Košík
0
0,00 €
ÚVOD - Namíbia
... kráčal som po páse vlhkého piesku, na ktorom sa po každej ustupujúcej vlne na chvíľu zachytilo zapadajúce slnko. Jeho odraz sa predo mnou naťahoval do medeného lesku, trhal sa na drobných nerovnostiach a mizol, len čo voda vsiakla hlbšie pod povrch. O niekoľko krokov ďalej ho ďalšia vlna znovu poskladala. Pri oceáne ma niesol pevný podklad, zatiaľ čo na suchšom okraji sa mi nohy zabárali a zanechávali za sebou stopy s rozsypanými okrajmi. Držal som sa medzi týmito dvoma povrchmi a podľa toho, kam až dobehla pena, som sa približoval k vode alebo ustupoval o kúsok vyššie.
Nad obzorom zostával široký oranžový pás, ktorý smerom nahor bledol, až sa strácal v chladnej modrej. Keď som obrátil hlavu k púšti, nízke svetlo mi ukázalo záhyby najbližších dún, ich napnuté hrebene aj plytké priehlbiny, v ktorých už ležal tieň. Na miestach obrátených k slnku mal piesok teplý, takmer hrdzavý odtieň. Kúsok vedľa stačil nepatrný sklon a tá istá zem vyzerala sivasto. Sledoval som tieto prechody počas chôdze a ich hranice sa pri každom posunutí menili, takže svah, ktorý sa mi z jedného miesta zdal hladký, o chvíľu odhalil ďalšie zvlnenie. Po suchom podklade sa občas pretiahol nízky závoj zrniek, zachytil sa o nerovnosť a rozpadol skôr, než som k nemu došiel.
Vietor mi chladil líca a na perách nechával slanú chuť. Príboj sa ozýval hlbokým, súvislým hukotom, no celkom pri brehu som v ňom postupne začal rozoznávať jemnejšie zvuky: krátke zašumenie padajúcej vody, praskanie bubliniek v pene a napokon tiché syčanie, keď sa posledná tenká vrstva oceánu sťahovala späť. Občas som prišiel tak blízko, že mi voda podmyla okraj stopy ešte skôr, než som preniesol váhu na druhú nohu. Nemusel som sa rozhodovať o ničom väčšom než o nasledujúcom kroku a po chvíli som si všimol, že ramená, ktoré som predtým držal trochu zdvihnuté, mi voľne klesli.
Zastal som, keď sa spodný okraj slnka dotkol obzoru. Voda pod ním bola tmavšia, než som čakal a jas na jej povrchu sa rozpadával na krátke úseky, ktoré sa na vzdialených vlnách objavovali a vzápätí zanikali. Zo žeravého kotúča ubúdalo tak pomaly, že som chvíľami nedokázal postrehnúť pohyb. Stačilo však sklopiť zrak k pene pri nohách a po opätovnom zdvihnutí hlavy už nad hladinou zostávala menšia časť. Pozeral som sa, kým sa nezúžila na nízky oblúk a nezmizla aj posledná svetlá hrana.
Obloha ešte dlho držala jeho farbu. Na pobreží sa však zmena prejavila takmer okamžite: drobné ryhy v piesku prestali vrhať zreteľné tiene, svahy za mnou strácali jednotlivé odtiene a spájali sa do väčších, pokojnejších plôch. Vietor, ktorý som dovtedy vnímal najmä na tvári, mi začal prechádzať aj cez oblečenie. Prešiel som ešte niekoľko krokov a znovu sa obzrel k miestu, kde slnko zapadlo, akoby som potreboval vidieť aj chvíľu po jeho odchode.
Na tomto pobreží sa pre mňa končila Remíza. Keď som si vybavil jej čiernobiele strany, cítil som zvláštnu úľavu z toho, že príbeh, ku ktorému patrili, už dostal podobu a mohol zostať otvorený aj pred inými ľuďmi. Boli v ňom veci, pri ktorých sa mi kedysi ťažko hľadali slová a predsa som ich napokon nechal vyslovené, bez možnosti vziať ich zakaždým späť, keď sa ozvala neistota. Remíza ma oslobodila a ja som tú slobodu vnímal aj celkom obyčajne, v možnosti stáť na namíbijskom pobreží a venovať plnú pozornosť večeru, ktorý odo mňa nič ďalšie nechcel.
