Košík
0
0,00 €
Kapitola: Formovanie ticha
Predstavenie knihy Remíza - Stávka na Život
Kapitola: Formovanie ticha
Kapitola: Formovanie ticha
Strácal som pevnú pôdu pod nohami dávno predtým, než som si to dokázal priznať a hoci som navonok pôsobil tvrdšie a sebavedomejšie, vo vnútri sa odohrával pomalý rozklad, ktorý nemal jeden konkrétny spúšťač, ale vznikal z tisícov drobných zranení, nevypovedaných viet a ticha, ktoré sa doma stalo bežným jazykom.
Za tým všetkým však od začiatku stála žena, moja mamina a čím viac sa dnes vraciam k tým rokom, tým jasnejšie vidím, že práve ona niesla najťažší kríž, hoci o tom nikdy nehovorila nahlas a málokedy si dovolila slabosť. Bola to ona, kto sledoval, ako sa láska jej života pomaly, nenápadne a bez varovania mení na niekoho, koho ešte spoznávala po tvári, ale čoraz menej po správaní, hodnotách a rozhodnutiach. Videla muža, s ktorým si naplánovala rodinu, bezpečie a spoločnú budúcnosť, ako sa jej pred očami rozpadáa zároveň musela každý deň vstávať, fungovať, pracovať a chrániť nás, deti, akoby sa nič zásadné nedialo. Rozpad ideálov neprichádza náhle, ale po kúskoch, po malých sklamaniach, ktoré sa zo začiatku ešte dajú vysvetliť únavou, stresom alebo ťažkým obdobím, to je však najnebezpečnejšie, pretože človek má stále pocit, že to dokáže zachrániť. Mamina dlhý čas verila, že ide len o fázu, že tatino potrebuje podporu, pokoj a pochopenie a že ak vydrží ešte trochu viac, ak ustúpi ešte o krok ďalej, všetko sa vráti späť do normálu. V tejto viere obetovala vlastné hranice, vlastné potreby aj vlastnú bolesť, pretože ochrana rodiny bola pre ňu dôležitejšia než ochrana samej seba. Videla, ako sa tatino vracia domov neskoro, alebo sa nevracia vôbec, ako sa jeho sľuby míňajú s realitou a ako sa zodpovednosť, ktorú kedysi niesol prirodzene, presúva na jej plecia, bez diskusie a bez uznania. Videla jeho pády, výhovorky, prázdne ospravedlnenia a zároveň si uvedomovala, že ak padne on úplne, padne s ním aj rodina a preto sa rozhodla stáť medzi ním a dôsledkami jeho správania, hoci ju to pomaly ničilo. Toto je presne miesto, kde sa začína spoluzávislosť, hoci vtedy ešte nikto nepoužíval tento pojem a mamina by sa mu možno aj bránila, pretože v jej očiach nešlo o chorý vzťah, ale o lásku, povinnosť a zodpovednosť. Spoluzávislosť však nevzniká z ničoho, vzniká v domácnostiach, kde jeden človek postupne stráca kontrolu nad sebou a druhý preberá kontrolu nad všetkým ostatným, aby zabránil úplnému kolapsu. Mamina sa stala tou, ktorá hasila problémy skôr, než sa dostali na povrch, vysvetľovala, ospravedlňovala, zahladzovala stopy a chránila obraz rodiny navonok, hoci vo vnútri sa už dávno rozpadal.Zvonka sme možno stále pôsobili ako rodina, ktorá funguje, ktorá má podnikanie, kontakty a určitú vážnosť v meste, no doma sa ticho stalo každodenným jazykom. Mamina niesla strach, že ak pravda vyjde najavo, stratíme všetko a zároveň niesla vinu za veci, ktoré nikdy nemala niesť, pretože alkoholizmus nie je dôsledkom zlyhania partnera, ale chorobou, ktorá strháva so sebou všetkých, ktorí stoja príliš blízko.Najtragickejšie na spoluzávislosti je to, že sa často maskuje ako hrdinstvo, ako obetavosť a ako bezpodmienečná láska, no v skutočnosti postupne ničí oboch ľudí. Mamina sa snažila zachrániť tatina, no pritom sa vzďaľovala sama od seba, od vlastných hraníc a od práva povedať dosť. A čím viac sa snažila držať rodinu pokope, tým viac sa tatino spoliehal na to, že následky jeho správania niekto vyrieši za neho. Pre nás, deti, to znamenalo vyrastať v prostredí, kde sa city skrývali, konflikty sa neriešili otvorene a kde sa pravda prispôsobovala tomu, aby menej bolela. Mamina sa snažila ochrániť nás pred realitou, no deti cítia viac, než