Košík
0
0,00 €
Rešpektuj keď niekto chráni svoj život!
Keď niekto povie "nepijem", možno tým chráni celý svoj život....
Skôr než niekomu povieme: "Ale no tak, jeden si so mnou daj," pripusťme si jednu možnosť. Možno má ten človek za sebou protialkoholické liečenie. Možno vyšiel z nemocnice s poškodenou pečeňou a s vedomím, že svoje zdravie už nemôže ďalej pokúšať. Možno sa celé mesiace učil prežiť obyčajný večer bez alkoholu. A dnes sa mu konečne darí. Možno sú za jeho odmietnutím deti, ktoré sa kedysi báli, v akom stave sa vráti domov. Manželka, ktorá už nechcela počúvať ďalšie sľuby. Možno sa pod vplyvom alkoholu dopúšťal aj násilia a dnes musí niesť zodpovednosť za to, čo urobil.... Abstinencia takéto skutky nevymazáva a obete nezaväzuje odpustiť. Je však dôležitým krokom k zmene, ktorý nemáme právo zosmiešňovať ani podkopávať.Tieto príbehy nepatria každému abstinentovi. Podstata je v tom, že pri stole často nevieme, aký príbeh sedí oproti nám. Vidíme človeka, ktorý odmietol pohár. Nevidíme, čo všetko ho stálo dostať sa do chvíle, keď ho dokáže odmietnuť.
A predsa od neho niekedy žiadame, aby kvôli nášmu pohodliu prekročil hranicu, ktorou si možno zachraňuje život.
Pri závislosti nejde iba o zvyk alebo nedostatok pevnej vôle. Dlhodobé problémové pitie môže meniť fungovanie mozgových systémov zapojených do odmeňovania, stresu a sebaovládania. Zotavovanie preto môže zahŕňať liečbu, zvládanie baženia aj zmenu prostredia a vzťahov. Naliehaním môžeme pridávať ďalšiu prekážku človeku, ktorý ich už prekonáva dosť....
Ponúknuť a prijať odmietnutie je bežná spoločenská situácia. Ponúkať opakovane, vysmievať sa alebo podmieňovať priateľstvo spoločným pitím už znamená tlačiť na cudzie hranice. Keď človek povie "nie", nepotrebuje ďalšie kolo presviedčania. Prečo nám však niekedy tak záleží na tom, aby si vypil spolu s nami? Pretože alkohol môže v skupine znamenať oveľa viac než nápoj. Stáva sa vstupenkou medzi ostatných, potvrdením spolupatričnosti, rituálom: teraz sme spolu, teraz sa uvoľníme, teraz sa zabávame rovnakým spôsobom. Keď niekto odmietne, niektorí to môžu pocítiť ako odstup. Akoby odmietol ich spoločnosť, hoci odmietol iba obsah pohára.
Výskum postojov k ľuďom, ktorí nepijú, skutočne opisuje tri druhy vnímaného ohrozenia: ohrozenie zábavy, vzájomného spojenia a vlastného sebaobrazu. Niekto sa obáva, že triezvy človek bude ostatných pozorovať a posudzovať. Iný si nevie predstaviť blízkosť bez spoločného pitia. Ďalšieho môže cudzie rozhodnutie zneistiť v pohľade na seba. Sú to obavy a predstavy pijúcich, nie vlastnosti, ktoré by abstinent automaticky mal.Tak sa môže stať, že namiesto rešpektovania rozdielu začneme toho druhého presviedčať, aby sa prispôsobil. "Nekaz partiu." "Čo si ty za chlapa?" "Ty sa už s nami nebavíš?" V takých vetách sa skrýva podmienka: prijmeme ťa ľahšie, keď urobíš to, čo robíme my.
Lenže priateľstvo, v ktorom treba príslušnosť dokazovať pitím, kladie veľmi zvláštnu skúšku. Človek môže byť prítomný, pozorný, veselý a ochotný počúvať. Napriek tomu sa večer začne točiť okolo toho, čo nemá v pohári. O jeho záujme o ostatných zrazu rozhoduje tekutina.
