Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola: Koniec hry
Časom pribúdali ďalšie obvinenia, ako predaj či výroba extrémistického materiálu, ktoré sa už pretavili na podmienečný trest. Lenže za všetkým týmto, za všetkými papiermi, výsluchmi a rozhodnutiami, stála aj ona, moja priateľka, ktorá to všetko sledovala s pokojom a nadhľadom, ktorý ma v tej chvíli prekvapoval, najmä vzhľadom na jej vlastný príbeh a pôvod, ktorý mala a aj preto vo mne rástol silný pocit viny, pretože som si uvedomoval, že ju svojou minulosťou vťahujem do niečoho, čo si nezaslúžila. A napriek tomu zostala. Bez výčitiek, bez tlaku, bez toho, aby spochybňovala to, čo medzi nami vzniklo a tým všetkým vo mne budovala niečo oveľa silnejšie než len lásku, pretože spolu s ňou rástol aj rešpekt a úcta k žene, ktorá dokázala stáť pri mne aj v situácii, ktorá by mnohých odradila a vďaka ktorej som si uvedomil, že skutočný vzťah sa neukazuje v ľahkých chvíľach, ale práve v tých, ktoré preveria všetko. Ešte počas tých súdov a všetkých tých peripetií, ktoré sa vliekli takmer rok a pol, kým prišlo právoplatné rozhodnutie, som sa dokázal priblížiť k hrane, za ktorou by už nešlo len o minulosť, ale o úplne novú realitu, pretože napriek tomu, že som si myslel, že sa mením, že sa posúvam, že niektoré veci už mám uzavreté, v skutočnosti vo mne stále zostávali zvyšky niečoho, čo nebolo spracované, čo len čakalo na moment, kedy sa to opäť ukáže. Pamätám si tú udalosť žiaľ na detail presne. Boli majstrovstvá sveta v hokeji, Slovensko prehralo s Nemeckom a pre mňa to nebola len obyčajná prehra, ale niečo, čo vo mne spustilo zvláštnu kombináciu frustrácie, hnevu a sklamania, akoby sa vo mne zrazu nahromadili všetky tie emócie, ktoré som dovtedy držal pod kontrolou, alebo si aspoň myslel, že ich mám pod kontrolou. Hokej v spojení so Slovenskou reprezentáciou je pre mňa zvláštny druh emócii, ktoré nedokážem doteraz, vedome racionálne kontrolovať a to aj napriek tomu, že Slovenskú reprezentáciu som na tiketoch nikdy nemal. Keď som išiel domov z krčmy, s hlavou plnou toho zápasu a s pocitom, ktorý sa nedal presne - ako inak, pomenovať, narazil som na človeka, ktorý mal tú smolu, že niesol tmavšiu farbu pleti a stal sa spúšťačom niečoho, čo vo mne ešte stále žilo a bez rozmýšľania, bez akéhokoľvek zvažovania následkov som ho fyzicky napadol, akoby som v tej chvíli nebol schopný vidieť nič iné než vlastný hnev. V tom okamihu som si zlomil malíček na ľavej ruke, čo pre mňa ako ľaváka znamenalo nielen fyzický diskomfort, ale aj každodennú komplikáciu, ktorá mi neustále pripomínala ten moment, tú sekundu, v ktorej som opäť prekročil hranicu, ktorú som si myslel, že už mám za sebou. Keď sa na to pozerám spätne, nebolo to o tom konkrétnom človeku. Bolo to o mne. O mojej frustrácii, o mojich nevyrovnaných veciach, o zvyškoch nenávisti, ktoré som si v sebe niesol, aj keď som si nahováral, že už neexistujú a práve tento moment bol ako zrkadlo, ktoré mi ukázalo pravdu bez prikrášlenia. Lenže skutočný zlom neprišiel v tej bitke. Prišiel až potom. Keď som sa pozrel do očí svojej priateľke. Spočiatku som jej klamal, vymýšľal som si príbehy o tom, že som si ruku zranil inak, že to bola nehoda, že som udrel do stola, hľadal som akékoľvek vysvetlenie, ktoré by ma vykreslilo lepšie, než aká bola realita, pretože som sa bál toho, čo uvidím