dospelí tušia a ja som veľmi skoro pochopil, že doma existuje napätie. Videli sme jej vyčerpané oči, jej ticho po hádkach, jej snahu fungovať normálne ajv dňoch, keď by sa najradšej zosypala. Pre ňu to nebola len strata partnera, bola to strata predstavy o rodine, o bezpečí a o ochrane detí, ktorú si ako matka želala zabezpečiť. Každý ďalší pád tatina bol zároveň jej osobnou porážkou, hoci zaň neniesla vinu a každé jeho zlyhanie v nej prehlbovalo strach, že jedného dňa už nebude mať silu všetko udržať. A napriek tomu vstávala, pracovala, starala sa a mlčala, pretože verila, že ticho je menšie zlo než pravda.Dnes viem, že práve v takýchto domácnostiach vzniká obrovské riziko, pretože deti sa učia potláčať emócie, prispôsobovať sa chaosu a hľadať vlastné úniky, keď realita začne byť príliš ťažká. Mamina sa nás snažila chrániť pred rozpadom, no sama pritom stála v epicentre búrky, bez pomoci, bez podpory a bez pochopenia okolia, ktoré často videlo len povrch. Popri tom všetkom som však nikdy nebol sám, pretože vedľa mňa rástla moja sestra, staršia, skúsenejšia a v mnohom citlivejšia, než sme si vtedy dokázali uvedomiť. Vyrastali sme síce v rovnakom byte, dýchali ten istý vzduch a zdieľali tie isté tiché večery plné napätia, každý z nás si však hľadal vlastnú cestu, ako v tom prostredí prežiť. Ona bola vždy o krok vpredu, nielen vekom, ale aj schopnosťou pomenovať veci, ktoré som ja ešte len cítil a možno práve preto reagovala na rozpad rodinnej istoty inak, než som reagoval ja. Zatiaľ čo ja som v sebe hromadil hnev a postupne ho obracal smerom von, ona sa začala vzďaľovať spôsobom, ktorý pôsobil vzdorovito, no v skutočnosti bol len iným druhom hľadania seba samej. Stávala sa rebelkou, vnútornou, tichou, ktorá spochybňuje autority, pravidlá a pravdy, ktoré jej prestali dávať zmysel. Možno to boli tiež pokusy uniknúť napätiu, ktoré doma viselo vo vzduchu a ktoré sa nedalo rozptýliť obyčajným detským smiechom. Kým ja som začal inklinovať k ideológiám, ktoré mi sľubovali poriadok, silu a nadradenosť, ona sa prirodzene ocitla na opačnej strane spektra, bližšie k antifašizmu, punku a myšlienkam odporu voči systému, ktorý zrejme vnímala ako pokrytecký a nespravodlivý. Boli to svety, ktoré stáli proti sebe, no vyrastali z rovnakého koreňa, z rovnakého pocitu sklamania, neistotya straty dôvery v dospelých, ktorí mali byť vzorom. Ona nachádzala útočisko v chaose, ja som ho hľadal v prísnom poriadku a obaja sme si mysleli, že sme našli odpoveď. Je zvláštne, ako dve deti z jednej rodiny môžu reagovať na tú istú bolesť tak rozdielne a pritom ísť v podstate rovnakým smerom, len po opačných stranách cesty. Ona si obliekala vzdor, iróniu a odmietanie autorít, ja som si obliekal uniformu myšlienok, ktoré mi dávali pocit moci a obaja sme sa snažili zaplniť prázdno, ktoré vzniklo tam, kde mala byť istota. Namiesto toho, aby sme sa opreli jeden o druhého, sme sa vzďaľovali, každý uzavretý vo vlastnom vnútornom svete, pretože doma nebol priestor na otvorený rozhovor o tom, čo nás trápi. Jej rebélia nebola útokom na rodinu ani na mňa, rovnako ako moja radikalizácia nebola prejavom skutočnej sily, ale len rôznymi jazykmi tej istej bolesti. Ona hľadala slobodu, ja kontrolu, ona odmietala autority, ja som sa ich snažil nahradiť vlastnými a obaja sme reagovali na strach z rozpadu sveta, ktorý sme ako deti považovali za pevný a nemenný. Bez nej by bol môj príbeh neúplný a pretože práve kontrast medzi nami dvoma dnes jasne ukazuje, že v rodinách poznačených závislosťou a tichom neexistuje správna ani nesprávna reakcia, existuje len snaha prežiť, nájsť identitu a udržať si aspoň kúsok vlastnej dôstojnosti v prostredí, kde sa hranice dávno rozmazali. A možno práve v tom spočíva