Na Slovensku má spoločné pitie hlboké spoločenské korene. Už Ľudovít Štúr v stati Spolky miernosti, uverejnenej v Slovenských národných novinách v roku 1845, opisoval pálenku pri práci, obchodovaní, vítaní hostí aj rodinných obradoch. Zároveň upozorňoval na jej ničivé následky a podporoval spolky miernosti, do ktorých sa zapájali farári a učitelia. Naša história teda obsahuje aj vedomé úsilie vymaniť ľudí a rodiny zo škôd pitia. Keď dnes povieme "u nás sa to tak robí", vyberáme si iba jednu časť tejto histórie. Tradícia môže vysvetľovať, prečo ponúkame. O tom, ako sa zachováme po odmietnutí, však rozhodujeme my.
Je tu ešte jedna nepríjemná možnosť, nad ktorou sa oplatí premýšľať. Niekedy nás môže cudzia abstinencia zneistiť preto, že sa sami obávame vlastného pitia. Pokiaľ pijú všetci okolo nás, ľahšie si udržiavame pocit, že je všetko v poriadku. Človek, ktorý prestal, môže nechtiac otvoriť otázku, ktorú odkladáme: ak on potreboval zmenu, nepotrebujem ju aj ja?Jedným z možných vysvetlení je kognitívna disonancia, a síce, nepríjemné napätie medzi tým, čo robíme, a tým, čo vieme alebo si o sebe chceme myslieť. V tejto situácii môže zľahčovanie cudzej abstinencie slúžiť ako obrana pred vlastnými pochybnosťami. Je to psychologická interpretácia možného motívu, nie diagnóza každého, kto ponúka alkohol. Výskum však skúma aj súvislosti medzi vlastným pitím, obavami z neho a negatívnymi postojmi k nepijúcim.
Mám pre vás jednu poctivú otázku: keď niekomu opakovane núkam, čo odmieta, o koho potrebu sa v tej chvíli starám? Chcem jeho spoločnosť, alebo potrebujem, aby jeho správanie potvrdilo moje?
Človek však nemusí mať za sebou liečenie ani rodinnú tragédiu, aby sme jeho rozhodnutie prijali. Môže si chrániť zdravie, lepšie sa cítiť bez alkoholu alebo jednoducho nemať chuť. Svetová zdravotnícka organizácia spája konzumáciu alkoholu s rizikom ochorení pečene, viacerých druhov rakoviny aj ďalších zdravotných a sociálnych škôd. Rozhodnutie nepiť preto nepotrebuje obhajobu pred spoločenským tribunálom!
Nikto nám nedlhuje svoju diagnózu, spomienky na liečenie ani najhorší príbeh zo svojho manželstva výmenou za to, že budeme rešpektovať jeho "nie".
A človeka, ktorý sa zo závislosti zotavuje, môžeme konečne začať vnímať s úctou k tomu, čo dokázal. Priznal si problém. Možno prijal pomoc vo chvíli, keď sa za ňu hanbil. Učí sa znášať stres bez úniku, dodržiavať sľuby a znovu získavať dôveru. V jeho odmietnutí pohára môže byť obrovský kus odvahy. Ak ho chceme nazvať víťazom, oceňme tieto konkrétne kroky. Zároveň mu dovoľme zostať človekom, ktorý môže potrebovať oporu.Podpora pritom často vyzerá úplne jednoducho."Jasné. Čo si dáš na pitie?"Bez nalievania alkoholu po jehho odmietnutí. S rovnakým miestom pri stole a rovnakým záujmom o človeka, aký sme mali pred jeho odpoveďou.
Skúsme sa naučiť zniesť, že druhý človek urobil pre seba dobré rozhodnutie, aj keď sa líši od nášho. Jeho abstinencia nám neberie spoločný rozhovor ani smiech.
Keď niekto povie "nepijem", možno tým chráni všetko, čo si musel znova vybudovať. Doprajme mu spoločnosť, v ktorej to nebude musieť chrániť aj pred nami.