v jej očiach, keď sa dozvie pravdu. Lenže pravda si vždy nájde cestu. A čím viac som sa snažil tú lož udržať, tým viac sa rozpadala, pretože veci do seba prestávali zapadať, detaily nedávali zmysel a napokon to celé vyústilo do momentu, keď už nebolo kam uhnúť a ona pochopila, čo sa naozaj stalo. A v jej očiach som nevidel hnev. Nevidel som odsúdenie v tom zmysle, v akom by som ho čakal. To, čo som videl, bolo sklamanie. Nie z toho, koho som napadol. Ale z toho, že som klamal. Že som sa znížil k niečomu, čo nemalo byť súčasťou toho, kým som sa snažil stať. A práve ten pohľad bol silnejší než akákoľvek výčitka. Bol to moment, ktorý uzavrel ďalšiu kapitolu môjho života a to definitívne, pretože som si v ňom uvedomil, že niektoré veci už jednoducho nemôžem robiť, ak nechcem prísť o to, čo pre mňa začalo znamenať všetko. Vtedy som sa rozhodol. Rozhodol som sa, že prestanem riešiť veci, ktoré nedokážem ovplyvniť, že prestanem reagovať na svet spôsobom, ktorý ma len ťahá späť, že sa prestanem snažiť meniť niečo, čo nemám pod kontrolou. Pretože pravda je jednoduchá. Svet nezmením. Ale môžem sa rozhodnúť, čo nechám, aby vo mne rástlo - tam sa láme všetko. Po tom, čo prišlo právoplatné odsúdenie, som nastúpil aj na trest verejnoprospešných prác, ktoré sa zvláštnym spôsobom prepojili s ďalšou realitou môjho života. Dvaja z veriteľov už nevydržali čakať a rozhodli sa podať na mňa trestné oznámenie v domnienke, že tým urýchlia celý proces a prinútia ma splácať rýchlejšie, no výsledok bol v konečnom dôsledku iný, než očakávali, pretože súd len potvrdil splátkový kalendár a dal tomu formálny rámec, ktorý síce priniesol tlak, ale zároveň aj istý poriadok. Zrazu som mal jasne stanovené pravidlá, ktoré som musel dodržiavať a hoci to bolo do určitej miery vynútené, paradoxne mi to pomohlo, pretože som získal niečo, čo mi dovtedy chýbalo a to bol systém, v ktorom som sa vedel orientovať a dokonca som to dokázal využiť aj ako argument voči ostatným veriteľom, keďže som mal oficiálne potvrdené, že musím prioritne splácať konkrétne záväzky, čím sa celý chaos začal pomaly meniť na niečo uchopiteľné. Tí dvaja, ktorí sa rozhodli konať touto cestou, boli v konečnom dôsledku len splatení skôr, než ostatní a ja som sa z celej situácie dostal s relatívne nízkym trestom, čo vnímam ako ďalší moment, kedy sa veci mohli vyvíjať oveľa horšie, no napriek tomu dostali šancu ísť iným smerom. A v tomto období sa môj život začal postupne ukladať do koľají, ktoré už neboli postavené na náhode, ale na vedomých rozhodnutiach, pretože som si našiel spôsob, ako kombinovať splácanie dlhov so životom samotným, ako si dovoliť aj malé momenty radosti bez toho, aby som mal pocit, že robím niečo zlé a zároveň ako fungovať vo vzťahu, ktorý mi dával zmysel a stabilitu. Nebolo to síce jednoduché ani to nebolo rýchle. No bolo to skutočné. Výhľad na vlastné bývanie, na nejakú stabilitu, ktorá by bola len moja, bol stále veľmi vzdialený, takmer abstraktný a úprimne som nad tým ani príliš nerozmýšľal, pretože som sa naučil sústrediť na to, čo je predo mnou, na kroky, ktoré viem ovplyvniť, na dni, ktoré viem prežiť tak, aby mali hodnotu. Lenže niekde v pozadí, ticho, bez toho, aby som si to naplno uvedomoval, sa blížil moment, ktorý mal opäť všetko zmeniť. Rozhodnutie. Sled udalostí, ktoré smerovali k bodu................
- JK -
