Kapitola: Boj anjelov

Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola: Boj anjelov

 

Stál som neďaleko mesta - chrbtom k autu, tvárou k nekonečnu. Vietor sa jemne opieral do mojej tváre, slnko sedelo nízko na horizonte ako starý pozorovateľ života, ktorý sa už prestal čudovať ľudským pádom. Španielska krajina, suchá, neúprosná a pritom zvláštne láskavá, sa predo mnou rozprestierala ako prázdny papier, na ktorý som mohol – možno naposledy – napísať, kto vlastne som. Zastal som tam, lebo ma niečo vo vnútri prinútilo prestať utekať – nie pred ľuďmi, nie pred problémami, ale pred sebou samým. Bol som ďaleko – a nielen v kilometroch. Ale zároveň som bol aj veľmi blízko – blízko k tomu, čo sa nachádza pod tým všetkým čo som dovtedy zažil. Kdesi v tej púšti ticha a slnka som sa ocitol v prítomnosti svojej vlastnej duše. A tá bola vyčerpaná. Prechádzal som vtedy obdobím, ktoré by sa dalo nazvať životnou rekonštrukciou. Rozchod, ktorý mi roztrhol vnútro na dve polovice, sa síce zdal nevyhnutný – a azda aj správny – no zanechal vo mne ticho, ktoré nebolo mierumilovné, ale bolestivo prázdne. Niečo sa skončilo. Niečo, čomu som veril, aj keď som to možno nevedel niesť správne. A práve tá strata bola tým posledným, čo ma posunulo k zmene. Mal som za sebou už dve liečenia. Jedno ako výkrik. Druhé ako pokus. Gamblerstvo ma neprehralo cez noc – bola to pomalá erózia identity, milimeter po milimetri, kým som sa jedného dňa nepozeral do zrkadla na človeka, ktorého som nepoznal. A zrazu som stál tu, v cudzine, kde ma nikto nepoznal a hoci som sa už necítil stratený, začínal som veriť, že práve tu môžem nájsť ďalší kúsok seba. Možno ten, ktorý som ešte nikdy nevidel. Pozeral som sa pred seba –na nekonečnú krajinu bez hraníc – a zároveň som sa prvýkrát po dlhom čase pozeral do seba. Nie do tej časti, ktorá predstierala, že je v poriadku. Nie do tej, ktorá sa usmievala v spoločnosti, hoci jej v hlave hučala panika. Pozeral som sa hlboko, až tam, kde sa stretávajú útržky detstva, hanba z minulosti, pocit viny a potreba nádeje. A práve vtedy, v tej úplnej tichosti španielskeho vidieka, som sa znova rozhodol. Rozhodol som sa bojovať. Nie s minulosťou, nie s predstavou úspechu. Ale s tou neľútostnou otázkou, ktorá sa vo mne ozývala už dlho: Má to ešte zmysel? Má ešte zmysel vstávať, keď všetko bolí? Už raz predtým som stál na podobnom mieste – nie na mape, ale v duši. Vtedy, keď sa prevalili moje dlhy, keď sa ukázala celá pravda a ja som pozeral do prázdna s myšlienkou, že by možno bolo jednoduchšie z tohto sveta odísť. Ale neurobil som to. Nie preto, že by som sa bál smrti – ale preto, že som cítil, že nemôžem nechať za sebou veci nevyriešené, nesplatené dlhy, nevypovedané slová. Cítil som, že ešte musím niečo napraviť. Nie všetko. Ale aspoň niečo. Niekde hlboko vo mne sa vtedy prebudil hlas, ktorý mi pripomenul, že ešte stále mám šancu niečo zanechať. Nie ako ospravedlnenie. Ale ako odkaz. A keď som v tom čase písal knihu Remíza, v každej jednej vete, v každom odstavci som sa snažil vyrozprávať tie vrstvy bolesti, ktoré nešlo vyrozprávať v bežnom rozhovore. Slová v tejto knihe sa mi stávali terapiou, úľavou, výkrikom aj tichom zároveň. A tam, vo Valladolide, som si uvedomil, že mám povinnosť – nie voči svetu, ale voči sebe – tú knihu dokončiť, dopovedať, dopísať, vysvetliť, premeniť ju na most medzi mnou a niekým ďalším, kto sa možno raz ocitne v rovnakej prázdnote. Španielsko sa vtedy stalo pre mňa niečím výnimočným. Pretože som tam zažil pokoj. Ticho, ktoré ma nelámalo, ale liečilo. A som presvedčený, že v každom štáte, v každom okamihu, v každej situácii som celý život zbieral úlomky – kúsky seba, akési fragmenty identity, ktoré mi boli dlho cudzie. A tam, v tej pustatine pod jedovatým slnkom, som našiel ďalšiu skladačku – dôležitú, ostrú, ale potrebnú. Srdcovú. Stál som tam na prahu medzi minulosťou a možnosťou. A hoci som nevedel, čo bude ďalej, vedel som, že musím ísť domov. Nielen fyzicky – ale domov do seba. Domov do pravdy. Domov