Kapitola: Hra začína

Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola: Hra začína

 

Prišiel som o robotu, na ktorú som sa úprimne tešil, o rytmus, ktorý mi začal dávať zmysel a opäť som stál na mieste, tentoraz s vedomím, že som ochutnal niečo, čo mi sedí, no nemám to vo vlastných rukách. Bolo to ďalšie pripomenutie toho, že život sa nevyvíja podľa našich predstáv, že aj keď sa konečne zdá, že smer je jasný, stačí jedna porucha a všetko sa zastaví. Netušil som, že táto krátka epizóda za volantom bola len začiatkom cesty, ktorá ma bude formovať dlhé roky a že práve tieto prvé dva týždne v Európe vo mne zanechali niečo, čo sa už nedalo vymazať, pocit, že svet je väčší než naše mesto, väčší než naše rodinné drámy a väčší než ideológie, ktorých som sa dovtedy držal ako istoty. A hoci som sa vtedy vrátil domov, vo mne už niečo odišlo navždy a niečo nové sa ticho pripravovalo na návrat. Popri všetkých tých veľkých zlomoch, nádejach a sklamaniach pokračoval aj náš obyčajný život mladíkov, ktorí si mysleli, že svet im patrí a zároveň netušili, akí sú v skutočnosti krehkí. Večery sme trávili v uliciach, popíjali sme lacné víno alebo pivo na lavičkách, smiali sa hlasnejšie, než bolo treba a utekali pred policajtmi, keď nás naháňali za pitie na verejnosti, pretože aj v tom bol kúsok adrenalínu, ktorý sme si mýlili so slobodou. Boli to roky, keď sa zdalo, že všetko je možné a nič nemá následky, hoci tie následky už pomaly rástli niekde v pozadí. Popritom sme neustále brigádovali, kde sa dalo, sklad, pomocné práce, čokoľvek, čo prinieslo pár eur navyše. Mladý človek chce mať vlastné peniaze, chce si kúpiť vlastné veci a chce mať pocit, že je nezávislý. Nakoniec som nastúpil do jednej miestnej firmy v Bánovciach nad Bebravou, kam ma dostal môj švagor a tam sa po prvýkrát objavil pocit, ktorý som dovtedy veľmi nepoznal, pocit stability. Mal som pomerne jednoduchú prácu, jasne daný pracovný čas, pravidelný príjem, ktorý bol na tú dobu slušný a najmä som mal istotu, že každý mesiac príde výplata a ja viem, čo s ňou urobím. Tá stabilita ma fascinovala, pretože som dovtedy fungoval skôr v režime výkyvov, extrémov a náhlych rozhodnutí a zrazu som mal rytmus, ktorý sa opakoval, dni mali podobnú štruktúru a budúcnosť sa zdala aspoň na chvíľu predvídateľná. Po prvýkrát som si mohol zaplatiť dovolenku z vlastných peňazí, z práce, ktorú som pravidelne vykonával. Ten pocit, že si niečo doprajem bez toho, aby som sa musel niekomu zodpovedať, bol pre mňa silnejší než samotná dovolenka. S chalanmi sme sa vybrali do Chorvátska a ja som bol šofér, čo bola rola, ktorá mi bola prirodzene blízka, pretože volant som už vtedy vnímal ako miesto, kde mám veci pod kontrolou. Cesta bola plná smiechu, hlasnej hudby, zastávok na pumpách, kde sme si kupovali ďalšie zásoby a zažívali rôzne drobné šialenstvá, ktoré patria k mladej partii na prvom veľkom výjazde k moru. Môžete si domyslieť, že príbehy z tej a iných ďalších dovoleniek by vydali na samostatnú kapitolu, pretože kombinácia mladosti, slobody, alkoholu a pocitu, že nikto nás nepozná, dokáže vytvoriť situácie, na ktoré sa spomína so smiechom aj s trpkosťou zároveň. Nebola to pochopiteľne jediná dovolenka, pretože keď človek zistí, že dokáže zarobiť a zároveň si dopriať, začne hľadať ďalšie príležitosti, ako si ten pocit zopakovať. No práve počas práce v tejto stabilnej spoločnosti sa objavila ponuka, ktorá vo mne opäť zobudila starú túžbu po pohybe. Ozvala sa iná firma z Bánoviec nad Bebravou s ponukou jazdiť, tentoraz pravidelnejšie a s väčším rozsahom a ja som cítil, že to vo mne znova niečo prebúdza, niečo, čo sa nedalo umlčať stabilitou ani výplatnou