Už vtedy som vedel, že chcem napísať druhú knihu. Mal som v sebe zážitky z ciest, ku ktorým som sa túžil vrátiť, miesta a okamihy, pri ktorých by som rád niekomu doprial to isté pomalé rozhliadnutie, aké som si práve doprial ja. Keď som sa pozrel na poslednú farbu nad oceánom, nechcelo sa mi nechať ju zmiznúť iba preto, že sa skončil deň. Predstavoval som si ju na stránke, vedľa slov, ktoré by dokázali zachovať aj chlad pribúdajúci na koži a nepatrné zaváhanie nohy v mäkkom piesku. Tá kniha musí byť farebná. Pri pomyslení na ňu som už videl odtiene, ktoré by sa mi nechcelo zmeniť na sivú.
Úľava však zo mňa neodstránila všetku opatrnosť. Keď som si predstavil, komu by som o tomto večere chcel rozprávať, pri niektorých ľuďoch som sa ešte stále pristihol, že vopred uberám z vlastnej radosti. V ťažších časoch mi ich blízkosť pripadala samozrejmá, no odkedy som mal aj lepšie správy, začal som v nej cítiť medzery, ktoré som si spočiatku nevedel vysvetliť. Niektoré z tých hlasov patrili k môjmu životu tak dlho, že ma ani nenapadlo uvažovať, či mi raz budú vzdialené. O ich dôvodoch som nevedel dosť. Poznal som len tú novú zdržanlivosť v sebe, s ktorou som si občas nechával dobré veci pre seba, hoci práve o ne som sa chcel podeliť.
Predo mnou medzitým stmavla voda a na jej povrchu zostávali viditeľné predovšetkým roztrhnuté pásy peny. Zdvihol som hlavu, ešte raz sa nadýchol vzduchu od oceánu a obrátil sa k stanu. V suchom piesku som musel dvíhať nohy vyššie a po každom došliapnutí sa mi časť podkladu zosunula spod podrážky. Až tam som pocítil únavu v lýtkach, dovtedy rozptýlenú pravidelným pohybom pri brehu. Stan sa v šere črtal ako nízky obrys, ktorého napnutá látka pri silnejšom závane na okamih povolila a potom sa opäť vyrovnala.
Pri vchode som sa zohol a otvoril zips. Jeho drsný zvuk zaznel celkom blízko, ostro a zreteľne po dlhom počúvaní oceánu. Vliezol som dovnútra, sadol si a vyzul sa. Z topánok sa vysypal piesok, časť na zem pred stanom, časť k jeho okraju, odkiaľ som ho dlaňou posunul von. Niekoľko zrniek mi zostalo prilepených na koži. Cítil som ich medzi prstami aj potom, čo som si ruky oprášil a chvíľu som sa zaoberal iba týmto drobným nepohodlím, kým sa vonkajší priestor za otvoreným vchodom menil na čoraz súvislejšiu tmu.
Keď som stan zavrel, oceán zostal počuteľný, ale už som k jeho zvuku nemal obraz. Pri nárazoch vetra sa nad ním ozývalo šušťanie látky a občasné krátke napnutie steny pri mojej hlave. Vo vnútri bolo cítiť suchý pach výstroja premiešaný so vzduchom od pobrežia. Ľahol som si, upravil polohu nôh a nechal unavené svaly postupne povoliť. Pod chrbtom som vnímal tvrdosť zeme, ktorú tenká vrstva podo mnou celkom neoddelila.
Čakal som na nový deň a v hlave sa mi ešte vracali útržky večera. Najdlhšie v nej zostával ten okamih, keď slnko už nebolo viditeľné, ale jeho svetlo na krajine pretrvávalo, akoby sa jednotlivé povrchy ochladzovali každý vlastným tempom. Myslel som na druhú knihu a cítil som pri nej chuť začať, ktorá sa miešala s neistotou, koľko zo seba v nej ešte spoznám. Zážitky som mal, no k niektorým som sa potreboval vrátiť pomalšie, než som nimi kedysi prešiel. Chcel som si dovoliť zostať aj pri chvíľach, z ktorých nevzišla okamžitá odpoveď.
