Ráno ma prebudilo ticho. Nie to bežné, ospalé ticho liečebne, ktoré zvyčajne narúšajú ozveny ranných hlasov, odkašliavanie spolubývajúcich či kroky sestričiek, ale hlboké, biele ticho. Také, čo sedí na ramenách ako prikrývka. Ticho snehu. Zaspával som ešte v pochmúrnom piatku, no sobota priniesla nečakanú zmenu – Muránska planina, na ktorej leží...
Dnes to bolo kruté.Nie kruté tak, ako keď ťa niekto zraní päsťou, ale kruté takým tichým, chladným spôsobom – ako keď sa pozrieš do zrkadla a vidíš niečo, pred čím si sa dlho snažil utekať. A zistíš, že to nie je nikto iný, len ty sám.Piatok. Deň, ktorý tu na Prednej Hore ešte neznamená oddych ani víkend. Znamená "nastavenie zrkadla"....
- JK -
Dnešný zápis do denníka začína odpoveďou na otázku terapeuta, ktorá vo mne ešte stále doznieva: "Myslíš si, že by tvoj bratranec prišiel na rodinnú terapiu?"
Priznám sa, ostal som zaskočený. Nie kvôli obsahu otázky, ale skôr kvôli tomu, ako málo som nad tým reálne uvažoval. Jasné, v predchádzajúcom zápise som spomínal, že mu dlhujem peniaze. A že sa...
Ráno ma prebudilo zvláštne ticho. Nie to ticho, ktoré je prázdne, ale to druhé – pokojné, čo visí nad Prednou horou ako hmla medzi borovicami. Už dvadsiaty deň. Presne dvadsiaty. A dnes som mal odpovedať na otázku, ktorú mi včera položil terapeut: "Tipujú chalani v tvojom hokejovom tíme?"Ťažká otázka. A nie preto, že by som nepoznal odpoveď. Ale...
Ráno ma prepadla zvláštna myšlienka. Keď som si sadol na posteľ a pozrel na zastrené svetlo prelievajúce sa cez žalúzie, premkla ma obava. Možno prvýkrát odkedy som sem prišiel som pocítil, že sa do toho celého začínam ponárať až príliš. Rutina. Stereotyp. Slovo, ktoré má v bežnom živote taký nevinný podtón, tu na Prednej hore nadobúda hrany....
Nedeľa.Deň, ktorý sa zaryl do pamäti ako mĺkva pripomienka toho, čo znamená byť uväznený – nie len telom, ale hlavne mysľou. Dnes som po raňajkách zalahol nazad do postele a zobudil som sa až pred obedom. Ako dieťa, ktoré si chce dosnívať bezpečný svet. Žiadne budíky, len prázdno. Ticho, ktoré pálilo do uší. Vzduch mal tú zvláštnu nedeľnú príchuť:...
Zobudil som sa do ticha, ktoré má v sebe zvláštnu príchuť sobôt na tomto mieste. Ticho, ktoré nie je pokojné. Skôr unavené. Nehybné. Akoby samotný čas tu od piatku večera prestával tiecť.Deň sa začal ako normálna klasika. Žiadna veľká terapia, žiadne programy, len hluché miesto v kalendári. Ráno som stál pri okne spoločenskej miestnosti a pozeral...
Piatok. Šesťnásť dní za mnou. A ten dnešný... vlastne ničím výnimočný. Jeden z tých, čo splývajú v sivom prúde ústavného režimu. Vstal som, naraňajkoval sa, absolvoval povinnosti. Deň ako každý iný. A predsa mi v hlave stále niečo bzučalo.
Na dnešnej skupinovej terapii som povedal, že už nemám myšlienky na odchod. Povedal som to, pretože som to...
Nie slnko, nie vtáky, nie pokoj. Ale ten tlak. Ráno ma zobudil ten známy, starý, úporný tlak. Nie je to strach, hoci sa tak tvári. Nie je to smútok, hoci má rovnakú váhu. Je to skôr neurčitá predtucha, že sa niečo zlomí – možno vo mne, možno vo svete okolo mňa. Alebo ešte horšie – v oboch naraz.Na ranné stretnutie...