páskou. Rozhodnutie nebolo jednoduché, pretože som mal istotu, ktorú mnohí v mojom veku ešte len hľadali, no zároveň som vedel, že ak zostanem, budem sa cítiť uväznený v rutine, ktorá mi síce dáva pokoj, ale berie mi vzrušenie z pohybu. A tak som dal výpoveď, opustil stabilné miesto a znovu som si sadol do dodávky, pripravený vrátiť sa na cesty, ktoré ma už raz prekvapili a zmenili. Bol to ďalší z tých momentov, keď som si vybral neistotu pred pohodlím, pohyb pred stagnáciou a hoci som si vtedy myslel, že ide len o pracovnú zmenu, v skutočnosti som sa opäť vydával na cestu, ktorá mala prehĺbiť všetko, čo som si o sebe dovtedy myslel, aj všetko, čo som sa ešte len mal naučiť. Nečakal som, že práve v období, keď som sa cítil silný, rozbehnutý a presvedčený o vlastnej neomylnosti, príde noc, ktorá mi v priebehu niekoľkých sekúnd ukáže, aký som v skutočnosti malý a aké tenké je sklo medzi životom a katastrofou. Nešlo o žiadnu veľkú životnú filozofiu, nešlo o dramatický zlom plánovaný osudom, išlo o obyčajnú stanovačku neďaleko Považského Inovca. Oheň, pár fliaš alkoholu a partia chalanov, ktorí si mysleli, že majú svet pod kontrolou. Sedeli sme okolo ohňa, plamene praskali, noc bola teplá a ticho lesa prerušoval len smiech a hlúpe poznámky, ktoré sú v takých chvíľach samozrejmosťou. Alkohol tiekol prirodzene, nikto nepočítal poháre a nikto sa nepýtal, kto bude šoférovať, pretože tá otázka by znamenala priznať, že existuje riziko. A ja som sa cítil silný, sebavedomý, nabudený. Mal som predsa za sebou dva týždne jazdenia po Európe, Nemecko, Belgicko, Holandsko, Francúzsko, nočné presuny, kilometre, ktoré som si vo vlastnej hlave počítal ako dôkaz skúsenosti. Vtedy som si naozaj myslel, že ma to robí lepším vodičom než ostatných. Keď padla myšlienka, že pôjdeme po ďalšieho kamaráta, neváhal som ani sekundu. V hlave mi ani nepreblesklo, že som opitý. Nevidel som problém, videl som len príležitosť ukázať, že to zvládnem, že som ten, kto sa nebojí. Dvaja chalani si sadli ku mne, tretí zostal pri ohni a my sme vyrazili do tmy. Pamätám si, ako som naštartoval. Zvuk motora mi vtedy znel ako potvrdenie mojej kontroly. Cesta bola úzka, lemovaná stromami, okolie tmavé a les po oboch stranách hustý. No ja som necítil rešpekt. Mal som pocit, že to mám v rukách. Tachometer stúpal a ja som ho nechal stúpať. Sto. Sto desať. Sto dvadsať. Opitý, s dvoma kamarátmi v aute, v noci, na úzkej ceste. Spomínam si na ten pocit eufórie, ktorý sa miešal s alkoholom. Hovoril som niečo o tom, že mám za sebou Európu, že toto je nič, že viem, čo robím. Dnes sa za tie slová hanbím tak hlboko, že by som ich najradšej vymazal z pamäti. Myslel som si, že skúsenosť rovná sa neporaziteľnosť. Netušil som, že skúsenosť bez pokory je len predohra k pádu. Moment, keď som stratil kontrolu, prišiel bez varovania. Možno drobný výmoľ, možno nepatrné trhnutie volantu, možno len spomalená reakcia alkoholu, ktorý mi otupil úsudok. Zrazu som cítil, že auto už nereaguje tak, ako má. Auto sa vychýlilo. Volant akoby zrazu patril niekomu inému. V tej sekunde sa všetko zmenilo. Svet sa spomalil. Pamätám si svetlá, ktoré sa mihli medzi stromami. Pamätám si, ako jeden z kamarátov zakričal. Pamätám si vlastné srdce, ktoré mi udrelo do hrude tak silno, že som ho cítil v hrdle. Auto vyletelo z cesty. Nebolo to postupné, bolo to násilné. Náraz. Šmyk. Tma. A potom sa stalo niečo, čo si dodnes neviem vysvetliť inak než čistým šťastím. Trafili sme sa presne medzi dva stromy. Nie do nich. Medzi ne. V tej rýchlosti. Skončili sme v kukurici, plechy zaškrípali, ale kabína zostala celá. Keď auto konečne zastalo, bolo ticho. Absolútne, neprirodzené