Posledná kapitola: Stávka na Život

Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Posledná kapitola: Stávka na Život

 

Dlhé roky po tom, čo som napáchal škody, ktoré som si vtedy ani nevedel predstaviť v ich skutočnej váhe, po tom, čo som ich postupne splácal nielen peniazmi, ale aj vlastným pokojom, trpezlivosťou a každodenným bojom so sebou samým, som sa jedného dňa ocitol na mieste, o ktorom by som kedysi povedal, že do môjho života jednoducho nepatrí. Stál som na púšti v Namíbii. Nie v zmysle predstavy z obrázkov, nie ako turista, ktorý si príde urobiť fotografiu a odíde, ale ako človek, ktorý sa naozaj ocitol uprostred priestoru, kde je ticho tak hlboké, že počuješ vlastné myšlienky hlasnejšie než čokoľvek okolo seba. Piesok sa rozprestieral do diaľky, nekonečný, jemný a každý krok, ktorý som urobil, sa do neho zabáral, akoby mi pripomínal, že cesta, ktorou kráčam, nie je jednoduchá, ale je moja. Slnko pomaly zapadalo za horizont a farby sa menili každou minútou, od ostrých zlatých tónov až po tlmené odtiene oranžovej a červenej, ktoré sa miešali s chladom prichádzajúceho večera. Kráčal som smerom k pobrežiu, bez náhlenia, bez cieľa, ktorý by som potreboval dosiahnuť rýchlo, len s pocitom, že sa približujem k niečomu, čo som si ešte pred pár rokmi ani nedokázal predstaviť. Zrazu som čosi započul.Najprv len jemne, takmer nepostrehnuteľne, ako šum, ktorý sa mieša s vetrom, ale čím som bol bližšie, tým viac sa ten zvuk stával skutočným. Vlny oceánu. Pravidelné, pokojné, silné. Zvuk, ktorý v sebe nesie nekonečno, akoby pripomínal, že niektoré veci sú väčšie než všetko, čo si myslíme, že ovládame. Cítil som vôňu vody ešte skôr, než som ju uvidel. A keď som sa konečne dostal na miesto, kde sa piesok stretával s oceánom, zastavil som sa. Len som stál. A pozeral. Nie na krajinu. Na svoj život. Pretože v tej chvíli mi došlo, kde vlastne som. Nie geograficky. Ale životne. Prešiel som krajinami, o ktorých by som si kedysi myslel, že ich budem poznať maximálne z televízie alebo z rozprávania iných ľudí. Bol som v Afrike, prechádzal som miestami, kde život nemá rovnaké pravidlá ako doma, kde si človek uvedomí, aké irelevantné sú jeho problémy. Dostal som sa aj do krajín ako Libanon či Irak, miest, ktoré nesú v sebe príbehy, ktoré sa nedajú pochopiť, kým ich nezažiješ aspoň na chvíľu. A to všetko sám. Za svoje peniaze. Za peniaze, ktoré som si kedysi nevedel ani predstaviť, že budem mať, pretože som bol na druhej strane, na tej, kde človek nevie, ako splatí to, čo dlží, kde nemá kontrolu nad vlastným životom, nieto ešte nad tým, aby si ho dokázal užívať. A zrazu som tam stál. Na druhej strane. Nie ako niekto, kto vyhral. Ale ako niekto, kto sa postavil. Dokonca som si dovolil robiť veci, ktoré by som kedysi považoval za úplné sci-fi. Pilotný kurz. Sadnúť si do lietadla, chytiť riadenie a cítiť, že sa odlepíš od zeme, že sa vzdiališ od všetkého, čo ťa kedysi držalo dole. Neviem, či ho niekedy dokončím. Neviem, kam ma to celé ešte zavedie. Ale viem, čo pri tom cítim. Slobodu. Nie tú povrchnú, ktorá znamená robiť si, čo chceš. Ale tú hlbokú, ktorá znamená, že už neutekáš pred sebou. A práve preto nechcem, aby to, čo píšem, pôsobilo ako chvála. Pretože to nie je o tom, čo som dosiahol. Je to o tom, že sa dá postaviť. Že aj keď padneš tak hlboko, že máš pocit, že už neexistuje cesta späť, niekde tam je. Možno ju nevidíš hneď, možno ju musíš hľadať cez bolesť, cez hanbu, cez vlastné chyby, ktoré ťa budú dobiehať ešte roky. Ale je tam. A ja som toho dôkazom. Nie preto, že by som bol výnimočný. Ale preto, že som sa rozhodol nevzdať. A tak som tam stál, na piesku, medzi púšťou a oceánom, medzi minulosťou a tým, čo ešte len príde a uvedomil som si, že život nie je o tom, kam sa dostaneš, ale o tom, či sa po všetkom, čo sa stane, dokážeš ešte raz nadýchnuť a urobiť ďalší krok. Aj keď nevieš kam. Aj keď sa bojíš. Aj keď si myslíš, že už nemáš silu. Pretože niekedy stačí práve ten jeden krok. A všetko ostatné príde. Kráčal som po piesku, pozdĺž útesu pomaly, akoby každý jeden krok niesol váhu všetkého, čo som v živote prežil a vietor za mnou postupne zahladzoval stopy, ktoré som zanechával, presne tak, ako sa čas snaží zahladiť veci, ktoré by človek najradšej nechal za sebou, no nikdy sa mu to úplne nepodarí, pretože niektoré spomienky sa do nás nezapíšu len ako obraz, ale ako pocit, ktorý sa vráti vždy, keď sa dostaneme do ticha. A práve v tom tichu sa mi začal vracať jeden z tých momentov, ktorý vo mne zostal hlbšie než všetky ostatné, moment, ktorý som si nikdy vedome nepripomínal, ale ktorý ma formoval viac, než som si bol ochotný priznať. Bol som malý. Taký malý, že som ešte nerozumel svetu, ale už som cítil jeho temnejšiu stránku............................

- JK -