Skôr než niekomu povieme: "Ale no tak, jeden si so mnou daj," pripusťme si jednu možnosť. Možno má ten človek za sebou protialkoholické liečenie. Možno vyšiel z nemocnice s poškodenou pečeňou a s vedomím, že svoje zdravie už nemôže ďalej pokúšať. Možno sa celé mesiace učil prežiť obyčajný večer bez alkoholu. A dnes sa mu konečne darí. Možno sú za jeho odmietnutím deti, ktoré sa kedysi báli, v akom stave sa vráti domov. Manželka, ktorá už nechcela počúvať ďalšie sľuby. Možno sa pod vplyvom alkoholu dopúšťal aj násilia a dnes musí niesť zodpovednosť za to, čo urobil.... Abstinencia takéto skutky nevymazáva a obete nezaväzuje odpustiť. Je však dôležitým krokom k zmene, ktorý nemáme právo zosmiešňovať ani podkopávať.Tieto príbehy nepatria každému abstinentovi. Podstata je v tom, že pri stole často nevieme, aký príbeh sedí oproti nám. Vidíme človeka, ktorý odmietol pohár. Nevidíme, čo všetko ho stálo dostať sa do chvíle, keď ho dokáže odmietnuť.
A predsa od neho niekedy žiadame, aby kvôli nášmu pohodliu prekročil hranicu, ktorou si možno zachraňuje život.
Pri závislosti nejde iba o zvyk alebo nedostatok pevnej vôle. Dlhodobé problémové pitie môže meniť fungovanie mozgových systémov zapojených do odmeňovania, stresu a sebaovládania. Zotavovanie preto môže zahŕňať liečbu, zvládanie baženia aj zmenu prostredia a vzťahov. Naliehaním môžeme pridávať ďalšiu prekážku človeku, ktorý ich už prekonáva dosť....
Ponúknuť a prijať odmietnutie je bežná spoločenská situácia. Ponúkať opakovane, vysmievať sa alebo podmieňovať priateľstvo spoločným pitím už znamená tlačiť na cudzie hranice. Keď človek povie "nie", nepotrebuje ďalšie kolo presviedčania. Prečo nám však niekedy tak záleží na tom, aby si vypil spolu s nami? Pretože alkohol môže v skupine znamenať oveľa viac než nápoj. Stáva sa vstupenkou medzi ostatných, potvrdením spolupatričnosti, rituálom: teraz sme spolu, teraz sa uvoľníme, teraz sa zabávame rovnakým spôsobom. Keď niekto odmietne, niektorí to môžu pocítiť ako odstup. Akoby odmietol ich spoločnosť, hoci odmietol iba obsah pohára.
Výskum postojov k ľuďom, ktorí nepijú, skutočne opisuje tri druhy vnímaného ohrozenia: ohrozenie zábavy, vzájomného spojenia a vlastného sebaobrazu. Niekto sa obáva, že triezvy človek bude ostatných pozorovať a posudzovať. Iný si nevie predstaviť blízkosť bez spoločného pitia. Ďalšieho môže cudzie rozhodnutie zneistiť v pohľade na seba. Sú to obavy a predstavy pijúcich, nie vlastnosti, ktoré by abstinent automaticky mal.Tak sa môže stať, že namiesto rešpektovania rozdielu začneme toho druhého presviedčať, aby sa prispôsobil. "Nekaz partiu." "Čo si ty za chlapa?" "Ty sa už s nami nebavíš?" V takých vetách sa skrýva podmienka: prijmeme ťa ľahšie, keď urobíš to, čo robíme my.
Lenže priateľstvo, v ktorom treba príslušnosť dokazovať pitím, kladie veľmi zvláštnu skúšku. Človek môže byť prítomný, pozorný, veselý a ochotný počúvať. Napriek tomu sa večer začne točiť okolo toho, čo nemá v pohári. O jeho záujme o ostatných zrazu rozhoduje tekutina.
