en-228. Pravdivé a lživé sny

Ráno na pláži nezačalo spevom vtákov ani pokojom, ale ťaživým tichom, ktoré sa usadilo všade, kam sa pozreli. Vzduch ešte stále niesol pach dymu, ktorý sem priniesol vietor zo severu a každé vdýchnutie im pripomínalo, že včera videli niečo, čo nemali. Dorota sa prebúdzala pomaly, pritisnutá k Marekovi a keď otvorila oči, prstami si automaticky prešla po bruchu.
Marek už bol hore. Sedel, ruky mal zopnuté na kolenách a pozeral smerom k útesu, odkiaľ včera videl dvíhať sa dym. Mal v hlave stále obraz tej postavy – drobnej, rýchlej, čo sa mihla medzi stromami. Bol presvedčený, že to nebola Iruwa ani Aroven. Bol to niekto iný.
"Stále na to myslíš," zašepkala Dorota, keď sa posadila vedľa neho.
Marek prikývol. "Áno. Lebo ak je na ostrove ešte niekto ďalší, všetko sa mení. Nemáme len Iruwu a jej syna… máme niečo neznáme."
Dorota si zahryzla do pery. "A nevieme, či je to nepriateľ, alebo spojenec."
Dopoludnie prinieslo monotónnu prácu. Iruwa ich poslala zbierať kokosové orechy a palmové listy, ktoré Aroven ukladal do nových kôpok pri úpätí útesu. Bolo zvláštne sledovať, ako dôkladne triedili každý kus, akoby každý mal svoj presný účel. Marek i Dorota cítili, že sú súčasťou prípravy na niečo, čo ešte nedáva zmysel, no báli sa spýtať.
Keď sa Dorota zohla po kokos, Marek si všimol, že jej dych je ťažší a že sa častejšie opiera o stehná. "Si v poriadku?" spýtal sa, keď sa k nej priblížil.
"Len únava," priznala, jemne sa usmiala, no v očiach jej bola vidieť obava. "A.." pohladila brucho, "si berie viac a viac zo mňa."
Marek jej položil ruku na plece. "Preto musíme prežiť. Kvôli dieťaťu."
Ich rozhovor prerušil Aroven. Objavil sa vedľa nich tak ticho, že sa obaja strhli. Nepovedal nič, len vzal kokos, ktorý Dorota držala a hodil ho na kopu. Potom sa na ňu krátko pozrel – nie nepriateľsky, ale akoby si všímal jej slabosť. A Marek si všimol, že ten pohľad bol… ľudský.
Okolo poludnia ich Iruwa zavolala späť k ohňu. Sedela na kameni, palicu zapichnutú do piesku a tvár obrátenú k nim. "Dnes popoludní," začala pomaly, "ostanete pri ohni. Nikam sa nevyberiete. Ani k útesu."
"Prečo?" vyletelo z Mareka, skôr ako sa stihol zastaviť.
Jej pohľad bol ostrý. "Pretože tieň, ktorý ste včera videli, nepatrí vám. Je to niečo, čo sa vás nesmie dotknúť. Ak pôjdete hľadať, nájdete len skazu."
Dorota sa zachvela. "Kto to bol?" odvážila sa spýtať.
Iruwa si ju premerala, ale neodpovedala. Len pomaly vstala a odišla do tieňa útesu, kde mala uložené svoje zásoby.
Marek zovrel päste. Cítil, ako mu v žilách rastie hnev – nie kvôli práci, ani kvôli zviazaným dňom, ale kvôli tým polopravdám. Vedel, že žena niečo skrýva. A rovnako vedel, že čím dlhšie budú čakať, tým hlbšie sa do jej sveta zapletú.
Popoludnie plynulo v tichu. Aroven sedel pri ohni, občas otočil rybu, občas priložil kus dreva. Dorota ležala na piesku, snažila sa odpočívať, ale spánok neprichádzal. Marek kráčal sem a tam, nervózny ako zviera v klietke.
"Musím vedieť, čo je v tom lese," zamrmlal, keď sa nakoniec posadil k Dorote.