jedna z najväčších tragédií takýchto domácností, že deti, ktoré by sa mali navzájom podržať, sa často rozídu opačnými smermi, každý s vlastným presvedčením, že ide proti chaosu, hoci v skutočnosti len hľadá miesto, kde by sa dalo na chvíľu vydýchnuť. Keď som o nej hovoril ako o citlivejšej a skúsenejšej, nebolo to myslené len v zmysle veku alebo skúseností, ktoré prichádzajú, no skôr tomu, kto ide životom o krok vpred, ale najmä v zmysle zvláštneho vnútorného vnímania, ktoré mala v sebe odjakživa, akoby dokázala zachytiť jemné posuny v atmosfére skôr, než sa premenili na otvorené konflikty. Mala schopnosť vycítiť, keď sa doma niečo deje, keď napätie narastá, keď sa blíži problém, ešte skôr, než padlo jediné slovo. V detstve to asi nevedela pomenovať ani spracovať, niesla to však v sebe ako tichú bdelosť, ktorá ju nikdy celkom neopúšťala. Zatiaľ čo ja som mnohé veci vnímal oneskorene, až keď už boli bolestivo viditeľné, ona akoby cítila pohyby pod povrchom, zmeny nálad, nevypovedané strachy a ticho, ktoré nebolo prázdne, ale ťažké a varujúce. Tento dar sa naplno prejavil až neskôr, keď bola staršia a mala viac slov, viac odvahy a viac možností, no jeho zárodky tam boli už dávno, v spôsobe, akým pozorovala ľudí, v tom, ako sa snažila veci pochopiť, nie odsúdiť a v tom, že aj vo vlastnom vzdore si zachovávala zvláštnu formu empatie. Často som mal pocit, že zatiaľ čo ja som bojoval so svetom, ona sa ho snažila čítať, rozumieť mu a niekedy ho dokonca opravovať, aspoň v malých, nenápadných krokoch, ktoré si možno nikto iný nevšimol. Dokázala pomenovať problémy skôr, než prerástli do chaosu, hľadala riešenia, hoci nie vždy správne a niesla v sebe zodpovednosť, ktorú by dieťa niesť nemalo, no ktorú si v rodine plnej ticha a napätia niekto niesť musel.Až v neskoršom veku, keď som sa na naše detstvo dokázal pozrieť s odstupom, som si uvedomil, že pre mňa nebola len sestrou, ale akýmsi tichým stabilizačným bodom, niekým, kto dokázal zachytiť pád skôr, než sa stal neodvratným. Práve preto som ju neskôr nazval anjelom rodiny, nie v náboženskom ani idealizovanom zmysle, ale ako označenie pre človeka, ktorý stojí uprostred chaosu, berie na seba viac, než by mal a napriek vlastným zraneniam sa snaží chrániť ostatných. Jej dar nebol v tom, že by vedela všetko vyriešiť, ale v tom, že videla, cítila a nenechala veci úplne rozpadnúť, aj keď ju to stálo kus vlastnej slobody, ľahkosti a bezstarostnosti. Bez nej by bol môj príbeh ešte osamelejší, ešte tvrdší a možno aj temnejší. Postupne sa stalo, že svet, ktorý som si budoval navonok, začal byť čoraz tvrdší a provokatívnejší, akoby som sa snažil presvedčiť nielen ostatných, ale najmä seba samého, že som silný, nepriestrelný a nedotknuteľný. Na stenách pri mojej posteli sa objavovali hákové kríže, kreslené rukou dieťaťa, ktoré ešte ani zďaleka nechápalo historický rozmer toho symbolu, no veľmi dobre chápalo jeho schopnosť šokovať, dráždiť a vytvárať pocit moci tam, kde sa v skutočnosti usadila bezmocnosť. Maľoval som si portréty Adolfa Hitlera. Nebolo to žiadne historické štúdium, ale symbol autority, prísnosti a kontroly, ktorú som v tom období zúfalo hľadal, pretože doma sa autorita rozpadávala a hranice sa rozplývali v tichu, alkohole a nevypovedaných vetách. Navonok to mohlo pôsobiť desivo, chorobne alebo odpudivo a dnes to tak aj vnímam, no vtedy to bol len jazyk, ktorý som si vybral, aby som zakryl chaos, ktorý som nedokázal pomenovať inak. V tom istom priestore, kde sa na stenách objavovali symboly nenávisti, som totiž zároveň zostával chlapcom, ktorý bol citlivý, zraniteľný a schopný hlbokého citu, hoci by to do mňa vtedy nikto nepovedal. Ten rozpor bol obrovský a ničil ma zvnútra, pretože..........................
