy plačúce pri brehu a dieťa, ktoré leží v náručí matky – dýcha, plače, žije.
A chlapec? Ten videl len jedno – otcovu tvár, ktorá sa odvracia.
Šepot utíchol. Socha stmavla. Les stíchol tak prudko, až im zaľahlo v ušiach.
Dorota padla na kolená, lapajúc po dychu. Marek ju chytil, podoprel. "Si v poriadku?"
Prikývla, hoci v očiach mala slzy. "Videla som… všetko. Ale nerozumiem tomu."
Chlapec odstúpil od sochy, jeho tvár bola bledá. "On ma nechcel. Nikdy. Ale ostrov si ma vzal. Preto tu som."
Marek sa k nemu sklonil. "Si skutočný?"
Chlapec sa smutne usmial. "Som taký skutočný, ako dovolí les."
K ránu sa obloha začala prefarbovať do šeda. Tiene ustúpili späť do hĺbky lesa, akoby ich odvolal nejaký neviditeľný príkaz. Čistinka zostala tichá, socha nehybná.
Dorota sa oprela o Mareka a zašepkala: "Prežili sme."
"Na dnes," odpovedal.
Chlapec stál pri nich a ukázal na sever, kde les vyzeral redší, svetlejší. "Tam je cesta. Ale musíte ma vziať. Bez mňa sa stratíte."
Marek a Dorota si vymenili pohľad. V ich očiach bol strach, ale aj nádej. Bolo jasné, že ďalšia voľba už padla.
Vzali chlapca za ruky a spoločne vykročili zo svetla čistinky do nového dňa.
- JK -