V stane už nebolo dosť svetla na rozoznávanie drobností. Videl som len miesto, kde sa nad sebou stretávali tmavšie plochy látky a pri každom poryve sa ich hranice nepatrne pohli. Prestal som sledovať, odkiaľ vietor prichádza a postupne aj to, na čo som práve myslel. Predstavy ďalších strán sa rozvoľňovali, medzi nimi sa objavovali čoraz dlhšie medzery a do tých sa vracal príboj, stále prítomný, aj keď som mu už nevenoval pozornosť.
Keď som ráno otvoril oči, plachta nado mnou prepúšťala svetlo. Spočiatku pôsobilo plocho a bez zreteľného smeru, no po chvíli som na jednej strane rozoznal teplejší odtieň a v záhyboch jemné tiene. Vzduch bol chladný. Posadil som sa, prešiel si dlaňami po tvári a zostal chvíľu nehybne počúvať. Oceán sa ozýval rovnako vytrvalo ako večer, zatiaľ čo stan sa vo vetre pohyboval iba zľahka. Všetko okolo mňa sa zmestilo do niekoľkých blízkych predmetov a do látky, za ktorou sa už začalo ráno.
Natiahol som ruku k vchodu a medzi prstami nahmatal studený jazdec. Keď som potiahol, v stene sa objavila úzka svetlá štrbina, ktorá sa pomaly predlžovala a rozširovala. Priamo cez ňu dopadol na moju ruku jasný pruh. Na okamih som v ňom uvidel každú drobnú ryhu na koži aj zrnká piesku zachytené pri nechtoch. Potom som odhrnul látku a slnko mi zasiahlo tvár tak prudko, že som musel prižmúriť oči. Chvíľu som vnímal predovšetkým svetlo a jeho teplo na lícach, kým sa z presvetleného priestoru začali vynárať obrysy.
Pred stanom sa rozprestierala púšť.
Najbližší svah bol taký zreteľný, že som na ňom rozoznával tenké ryhy po vetre, drobné pravidelné zvlnenia aj miesta, kde sa ich usporiadanie narušilo a zrnká vytvorili hladšiu plochu. Po osvetlenej strane sa rozlievala bledá žltá, ktorá nižšie prechádzala do teplejšieho pieskového odtieňa. V priehlbine pri úpätí zostával sivofialový tieň. Za touto dunou sa zdvíhali ďalšie, spočiatku s ostrými hranami, potom čoraz jemnejšie, až sa na hranici dohľadu ich obrysy takmer spájali s oblohou. Okom som prechádzal z jedného hrebeňa na druhý a zakaždým našiel za ním ešte ďalší, menej zreteľný.
Večer som v tej istej krajine postupne strácal podrobnosti, teraz pribúdali všade, kam som sa pozrel. Svetlo zachytávalo malé nerovnosti a dávalo im hĺbku, takže aj celkom blízky kus zeme ponúkal viac, než som dokázal obsiahnuť jediným pohľadom. Keď prišiel závan vetra, po povrchu sa pohla tenká vrstva piesku, taká nízka, že pod ňou zostávali viditeľné všetky väčšie tvary. V osvetlenom mieste sa jednotlivé zrnká krátko zablysli a o kúsok ďalej opäť splývali s podkladom. Zostal som vo vchode stanu dlhšie, než bolo potrebné na obyčajné rozhliadnutie, opretý rukou vedľa seba, s tvárou vystavenou slnku.
Pre druhú knihu som mal názov BYŤ sám a pred sebou rok 2028, v ktorom som ju chcel odovzdať čitateľom. Pri pomyslení na jej vznik som sa cítil podobne ako nad týmto priestorom: dokázal som rozlíšiť najbližšie podrobnosti, zatiaľ čo vzdialenejšie veci ešte nemali pevné obrysy. Túžil som zachytiť svoje cesty tak, aby v nich zostal aj človek, ktorý nimi prechádzal, so všetkým, čomu vtedy rozumel, aj s tým, čo si uvedomil až neskôr. A chcel som dopriať miesto takejto chvíli, hoci sa v nej navonok udialo iba to, že som ráno otvoril stan.
