Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola: Hra pokračuje
Prakticky okamžite bolo jasné, že už cez víkend musíme odísť. Plán bol jednoduchý a v tej chvíli sa zdalo, že aj dokonale premyslený. Ivanito mal prísť do Trenčína a odtiaľ sme mali spolu nastúpiť na autobus, ktorý nám zabezpečila agentúra. Lístky boli zaplatené priamo do Rotterdamu v Holandsku a tam nás mali čakať pracovníci, ktorí nás mali odviezť na ubytovanie, kde mala začať naša práca. Všetko to pôsobilo veľmi organizovane. Veľmi profesionálne. A hlavne – veľmi nádejne. Lenže spôsob, akým som túto zmenu urobil, bol typický pre to obdobie môjho života, v ktorom som stále robil rozhodnutia skôr impulzívne než premyslene. Keď som sa vrátil, len tak mimochodom som oznámil môjmu bratrancovi, že končím a odchádzam pracovať do zahraničia. Nebola v tom žiadna dlhšia debata, žiadne vysvetľovanie, žiadna snaha o spoločné plánovanie. Len jednoduchá veta. Odchádzam. Všetko som totiž vybavoval za jeho chrbtom. Nemal o tom absolútne žiadnu predstavu a dnes, keď sa na to pozerám s odstupom času, viem, že to bola veľká chyba. V tom čase som však neuvažoval až tak ďaleko dopredu. Možno som tomu sám ani úplne neveril, pretože ešte pár dní predtým to bol len plán, ktorý existoval niekde medzi rozhovormi a predstavami. A zrazu bol skutočný. Na druhej strane vo mne bol aj iný pocit – zvláštny strach zo stagnácie. Mal som obavu, že ak túto príležitosť nevyužijem, ostanem stáť na mieste, budem jazdiť stále tie isté trasy, splácať dlhy pomaly a celý môj život sa bude točiť v kruhu, z ktorého sa nedokážem dostať. Holandsko v tej chvíli vyzeralo ako šanca všetko urýchliť. Vyšší zárobok. Rýchlejšie splácanie dlhov. Nový začiatok. Tak som sa zbalil a odišiel. Dnes si už presne nepamätám, ako túto informáciu prijali moji rodičia. Niektoré momenty sa v pamäti zachovajú veľmi ostro, iné sa rozplynúa zostane z nich len pocit. A môj pocit je taký, že sa im v tej chvíli pravdepodobne trochu uľavilo. Možno to znie zvláštne, ale myslím si, že v ich očiach to dávalo určitú logiku. Odchádzal som pracovať do zahraničia, čo znamenalo, že budem zarábať viac peňazí a že splácanie dlhov sa môže zrýchliť. Zároveň to znamenalo, že nebudú musieť každodenne riešiť dohľad nad tým, kde som, čo robím, či som doma a či dodržiavam pravidlá, ktoré sme si nastavili po liečení. Na chvíľu sa teda mohlo zdať, že veci sa konečne začínajú hýbať správnym smerom. Samozrejme, niekde v pozadí tam určite boli aj obavy. Ísť do zahraničia znamenalo byť ďaleko od rodiny, ďaleko od kontroly a ďaleko od všetkých tých drobných mechanizmov, ktoré ma mali držať na správnej ceste. A určite existovala aj myšlienka, že keď budem sám v cudzej krajine, môžem sa veľmi ľahko vrátiť k tomu, čo ma už raz zničilo. Lenže to, čo nikto z nich v tej chvíli nevedel – a čo som si možno nechcel úplne priznať ani ja sám – bolo to, že ja som sa k hazardu vrátil už skôr. Keď som sedel v autobuse smerujúcom na západ Európy, kolotoč, ktorý som mal na liečení zastaviť, sa už pomaly začínal znovu rozbiehať. Do Trenčína ma v ten deň zaviezol kamarát. Bola to zvláštna jazda, taká tichá a zároveň plná očakávania, aké človek cíti vždy, keď sa chystá na niečo nové a veľké, čo by mu mohlo zmeniť život. Na stanici som sa stretol s Ivanitom a už keď sme stáli na nástupišti s batohmi a lístkami v rukách, bolo cítiť, že v nás oboch pracuje zvláštny nepokoj zmiešaný s nadšením. Keď autobus konečne dorazil a my sme si našli svoje miesta, cesta sa postupne zmenila na dlhý rozhovor, aký dokážu viesť len dvaja ľudia, ktorí majú pred sebou niečo nové a neznáme.V autobuse sme si občas otvorili malé tretinkové pivo a rozprávali sme sa. Ja som mu rozprával príhody z mojich ciest, ktoré som už zažil za volantom dodávky – o nociach na parkoviskách medzi kamiónmi, o čudných rozhovoroch s vodičmi z rôznych krajín, o zvláštnych situáciách na hraniciach alebo o momentoch, keď človek stojí niekde uprostred Európy a má pocit, že celý svet je v tej chvíli zvláštne otvorený. On ma počúval s tým zvláštnym nadšením, ktoré majú ľudia, keď sa chystajú prvýkrát vyraziť za hranice