Za tým všetkým však od začiatku stála žena, moja mamina a čím viac sa dnes vraciam k tým rokom, tým jasnejšie vidím, že práve ona niesla najťažší kríž, hoci o tom nikdy nehovorila nahlas a málokedy si dovolila slabosť. Bola to ona, kto sledoval, ako sa láska jej života pomaly, nenápadne a bez varovania mení na niekoho, koho ešte spoznávala po tvári, ale čoraz menej po správaní, hodnotách a rozhodnutiach. Videla muža, s ktorým si naplánovala rodinu, bezpečie a spoločnú budúcnosť, ako sa jej pred očami rozpadáa zároveň musela každý deň vstávať, fungovať, pracovať a chrániť nás, deti, akoby sa nič zásadné nedialo. Rozpad ideálov neprichádza náhle, ale po kúskoch, po malých sklamaniach, ktoré sa zo začiatku ešte dajú vysvetliť únavou, stresom alebo ťažkým obdobím, to je však najnebezpečnejšie, pretože človek má stále pocit, že to dokáže zachrániť. Mamina dlhý čas verila, že ide len o fázu, že tatino potrebuje podporu, pokoj a pochopenie a že ak vydrží ešte trochu viac, ak ustúpi ešte o krok ďalej, všetko sa vráti späť do normálu. V tejto viere obetovala vlastné hranice, vlastné potreby aj vlastnú bolesť, pretože ochrana rodiny bola pre ňu dôležitejšia než ochrana samej seba. Videla, ako sa tatino vracia domov neskoro, alebo sa nevracia vôbec, ako sa jeho sľuby míňajú s realitou a ako sa zodpovednosť, ktorú kedysi niesol prirodzene, presúva na jej plecia, bez diskusie a bez uznania. Videla jeho pády, výhovorky, prázdne ospravedlnenia a zároveň si uvedomovala, že ak padne on úplne, padne s ním aj rodina a preto sa rozhodla stáť medzi ním a dôsledkami jeho správania, hoci ju to pomaly ničilo. Toto je presne miesto, kde sa začína spoluzávislosť, hoci vtedy ešte nikto nepoužíval tento pojem a mamina by sa mu možno aj bránila, pretože v jej očiach nešlo o chorý vzťah, ale o lásku, povinnosť a zodpovednosť. Spoluzávislosť však nevzniká z ničoho, vzniká v domácnostiach, kde jeden človek postupne stráca kontrolu nad sebou a druhý preberá kontrolu nad všetkým ostatným, aby zabránil úplnému kolapsu. Mamina sa stala tou, ktorá hasila problémy skôr, než sa dostali na povrch, vysvetľovala, ospravedlňovala, zahladzovala stopy a chránila obraz rodiny navonok, hoci vo vnútri sa už dávno rozpadal.Zvonka sme možno stále pôsobili ako rodina, ktorá funguje, ktorá má podnikanie, kontakty a určitú vážnosť v meste, no doma sa ticho stalo každodenným jazykom. Mamina niesla strach, že ak pravda vyjde najavo, stratíme všetko a zároveň niesla vinu za veci, ktoré nikdy nemala niesť, pretože alkoholizmus nie je dôsledkom zlyhania partnera, ale chorobou, ktorá strháva so sebou všetkých, ktorí stoja príliš blízko.Najtragickejšie na spoluzávislosti je to, že sa často maskuje ako hrdinstvo, ako obetavosť a ako bezpodmienečná láska, no v skutočnosti postupne ničí oboch ľudí. Mamina sa snažila zachrániť tatina, no pritom sa vzďaľovala sama od seba, od vlastných hraníc a od práva povedať dosť. A čím viac sa snažila držať rodinu pokope, tým viac sa tatino spoliehal na to, že následky jeho správania niekto vyrieši za neho. Pre nás, deti, to znamenalo vyrastať v prostredí, kde sa city skrývali, konflikty sa neriešili otvorene a kde sa pravda prispôsobovala tomu, aby menej bolela. Mamina sa snažila ochrániť nás pred realitou, no deti cítia viac, než dospelí tušia a ja som veľmi skoro pochopil, že doma existuje napätie. Videli sme jej vyčerpané oči, jej ticho po hádkach, jej snahu fungovať normálne ajv dňoch, keď by sa najradšej