Topánky ešte zostali pri vchode. Pretiahol som sa popod jeho nízky okraj, vyšiel von a narovnal sa do čerstvého vzduchu, ktorý mi ochladil miesta na tele odvrátené od slnka. Za chrbtom sa pohla uvoľnená látka a zľahka sa mi dotkla ruky, no ja som ešte chvíľu pozoroval najbližší svah. Potom som preniesol váhu dopredu a chodidlo sa mi ponorilo do piesku, ktorý si pod tenkou, už zohriatou vrstvou stále držal nočný chlad.
- Jakub Kováč -
Nad obzorom zostával široký oranžový pás, ktorý smerom nahor bledol, až sa strácal v chladnej modrej. Keď som obrátil hlavu k púšti, nízke svetlo mi ukázalo záhyby najbližších dún, ich napnuté hrebene aj plytké priehlbiny, v ktorých už ležal tieň. Na miestach obrátených k slnku mal piesok teplý, takmer hrdzavý odtieň. Kúsok vedľa stačil nepatrný sklon a tá istá zem vyzerala sivasto. Sledoval som tieto prechody počas chôdze a ich hranice sa pri každom posunutí menili, takže svah, ktorý sa mi z jedného miesta zdal hladký, o chvíľu odhalil ďalšie zvlnenie. Po suchom podklade sa občas pretiahol nízky závoj zrniek, zachytil sa o nerovnosť a rozpadol skôr, než som k nemu došiel.
Vietor mi chladil líca a na perách nechával slanú chuť. Príboj sa ozýval hlbokým, súvislým hukotom, no celkom pri brehu som v ňom postupne začal rozoznávať jemnejšie zvuky: krátke zašumenie padajúcej vody, praskanie bubliniek v pene a napokon tiché syčanie, keď sa posledná tenká vrstva oceánu sťahovala späť. Občas som prišiel tak blízko, že mi voda podmyla okraj stopy ešte skôr, než som preniesol váhu na druhú nohu. Nemusel som sa rozhodovať o ničom väčšom než o nasledujúcom kroku a po chvíli som si všimol, že ramená, ktoré som predtým držal trochu zdvihnuté, mi voľne klesli.
Zastal som, keď sa spodný okraj slnka dotkol obzoru. Voda pod ním bola tmavšia, než som čakal a jas na jej povrchu sa rozpadával na krátke úseky, ktoré sa na vzdialených vlnách objavovali a vzápätí zanikali. Zo žeravého kotúča ubúdalo tak pomaly, že som chvíľami nedokázal postrehnúť pohyb. Stačilo však sklopiť zrak k pene pri nohách a po opätovnom zdvihnutí hlavy už nad hladinou zostávala menšia časť. Pozeral som sa, kým sa nezúžila na nízky oblúk a nezmizla aj posledná svetlá hrana.
Obloha ešte dlho držala jeho farbu. Na pobreží sa však zmena prejavila takmer okamžite: drobné ryhy v piesku prestali vrhať zreteľné tiene, svahy za mnou strácali jednotlivé odtiene a spájali sa do väčších, pokojnejších plôch. Vietor, ktorý som dovtedy vnímal najmä na tvári, mi začal prechádzať aj cez oblečenie. Prešiel som ešte niekoľko krokov a znovu sa obzrel k miestu, kde slnko zapadlo, akoby som potreboval vidieť aj chvíľu po jeho odchode.
Na tomto pobreží sa pre mňa končila Remíza. Keď som si vybavil jej čiernobiele strany, cítil som zvláštnu úľavu z toho, že príbeh, ku ktorému patrili, už dostal podobu a mohol zostať otvorený aj pred inými ľuďmi. Boli v ňom veci, pri ktorých sa mi kedysi ťažko hľadali slová a predsa som ich napokon nechal vyslovené, bez možnosti vziať ich zakaždým späť, keď sa ozvala neistota. Remíza ma oslobodila a ja som tú slobodu vnímal aj celkom obyčajne, v možnosti stáť na namíbijskom pobreží a venovať plnú pozornosť večeru, ktorý odo mňa nič ďalšie nechcel.