za prácou. Hovoril, že do Holandska ide prvýkrát v živote a že sa veľmi teší, že konečne zažije niečo nové.V jeho hlase bolo cítiť nádej, že sa tam všetko pohne správnym smerom – že budeme mať dobrú prácu, slušné ubytovanie a že sa nám podarí zarobiť peniaze, ktoré nám doma chýbali. Keď sme dorazili na autobusovú stanicu v Rotterdame, mesto nás privítalo typickým severoeurópskym dňom – vzduch bol vlhký, ulice boli plné vnemov a ľudí, ktorí sa ponáhľali niekam do svojich životov. Nemuseli sme čakať dlho. Po chvíli sa pri stanici objavilo auto a z neho vystúpil muž, ktorý nám mal robiť spojku medzi agentúrou a naším novým životom. Nasadli sme do auta a vyrazili smerom do malého mestečka vzdialeného len niekoľko kilometrov od Rotterdamu. Počas jazdy sme sa začali vypytovať na základné veci – kde budeme bývať, aká bude práca, ako to tam funguje. Boli to prirodzené otázky, ktoré si kladie každý, kto prichádza do cudzej krajiny pracovať. A práve v tej chvíli sa objavil prvý problém. Keď sme sa spýtali na ubytovanie, odpoveď bola úplne iná, než sme očakávali. Ten náš známy, ktorý nám prácu vybavoval, nám totiž s istotou hovoril, že budeme bývať spolu v apartmánoch. Hovoril o tom tak samozrejme, že sme to ani raz nespochybnili. Lenže keď sme v aute vyslovili slovo "apartmán", vodič sa začal doslova dusiť smiechom. Bol to ten typ smiechu, ktorý človek nedokáže predstierať. Smial sa tak úprimne, že bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. My sme na seba s Ivanitom pozreli, no v tej chvíli sme ešte stále verili, že ide len o nedorozumenie. Realita prišla už o pár minút neskôr. Auto najprv zastavilo v centre mestečka, kde vysadili mňa. Bolo to staršie ubytovanie medzi úzkymi ulicami, kde už bývalo niekoľko robotníkov z rôznych krajín. Po krátkom rozhovore som pochopil, že toto má byť moje miesto. Ivanito však zostal v aute. Odviezli ho niekam na okraj mestečka do domu, kde bývala úplne iná partia ľudí. V tej chvíli nám začalo byť jasné, že všetko, čo nám bolo sľúbené, bolo pravdepodobne úplne inak. Večer sme sa ešte stretli, pretože sme si našli cestu k sebe, aby sme si povedali, čo sa vlastne deje.A tam prišla druhá rana. Keď som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí tam už bývali a mali byť našimi budúcimi spolupracovníkmi, povedali mi vetu, ktorá mi dodnes znie v ušiach. Pozerali na nás s miernym údivom a povedali, že sa sami čudujú, čo tu robíme, pretože oni sami už niekoľko dní nemajú prácu. To bola chvíľa, keď nám došlo, že sme naleteli. Všetky tie predstavy o práci, o apartmánoch a o rýchlom zarobení peňazí sa začali rozpadávať ešte skôr, než sme stihli v Holandsku prežiť prvý pracovný deň. Sedeli sme spolu ešte dlho a rozprávali sa o tom, čo budeme robiť. Čím viac sme nad tým premýšľali, tým jasnejšie bolo, že tu nemá zmysel zostať. Nakoniec sme sa rozhodli veľmi rýchlo. Na druhý deň ráno sme sa zbalili a išli naspäť na autobusovú stanicu. Nastúpili sme do autobusu, ktorý nás mal odviezť späť smerom na východ Európy. Bola to zvláštna cesta – úplne iná než tá, ktorou sme prišli. Tentoraz už nebola plná očakávania. Bola plná sklamania. Za posledné peniaze, ktoré sme mali, sme sa dostali do Prahy. Ďalej nás už autobus nezaviezol, pretože inde nám na lístok jednoducho nevydali peniaze. A tak sme vystúpili práve tam, v meste, ktoré pre nás v tej chvíli znamenalo jediné – že náš veľký plán sa skončil ešte skôr, než sa vôbec začal. Napriek tomu, že náš plán v Holandsku sa rozpadol takmer okamžite po príchode, mali sme v tom všetkom aspoň trochu šťastia. V Prahe sme totiž nezostali úplne bez možnosti pokračovať ďalej a po niekoľkých telefonátocha rozhovoroch sa nám podarilo dostať k novej práci v Kraľupách nad Vltavou, v malom meste neďaleko Prahy. Práca, ktorú nám ponúkli, bolav sklade s chladeným tovarom, kde sme mali robiť takzvaných pickerov – ľudí, ktorí medzi regálmi vyhľadávajú tovar podľa objednávok, ukladajú ho na vozíky a pripravujú na expedíciu. Na papieri to vyzeralo ako riešenie situácie, v ktorej sme sa ocitli, no už po prvých hodinách som cítil, že toto nie je miesto, kde by som chcel zostať. Chlad