"Nie," potriasla hlavou. "Ak má pravdu, môžeš sa dostať do pasce."
"A ak klame?" odvetil. "Ak je tam niekto, kto by nám mohol pomôcť? Nemôžem len sedieť."
Dorota sa naňho pozrela s očami plnými prosby. "Marek, sľúb mi, že tam nepôjdeš sám. Ak sa rozhodneme, pôjdeme spolu. Ale dnes nie. Dnes musíme vydržať."
Jej slová ho zastavili. Sklonil hlavu a nechal dlaň na jej ruke. "Dobre. Dnes vydržíme."
Podvečer sa obloha zatiahla a vietor zosilnel. Papagáje, ktoré sedávali na palmách, zrazu zleteli k oceánu, krikom naplnili vzduch a stratili sa v oranžovom svetle zapadajúceho slnka. Ich nepokoj bol znepokojivý – akoby vedeli niečo, čo ľudia netušili.
Iruwa sa vrátila z útesu s malou nádobou z kokosovej škrupiny. Kvapky tmavej tekutiny sa leskli ako krv. "To vypijete," oznámila a postavila ju k ohňu.
Marek sa zamračil. "Čo to je?"
"Čo vás udrží nažive," odpovedala pokojne. "Je to odvar z listov, ktoré rastú len tu. Posilní telo. Ale aj ukáže sny, ktoré treba vidieť."
Dorota zovrela Marekovu ruku. "Nemusíme to piť," zašepkala.
Iruwa sa však naklonila dopredu, oči jej zažiarili. "Ak nechcete vedieť, čo vás čaká, môžete odísť. Ale oceán vás nepustí. Les vás nepustí. Len sny vám povedia, kam patríte."
Marek cítil, že sa im do duší vkráda niečo nové – nielen strach, ale aj zvláštna zvedavosť. Pohľadom sa stretol s Dorotou. Bola bledá, ale prikývla. "Ak je to spôsob, ako nájsť pravdu…" povedala.
Aroven im podal misku. Tekutina voňala horko, takmer nepríjemne, ako zmes dymu a soli. Marek ju priložil k perám a napil sa. Dorota urobila to isté. Chuť bola ostrá, rezavá a v hrdle zanechala pálenie.
Iruwa sa usadila späť, spokojná, že poslúchli. "Teraz oheň vám ukáže, čo musíte počuť."
Slnko klesalo nižšie a obloha nad oceánom sa menila na tmavú purpurovú. Oheň praskal, plamene vyšľahovali vyššie, akoby ožili. Marek cítil, že sa mu zrak zahmlieva. Zvuky oceánu sa miešali s tlkotom jeho srdca, tvár Iruwy sa rozmazávala a menila.
Dorota sa naklonila k nemu, oči mala rozšírené. "Marek, niečo sa deje…" zašepkala, no jej hlas sa stratil v hukote vetra.
Pred nimi sa v ohni zjavili tiene – najprv nejasné, potom ostrejšie. Marek zbadal postavu muža, ktorý kráča po pláži, drží v ruke lano a jeho tvár bola mu až príliš známa – starec. Dorota videla niečo iné – malého chlapca, ktorý stál na brehu a ukazoval prstom do lesa.
Oheň sa rozdelil, plamene vytvorili dve cesty – jednu k oceánu, druhú do vnútrozemia.
A vtedy Iruwa prehovorila, jej hlas bol hlboký, akoby vychádzal zo zeme samotnej: "Každý oheň ukazuje inú pravdu. Vy si musíte vybrať. Ale nezabúdajte – jeden z vás uvidí lož a druhý pravdu. A nikdy nebudete vedieť, kto z vás vidí správny."
Oheň zapraskal, papagáje nad palmami znovu skríkli a večer padol ako ťažký závoj.
Marek a Dorota sedeli vedľa seba, oči stále upreté do plameňov, každý s obrazom, ktorý sa im vpálil do mysle. A vedeli, že dnešná noc nebude o spánku – bude o tom, čo so sebou prinesú sny.
- JK -