do života, ktorý síce nebude jednoduchý, ale bude môj. A dnes, keď sa k tomu vraciam, viem s istotou jedno: vtedy som sa znovu rozhodol žiť. Nie pre iných. Pre seba. A žiť tak, aby som už nikdy nemusel utekať pred vlastným odrazom v spätnom zrkadle. Zároveň som cítil potrebu pochopiť, čo sa so mnou vlastne stalo, pretože som nechcel, aby sa to zopakovalo, nechcel som znovu spadnúť do niečoho, čo som sotva zvládol a tak som sa vrhol do čítania kníh o psychológii, začal som sa zaujímať o to, ako funguje myseľ, ako vznikajú myšlienky, ako sa rodia pocity a čím viac som tomu rozumel, tým viac som si uvedomoval, že mnohé veci, ktoré som považoval za slabosť alebo zlyhanie, majú svoje korene, svoje vysvetlenie, svoje zákonitosti. Bolo to, akoby som si postupne skladal mapu vlastného vnútra, učil sa rozpoznávať signály skôr, než prerastú do niečoho väčšieho, učil sa vnímať stres nie ako nepriateľa, ale ako niečo, čo treba pochopiť a spracovať, aby sa znovu nezačal plížiť potichu a nenápadne, ako to urobil predtým. A popri tom všetkom, akoby mimochodom, sa začalo meniť aj niečo, čo som dlho niesol v sebe ako otvorenú ranu a tým boli moje spomienky na Ivku, pretože tam, kde bol predtým smútok, úzkosť a hnev, sa postupne začalo objavovať niečo úplne iné. Najskôr to boli malé momenty, krátke myšlienky, ktoré už neboleli tak, ako predtým, potom spomienky, ktoré som si dokázal vybaviť bez toho, aby ma stiahli dole a nakoniec sa to premenilo na niečo, čo by som predtým nepovažoval za možné, pretože som na ňu začal spomínať s úsmevom, s pokojom, s vďačnosťou, že bola súčasťou môjho života, že ma niečo naučila, že ma niekam posunula. A keď som ju stretol alebo ju videl, nebolo tam už nič z toho, čo ma predtým ťažilo, žiadna bolesť, žiadna potreba niečo si dokazovať, žiadna snaha vracať sa späť, len čistý pocit, že niektoré veci majú svoj začiatok aj koniec a že aj keď sa skončia, neznamená to, že boli zlé, pretože môžu v človeku zanechať niečo, čo ho robí lepším. A práve v tom som pochopil, že tá cesta, ktorou som prešiel, aj keď bola bolestivá, aj keď ma zlomila a donútila pochybovať o všetkom, mala svoj význam, pretože ma naučila nielen postaviť sa späť na nohy, ale aj pozerať sa na život inak, pokojnejšie, vedomejšie, s väčším rešpektom k sebe samému aj k tomu, čo všetko dokáže človek uniesť, keď si dovolí pochopiť, namiesto toho, aby pred tým utekal. Tým, ako som sa postupne vyrovnal s minulosťou, s tým, čo bolo a čo sa skončilo, sa vo mne otvoril priestor, ktorý som predtým nedokázal ani pomenovať, pretože som ho mal dlhé mesiace zaplnený bolesťou, výčitkami a otázkami bez odpovedí a zrazu, keď to všetko začalo ustupovať, keď som si dokázal priznať vďačnosť namiesto hnevu a pokoj namiesto nepokoja, otvorili sa vo mne dvere, o ktorých som ani nevedel, že ešte existujú. Nebolo to plánované, nebolo to niečo, čo by som si vedome vytvoril alebo k čomu by som smeroval, skôr to prišlo úplne prirodzene, nenápadne, akoby život sám rozhodol, že keď som si prešiel tým, čím som si prešiel, keď som si niečo odžil, pochopil a prijal, tak je čas posunúť sa ďalej, do niečoho nového, do niečoho, čo som si kedysi prial, ale nikdy som tomu nedával reálnu podobu. A tak som sa ocitol na víkendovom výlete s mojimi najlepšími kamarátkami, v prostredí, ktoré bolo uvoľnené, bez tlaku, bez očakávaní, kde som nemusel nič dokazovať, kde som mohol byť jednoducho sám sebou. Avšak tam, medzi obyčajnými rozhovormi, smiechom, tichými momentmi a pohľadmi, ktoré trvali o sekundu dlhšie, než by mali, sa začalo diať niečo, čo som v tej chvíli ešte nedokázal úplne uchopiť. Jedna z nich bola tá moja dávno spomínaná detská, nenaplnená láska, niečo, čo vo mne existovalo už dávno, niečo, čo som si kedysi predstavoval, ale nikdy som tomu nedal šancu, možno preto, že som nemal odvahu, možno preto, že na to nebol správny čas. No zrazu sme tam stáli, po rokoch, iní, dospelejší, poznačení vlastnými príbehmi a medzi nami sa začalo písať niečo úplne nové................

- JK -