v sklade prenikal cez rukavice aj cez oblečenie a monotónna práca medzi regálmi mi pripadala nekonečná. Možno by to niekomu neprekážalo, možno by si na to človek časom zvykol, ale vo mne sa od prvého dňa usadil pocit, že tu som sa ocitol len dočasne, akoby som čakal na chvíľu, keď sa budem môcť zdvihnúť a odísť. A vlastne som na to aj čakal. Vedeli sme však, že okamžitý odchod neprichádza do úvahy. Agentúra nám zaplatila ubytovanie a bolo jasné, že aspoň niečo musíme odpracovať, aby sme neodišli úplne bez hanby. Tak som chodil do práce, prechádzal sa medzi regálmi, skladal tovar do vozíkov a v hlave som si počítal dni, kedy sa z toho miesta budem môcť pohnúť ďalej. Medzitým som okamžite začal komunikovaťs mojím bratrancom, u ktorého som predtým jazdil dodávkou. Keď som mu vysvetlil, čo sa stalo, povedal mi priamo, bez zbytočných slov, že zatiaľ nového šoféra nezohnal a že sa môžem vrátiť. Dodal však aj vetu, ktorá mi vtedy ostala v hlave. Povedal, že do budúcna už nemám robiť také voloviny. Nebolo v tom nič dramatické, skôr taká tvrdá, ale spravodlivá pripomienka. Vedel som, že má pravdu. V tej chvíli som už cítil, že celý ten pokus o odchod do zahraničia bol len ďalší chaotický krok, ktorý som urobil bez poriadneho premýšľania. A práve vtedy som sa vnútorne rozhodol. Rozhodol som sa, že sa vrátim k jazdeniu a že tentoraz zostanem bratrancovi verný, pretože mi dal šancu, ktorú som si vlastne ani nezaslúžil. Nemalo zmysel zahrávať sa s ďalšími riskantnými plánmi, ktoré by mohli skončiť ešte horšie než ten v Holandsku. Chcel som sa vyhnúť problémom. Lenže pravda bola taká, že som si ich už narobil viac než dosť. Popri tom všetkom som bol v kontakte aj s mojím druhým bratrancom Jozefom, s ktorým som sa v tom období rozprával čoraz častejšie.Dohodli sme sa, že keď pôjde okolo Kraľúp nad Vltavou, zastaví sa po mňa a vezme ma domov. Rozhodnutie odísť z tej práce sa totiž ukázalo ako správne veľmi rýchlo. Už po krátkom čase bolo jasné, že výplata, ktorú by sme tam dostávali, by nebola nijako veľká. Nebola to práca, ktorá by dokázala výrazne pomôcť s dlhmi, ktoré som mal a už vôbec nie takým tempom, aké som si predstavoval. Tak som čakal. Čakal som na deň, keď sa objaví auto, otvorím dvere spolujazdca a vydám sa naspäť domov, do života, ktorý som sa snažil znovu poskladať, aj keď som už v tej chvíli vedel, že cesta späť nebude ani jednoduchá, ani krátka. Nakoniec prišiel deň, keď sa všetko znovu pohlo. Jozef mi napísal, že pôjde okolo Kraľúp a že ma môže vyzdvihnúť. Pamätám si ten okamih veľmi presne. Stál som s taškami na okraji mesta a hľadal miesto, kde by sa dal zastaviť kamión, pretože bolo jasné, že taká veľká súprava nemôže vojsť hocikam medzi úzke ulice alebo obyčajné parkoviská. Bol to zvláštny pocit – človek stojí niekde na okraji cudzieho mesta s celým svojím majetkom v niekoľkých taškách a čaká na svetlá kamióna, ktoré ho odvezú späť domov. Keď sa ten veľký stroj konečne objavil na ceste a ja som vyšiel oproti nemu, cítil som zvláštnu úľavu, akoby sa uzatvárala jedna krátka a chaotická kapitola, ktorá sa ani poriadne nezačala. Cesta domov prebehla pokojne. S Jozefom sme sa rozprávali o všeličom, o práci, o tom, čo sa vlastne v Holandsku a v Čechách pokazilo, ale aj o tom, že bude lepšie, keď sa vrátim k jazdeniu a začnem fungovať normálne. Nemal potrebu mi robiť prednášky. Stačilo pár viet, ktoré povedal úplne priamo, ako to vedel len on. Keď som prišiel domov, rodičia sa tomu vlastne ani veľmi nečudovali. Možno už poznali ten vzorec môjho života natoľko dobre, že ich neprekvapovalo, keď sa veci menili rýchlo a nie vždy podľa plánov. Nevidel som v ich očiach ani veľké výčitky, skôr takú zvláštnu únavu zmiešanú s nádejou, že sa konečne vrátim do práce a veci sa začnú znovu hýbať správnym smerom. A naozaj sa to veľmi rýchlo stalo. Znovu som začal jazdiť, vracať sa na cesty, prechádzať kilometre, ktoré sa stávali súčasťou môjho života. Lenže popri tom všetkom sa do môjho života potichu vracalo aj niečo, čo tam nemalo byť. Tipovanie. Bolo to nenápadné, postupné, presne tak, ako sa závislosti zvyknú vracať................
- JK -