Už vtedy som vedel, že chcem napísať druhú knihu. Mal som v sebe zážitky z ciest, ku ktorým som sa túžil vrátiť, miesta a okamihy, pri ktorých by som rád niekomu doprial to isté pomalé rozhliadnutie, aké som si práve doprial ja. Keď som sa pozrel na poslednú farbu nad oceánom, nechcelo sa mi nechať ju zmiznúť iba preto, že sa skončil deň. Predstavoval som si ju na stránke, vedľa slov, ktoré by dokázali zachovať aj chlad pribúdajúci na koži a nepatrné zaváhanie nohy v mäkkom piesku. Tá kniha musí byť farebná. Pri pomyslení na ňu som už videl odtiene, ktoré by sa mi nechcelo zmeniť na sivú.
Úľava však zo mňa neodstránila všetku opatrnosť. Keď som si predstavil, komu by som o tomto večere chcel rozprávať, pri niektorých ľuďoch som sa ešte stále pristihol, že vopred uberám z vlastnej radosti. V ťažších časoch mi ich blízkosť pripadala samozrejmá, no odkedy som mal aj lepšie správy, začal som v nej cítiť medzery, ktoré som si spočiatku nevedel vysvetliť. Niektoré z tých hlasov patrili k môjmu životu tak dlho, že ma ani nenapadlo uvažovať, či mi raz budú vzdialené. O ich dôvodoch som nevedel dosť. Poznal som len tú novú zdržanlivosť v sebe, s ktorou som si občas nechával dobré veci pre seba, hoci práve o ne som sa chcel podeliť.
Predo mnou medzitým stmavla voda a na jej povrchu zostávali viditeľné predovšetkým roztrhnuté pásy peny. Zdvihol som hlavu, ešte raz sa nadýchol vzduchu od oceánu a obrátil sa k stanu. V suchom piesku som musel dvíhať nohy vyššie a po každom došliapnutí sa mi časť podkladu zosunula spod podrážky. Až tam som pocítil únavu v lýtkach, dovtedy rozptýlenú pravidelným pohybom pri brehu. Stan sa v šere črtal ako nízky obrys, ktorého napnutá látka pri silnejšom závane na okamih povolila a potom sa opäť vyrovnala.
Pri vchode som sa zohol a otvoril zips. Jeho drsný zvuk zaznel celkom blízko, ostro a zreteľne po dlhom počúvaní oceánu. Vliezol som dovnútra, sadol si a vyzul sa. Z topánok sa vysypal piesok, časť na zem pred stanom, časť k jeho okraju, odkiaľ som ho dlaňou posunul von. Niekoľko zrniek mi zostalo prilepených na koži. Cítil som ich medzi prstami aj potom, čo som si ruky oprášil a chvíľu som sa zaoberal iba týmto drobným nepohodlím, kým sa vonkajší priestor za otvoreným vchodom menil na čoraz súvislejšiu tmu.
Keď som stan zavrel, oceán zostal počuteľný, ale už som k jeho zvuku nemal obraz. Pri nárazoch vetra sa nad ním ozývalo šušťanie látky a občasné krátke napnutie steny pri mojej hlave. Vo vnútri bolo cítiť suchý pach výstroja premiešaný so vzduchom od pobrežia. Ľahol som si, upravil polohu nôh a nechal unavené svaly postupne povoliť. Pod chrbtom som vnímal tvrdosť zeme, ktorú tenká vrstva podo mnou celkom neoddelila.
Čakal som na nový deň a v hlave sa mi ešte vracali útržky večera. Najdlhšie v nej zostával ten okamih, keď slnko už nebolo viditeľné, ale jeho svetlo na krajine pretrvávalo, akoby sa jednotlivé povrchy ochladzovali každý vlastným tempom. Myslel som na druhú knihu a cítil som pri nej chuť začať, ktorá sa miešala s neistotou, koľko zo seba v nej ešte spoznám. Zážitky som mal, no k niektorým som sa potreboval vrátiť pomalšie, než som nimi kedysi prešiel. Chcel som si dovoliť zostať aj pri chvíľach, z ktorých nevzišla okamžitá odpoveď.
V stane už nebolo dosť svetla na rozoznávanie drobností. Videl som len miesto, kde sa nad sebou stretávali tmavšie plochy látky a pri každom poryve sa ich hranice nepatrne pohli. Prestal som sledovať, odkiaľ vietor prichádza a postupne aj to, na čo som práve myslel. Predstavy ďalších strán sa rozvoľňovali, medzi nimi sa objavovali čoraz dlhšie medzery a do tých sa vracal príboj, stále prítomný, aj keď som mu už nevenoval pozornosť.
