Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola:Posledná jazda
...... Teraz som tu stál ako človek, ktorý sklamal. Ktorý podrazil všetkých, ktorí ho milovali. Mamina, tatino, sestra, rodina, všetci tí, ktorí mi verili, ktorí mi dávali svoju lásku, ktorí tu so mnou prežívali najkrajšie dni nášho života – a ja som ich zradil. Ja som ich sklamal. Nie tým, že som prehral peniaze. Nie tým, že som urobil dlhy. Ale tým, že som sa stratil. Že som dovolil, aby sa zo mňa stal niekto, koho by ten malý chlapec, ktorý tu kedysi stál s rozžiarenými očami, nespoznal. Hrdlo sa mi stiahlo, cítil som, ako sa mi oči plnia slzami, ale nebol som schopný ich vypustiť. Čo teraz? Čo mám robiť? Kde mám začať? Predo mnou stál môj minulý život plný nádejí a očakávaní. A ja som netušil, ako sa doň vrátiť. Stál som tam, neschopný pohybu, uväznený medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi spomienkami, ktoré hriali a realitou, ktorá bodala ako nôž. Oči mi padli na deravý čln. Videl som to úplne jasne – malý ja, sedím vpredu na lodi, ruky zvierajú okraje, oči doširoka otvorené a sledujú každý pohyb vody, každý tieň pod hladinou. A vtom zakričím:"Bacha, bacha! Kameň!" Zakaždým, keď sa pred nami objavil kameň, vykrikoval som na celú rieku. Varoval som všetkých. Snažil som sa ochrániť rodinu, všetkých, ktorí boli na tej lodi so mnou. A oni sa smiali. Smiali sa, pretože som to robil zakaždým, s tou istou horlivosťou, s tou istou vášňou, akoby bol každý malý kamienok na dne najväčšou hrozbou sveta. Doteraz si na to spomíname. Doteraz sa na tom smejeme, keď sa stretneme a spomenieme Tasov. "Bacha, bacha! Kameň!" hovorievame so smiechom. "Náš kapitán!" pridáva teta s úsmevom. A teraz... teraz mi to udrelo do hlavy ako blesk. Čo by som dal za to, keby mi niekto takto kričal predtým, než som napáchal všetky tie škody? Keby ma niekto zastavil, zatriasol mnou, vykríkol "Bacha, bacha!" ešte predtým, nežsom prehral všetko, čo som mal. Predtým, než som zničil dôveru tých, ktorí ma milovali. Predtým, než som sa stal niekým, koho by ten malý chlapec vpredu na člnku nespoznal. Ale nikto nekričal. Nikto neupozornil. A tak teraz o pár rokov neskôr stojím tu opäť, na mieste, kde som kedysi poznal čistú radosť, neskôr trpkú brutálnu prítomnosť a uvedomujem si, že možno toto všetko nemusel byť len obyčajný pád človeka. Možno práve tieto slová, tieto vety, ktoré z tohto všetkého vzišli budú takým varovným hlasom pre niekoho iného. Možno to bude môj vlastný výkrik do sveta, môj vlastný pokus o to, aby niekto iný nezachádzal tak ďaleko. Možno bude stáť niekto iný pred svojim vlastným kameňom a toto všetko bude to, čo naňho zavolá:"Bacha, bacha!"Teraz, keď som tú odbočku míňal znova, už v úplne inej fáze života, som si uvedomil, že aj keď sa okolnosti menia, niektoré miesta v nás zostávajú rovnaké. Nesú v sebe spomienky, ktoré sa nevymažú, len sa presunú hlbšie, čakajúc na moment, kedy ich niečo opäť vytiahne na povrch. Zamýšľaním sa nad Tasovom mi ubehla cesta Českou republikou oveľa rýchlejšie, než som si uvedomoval, akoby sa kilometre samy skracovali pod váhou spomienok, ktoré ma zamestnávali viac než samotná jazda a zrazu som sa ocitol na hraniciach Nemecka, kde sa krajina opäť zmenila, cesty sa rozšírili, tempo sa zrýchlilo, ale vo mne sa spomalilo niečo úplne iné. Vstup do Nemecka vo mne vždy niesol zvláštny pocit. Možno to bolo len tým, že som si s touto krajinou spájal isté historické súvislosti, možno to bolo len náhodné prepojenie v hlave, ale tentoraz to bolo naozaj iné. Tentoraz sa mi s týmto miestom spojila moja vlastná minulosť. Extrémizmus. Slovo, ktoré dnes vyslovujem s odstupom, ale vtedy bolo súčasťou môjho života viac, než by som si bol ochotný priznať. Ako som prechádzal nemeckými diaľnicami, začali sa mi v hlave vynárať obrazy, situácie, výkriky, konflikty, všetko to, čo som kedysi považoval za normálne, za správne, za niečo, čo má význam. A dnes som videl, že to nemalo význam vôbec žiadny. Premýšľal som nad tým, koľkým ľuďom som ublížil. Nie len fyzicky, ale aj slovami, postojmi, tým, čo som šíril, čo som obhajoval, čo som bol schopný povedať bez toho, aby som si uvedomil, akú váhu to má na druhej strane. Koľko nenávisti som v sebe niesol a ako som ju dokázal rozdávať ďalej, akoby to bolo niečo, čo ma definuje. A pritom to nikam neviedlo. Nikdy. Ani jedna hádka, ani jedna bitka, ani jeden konflikt nepriniesol nič, čo by malo skutočný význam. Len viac napätia, viac zlosti, viac prázdna. A ja som si už dávnejšie sľúbil, že sa do toho nikdy nevrátim. Že sa nenechám vyprovokovať, že nebudem reagovať na veci, ktoré za to nestoja. Pretože pravda je jednoduchá, aj keď ju človek pochopí často až neskoro – pokiaľ nejde o život, o skutočný život, môj alebo niekoho blízkeho, tak nejde o nič, čo by stálo za to, aby som kvôli tomu stratil kontrolu nad sebou. Všetko ostatné sú len zbytočné konflikty, ktoré nám berú viac, než nám kedy môžu dať. A mne toho vzali veľa. Najviac som si to uvedomil v momente, keď som si spomenul na bratranca z Krušoviec. Na človeka, ktorého som mal vždy rád, ktorého prítomnosť bola pre mňa vždy veľmi cenná, ktorý bol súčasťou môjho detstva, spomienok, momentov, ktoré mali v sebe čistotu a jednoduchosť. Pamätám si jeho úsmev, to, ako mi podal ruku, keď sme sa videli, ten pocit, že som rád v jeho blízkosti, bez potreby čokoľvek riešiť alebo vysvetľovať. A potom prišlo obdobie, keď som sa ja menil. Keď som začal hovoriť veci, ktoré som považoval za pravdu, ale ktoré boli v skutočnosti len odrazom niečoho, čomu som sám nerozumel.On medzitým žil svoj život. Zistil, kým je. Našiel si svoj smer a odsťahoval sa do Austrálie.........................
- JK -