Na Slovensku má spoločné pitie hlboké spoločenské korene. Už Ľudovít Štúr v stati Spolky miernosti, uverejnenej v Slovenských národných novinách v roku 1845, opisoval pálenku pri práci, obchodovaní, vítaní hostí aj rodinných obradoch. Zároveň upozorňoval na jej ničivé následky a podporoval spolky miernosti, do ktorých sa zapájali farári a učitelia. Naša história teda obsahuje aj vedomé úsilie vymaniť ľudí a rodiny zo škôd pitia. Keď dnes povieme "u nás sa to tak robí", vyberáme si iba jednu časť tejto histórie. Tradícia môže vysvetľovať, prečo ponúkame. O tom, ako sa zachováme po odmietnutí, však rozhodujeme my.
Je tu ešte jedna nepríjemná možnosť, nad ktorou sa oplatí premýšľať. Niekedy nás môže cudzia abstinencia zneistiť preto, že sa sami obávame vlastného pitia. Pokiaľ pijú všetci okolo nás, ľahšie si udržiavame pocit, že je všetko v poriadku. Človek, ktorý prestal, môže nechtiac otvoriť otázku, ktorú odkladáme: ak on potreboval zmenu, nepotrebujem ju aj ja?Jedným z možných vysvetlení je kognitívna disonancia, a síce, nepríjemné napätie medzi tým, čo robíme, a tým, čo vieme alebo si o sebe chceme myslieť. V tejto situácii môže zľahčovanie cudzej abstinencie slúžiť ako obrana pred vlastnými pochybnosťami. Je to psychologická interpretácia možného motívu, nie diagnóza každého, kto ponúka alkohol. Výskum však skúma aj súvislosti medzi vlastným pitím, obavami z neho a negatívnymi postojmi k nepijúcim.
Mám pre vás jednu poctivú otázku: keď niekomu opakovane núkam, čo odmieta, o koho potrebu sa v tej chvíli starám? Chcem jeho spoločnosť, alebo potrebujem, aby jeho správanie potvrdilo moje?
Človek však nemusí mať za sebou liečenie ani rodinnú tragédiu, aby sme jeho rozhodnutie prijali. Môže si chrániť zdravie, lepšie sa cítiť bez alkoholu alebo jednoducho nemať chuť. Svetová zdravotnícka organizácia spája konzumáciu alkoholu s rizikom ochorení pečene, viacerých druhov rakoviny aj ďalších zdravotných a sociálnych škôd. Rozhodnutie nepiť preto nepotrebuje obhajobu pred spoločenským tribunálom!
Nikto nám nedlhuje svoju diagnózu, spomienky na liečenie ani najhorší príbeh zo svojho manželstva výmenou za to, že budeme rešpektovať jeho "nie".
A človeka, ktorý sa zo závislosti zotavuje, môžeme konečne začať vnímať s úctou k tomu, čo dokázal. Priznal si problém. Možno prijal pomoc vo chvíli, keď sa za ňu hanbil. Učí sa znášať stres bez úniku, dodržiavať sľuby a znovu získavať dôveru. V jeho odmietnutí pohára môže byť obrovský kus odvahy. Ak ho chceme nazvať víťazom, oceňme tieto konkrétne kroky. Zároveň mu dovoľme zostať človekom, ktorý môže potrebovať oporu.Podpora pritom často vyzerá úplne jednoducho."Jasné. Čo si dáš na pitie?"Bez nalievania alkoholu po jehho odmietnutí. S rovnakým miestom pri stole a rovnakým záujmom o človeka, aký sme mali pred jeho odpoveďou.
Skúsme sa naučiť zniesť, že druhý človek urobil pre seba dobré rozhodnutie, aj keď sa líši od nášho. Jeho abstinencia nám neberie spoločný rozhovor ani smiech.
Keď niekto povie "nepijem", možno tým chráni všetko, čo si musel znova vybudovať. Doprajme mu spoločnosť, v ktorej to nebude musieť chrániť aj pred nami.
- 𝓙𝓚 -