Keď som ráno otvoril oči, plachta nado mnou prepúšťala svetlo. Spočiatku pôsobilo plocho a bez zreteľného smeru, no po chvíli som na jednej strane rozoznal teplejší odtieň a v záhyboch jemné tiene. Vzduch bol chladný. Posadil som sa, prešiel si dlaňami po tvári a zostal chvíľu nehybne počúvať. Oceán sa ozýval rovnako vytrvalo ako večer, zatiaľ čo stan sa vo vetre pohyboval iba zľahka. Všetko okolo mňa sa zmestilo do niekoľkých blízkych predmetov a do látky, za ktorou sa už začalo ráno.
Natiahol som ruku k vchodu a medzi prstami nahmatal studený jazdec. Keď som potiahol, v stene sa objavila úzka svetlá štrbina, ktorá sa pomaly predlžovala a rozširovala. Priamo cez ňu dopadol na moju ruku jasný pruh. Na okamih som v ňom uvidel každú drobnú ryhu na koži aj zrnká piesku zachytené pri nechtoch. Potom som odhrnul látku a slnko mi zasiahlo tvár tak prudko, že som musel prižmúriť oči. Chvíľu som vnímal predovšetkým svetlo a jeho teplo na lícach, kým sa z presvetleného priestoru začali vynárať obrysy.
Pred stanom sa rozprestierala púšť.
Najbližší svah bol taký zreteľný, že som na ňom rozoznával tenké ryhy po vetre, drobné pravidelné zvlnenia aj miesta, kde sa ich usporiadanie narušilo a zrnká vytvorili hladšiu plochu. Po osvetlenej strane sa rozlievala bledá žltá, ktorá nižšie prechádzala do teplejšieho pieskového odtieňa. V priehlbine pri úpätí zostával sivofialový tieň. Za touto dunou sa zdvíhali ďalšie, spočiatku s ostrými hranami, potom čoraz jemnejšie, až sa na hranici dohľadu ich obrysy takmer spájali s oblohou. Okom som prechádzal z jedného hrebeňa na druhý a zakaždým našiel za ním ešte ďalší, menej zreteľný.
Večer som v tej istej krajine postupne strácal podrobnosti, teraz pribúdali všade, kam som sa pozrel. Svetlo zachytávalo malé nerovnosti a dávalo im hĺbku, takže aj celkom blízky kus zeme ponúkal viac, než som dokázal obsiahnuť jediným pohľadom. Keď prišiel závan vetra, po povrchu sa pohla tenká vrstva piesku, taká nízka, že pod ňou zostávali viditeľné všetky väčšie tvary. V osvetlenom mieste sa jednotlivé zrnká krátko zablysli a o kúsok ďalej opäť splývali s podkladom. Zostal som vo vchode stanu dlhšie, než bolo potrebné na obyčajné rozhliadnutie, opretý rukou vedľa seba, s tvárou vystavenou slnku.
Pre druhú knihu som mal názov BYŤ sám a pred sebou rok 2028, v ktorom som ju chcel odovzdať čitateľom. Pri pomyslení na jej vznik som sa cítil podobne ako nad týmto priestorom: dokázal som rozlíšiť najbližšie podrobnosti, zatiaľ čo vzdialenejšie veci ešte nemali pevné obrysy. Túžil som zachytiť svoje cesty tak, aby v nich zostal aj človek, ktorý nimi prechádzal, so všetkým, čomu vtedy rozumel, aj s tým, čo si uvedomil až neskôr. A chcel som dopriať miesto takejto chvíli, hoci sa v nej navonok udialo iba to, že som ráno otvoril stan.
Topánky ešte zostali pri vchode. Pretiahol som sa popod jeho nízky okraj, vyšiel von a narovnal sa do čerstvého vzduchu, ktorý mi ochladil miesta na tele odvrátené od slnka. Za chrbtom sa pohla uvoľnená látka a zľahka sa mi dotkla ruky, no ja som ešte chvíľu pozoroval najbližší svah. Potom som preniesol váhu dopredu a chodidlo sa mi ponorilo do piesku, ktorý si pod tenkou, už zohriatou vrstvou stále držal nočný chlad.
- Jakub Kováč -