ticho. Všetci traja sme na pár sekúnd sedeli bez pohybu, akoby mozog odmietal prijať, že ešte žijeme. Potom sme začali dýchať rýchlejšie. Jeden sa ma pýtal, či som v poriadku. Ja som sa pozeral na nich a snažil sa pochopiť, že sa práve nestalo to, čo sa malo stať. Vyšli sme z auta. Stál som na poli, kukurica okolo nás, cesta pár metrov ďalej, medzi stromami úzky pruh priestoru, ktorým sme prešli. Otočil som sa a pozeral na to miesto. Medzera medzi stromami bola možno o pár centimetrov širšia než šírka auta. Ak by sme trafili o kúsok vedľa, dnes by som tento príbeh nepísal. Z domu neďaleko vybehli ľudia, pretože náraz počuli. Pýtali sa, či sme v poriadku, či netreba zavolať pomoc. My sme sa snažili pôsobiť normálne, tvárili sme sa, že nič vážne sa nestalo. Keď padli prvé otázky o alkohole, strach z následkov nás prinútil urobiť ďalšiu hlúposť. Sadli sme späť do auta a odišli preč. Na druhý deň som sa tam musel vrátiť hľadať ešpézetku, ktorá odpadla pri náraze. Chodil som po poli ako zlodej vlastnej hanby a dúfal, že nikto nepríde. Auto malo len preliačený stĺpik. Len. To slovo dnes znie absurdne. Doma som povedal, že som dostal šmyk, že som sa vyhýbal štvorkoľke pri priehrade. Jedna z prvých lží, ktorá mala zakryť realitu. No vo mne sa už niečo zmenilo. Keď som v tú noc stál na tom poli a pozeral medzi tie dva stromy, vybavili sa mi slová môjho uja, ktorý jazdil na kamióne desiatky rokov. Hovoril mi, že ani po toľkých kilometroch sa necíti ako profesionál, že za volant si musí sadnúť s pokorou, že cesta neodpúšťa a že, najväčšia chyba vodiča je presvedčenie, že má všetko pod kontrolou. Vtedy som to bral ako klišé reči starého chlapa. V tú noc som to pochopil. Pochopil som, že som mohol zabiť dvoch kamarátov vlastnou hlúposťou. Že som mohol zničiť rodinu, ktorá už mala dosť bolesti. Že som mohol ukončiť všetko, čo sa ešte len malo začať. Jedna jazda. Jedno ego. Jedno "ja viem". Keď sme odchádzali z toho poľa, necítil som hrdosť ani adrenalín. Cítil som hanbu a niečo, čo sa podobalo na tichý, studený strach z vlastnej arogancie. A hoci som sa navonok vrátil k životu, ktorý pokračoval ďalej, vnútri som už vedel, že som sa dotkol hranice, ktorú by som už nikdy nemal prekročiť. Pretože niekedy človeka nezastaví zákon, ani rodičia, ani policajti. Zastaví ho až pohľad späť medzi dva stromy a vedomie, že medzi nimi prešiel len o pár centimetrov. Keď sa dnes obzriem späť na tú noc medzi stromami, medzi kovom a kukuricou, medzi životom a smrťou, nedokážem ju vnímať len ako nerozvážnosť mladého chalana, ktorý precenil svoje schopnosti. Vidím v nej oveľa hlbší paradox, ktorý ma vtedy ešte nebolel tak ako dnes, no už v tej chvíli sa vo mne začal potichu ozývať. Predstavte si dieťa, ktoré vyrastá pri stole, kde namiesto pokoja často sedí víno. Predstavte si chlapca, ktorý ako desaťročný sleduje, ako sa mu otec stráca pred očami, ako sa z hrdinu stáva tieň, ako sa z výletov do hôr stávajú tiché večery s pohľadom zapichnutým do televízora. Predstavte si chlapca, ktorý si do zošita alebo na kus papiera píše list, v ktorom s detskou vážnosťou sľubuje, že nikdy nebude taký, že nikdy nepodľahne alkoholu, že nikdy nezradí rodinu tým spôsobom, akým sa cítil zradený on. Tým chlapcom som bol ja. Ako som len hovoril, že nikdy nebudem piť, že nikdy si nesadnem za volant opitý, že nikdy nedovolím, aby ma niečo ovládalo tak, ako alkohol ovládal môjho tatina. Tieto sľuby som nebral ako frázy, bral som ich ako obranu, ako štít, ktorým som sa chcel odlíšiť, oddeliť, oslobodiť. V mojej hlave to bolo jednoduché, ak budem iný než on, ak sa vyhnem jeho chybám, zachránim seba aj budúcu rodinu..............

- JK -