zosypala. Pre ňu to nebola len strata partnera, bola to strata predstavy o rodine, o bezpečí a o ochrane detí, ktorú si ako matka želala zabezpečiť. Každý ďalší pád tatina bol zároveň jej osobnou porážkou, hoci zaň neniesla vinu a každé jeho zlyhanie v nej prehlbovalo strach, že jedného dňa už nebude mať silu všetko udržať. A napriek tomu vstávala, pracovala, starala sa a mlčala, pretože verila, že ticho je menšie zlo než pravda.Dnes viem, že práve v takýchto domácnostiach vzniká obrovské riziko, pretože deti sa učia potláčať emócie, prispôsobovať sa chaosu a hľadať vlastné úniky, keď realita začne byť príliš ťažká. Mamina sa nás snažila chrániť pred rozpadom, no sama pritom stála v epicentre búrky, bez pomoci, bez podpory a bez pochopenia okolia, ktoré často videlo len povrch. Popri tom všetkom som však nikdy nebol sám, pretože vedľa mňa rástla moja sestra, staršia, skúsenejšia a v mnohom citlivejšia, než sme si vtedy dokázali uvedomiť. Vyrastali sme síce v rovnakom byte, dýchali ten istý vzduch a zdieľali tie isté tiché večery plné napätia, každý z nás si však hľadal vlastnú cestu, ako v tom prostredí prežiť. Ona bola vždy o krok vpredu, nielen vekom, ale aj schopnosťou pomenovať veci, ktoré som ja ešte len cítil a možno práve preto reagovala na rozpad rodinnej istoty inak, než som reagoval ja. Zatiaľ čo ja som v sebe hromadil hnev a postupne ho obracal smerom von, ona sa začala vzďaľovať spôsobom, ktorý pôsobil vzdorovito, no v skutočnosti bol len iným druhom hľadania seba samej. Stávala sa rebelkou, vnútornou, tichou, ktorá spochybňuje autority, pravidlá a pravdy, ktoré jej prestali dávať zmysel. Možno to boli tiež pokusy uniknúť napätiu, ktoré doma viselo vo vzduchu a ktoré sa nedalo rozptýliť obyčajným detským smiechom. Kým ja som začal inklinovať k ideológiám, ktoré mi sľubovali poriadok, silu a nadradenosť, ona sa prirodzene ocitla na opačnej strane spektra, bližšie k antifašizmu, punku a myšlienkam odporu voči systému, ktorý zrejme vnímala ako pokrytecký a nespravodlivý. Boli to svety, ktoré stáli proti sebe, no vyrastali z rovnakého koreňa, z rovnakého pocitu sklamania, neistotya straty dôvery v dospelých, ktorí mali byť vzorom. Ona nachádzala útočisko v chaose, ja som ho hľadal v prísnom poriadku a obaja sme si mysleli, že sme našli odpoveď. Je zvláštne, ako dve deti z jednej rodiny môžu reagovať na tú istú bolesť tak rozdielne a pritom ísť v podstate rovnakým smerom, len po opačných stranách cesty. Ona si obliekala vzdor, iróniu a odmietanie autorít, ja som si obliekal uniformu myšlienok, ktoré mi dávali pocit moci a obaja sme sa snažili zaplniť prázdno, ktoré vzniklo tam, kde mala byť istota. Namiesto toho, aby sme sa opreli jeden o druhého, sme sa vzďaľovali, každý uzavretý vo vlastnom vnútornom svete, pretože doma nebol priestor na otvorený rozhovor o tom, čo nás trápi. Jej rebélia nebola útokom na rodinu ani na mňa, rovnako ako moja radikalizácia nebola prejavom skutočnej sily, ale len rôznymi jazykmi tej istej bolesti. Ona hľadala slobodu, ja kontrolu, ona odmietala autority, ja som sa ich snažil nahradiť vlastnými a obaja sme reagovali na strach z rozpadu sveta, ktorý sme ako deti považovali za pevný a nemenný. Bez nej by bol môj príbeh neúplný a pretože práve kontrast medzi nami dvoma dnes jasne ukazuje, že v rodinách poznačených závislosťou a tichom neexistuje správna ani nesprávna reakcia, existuje len snaha prežiť, nájsť identitu a udržať si aspoň kúsok vlastnej dôstojnosti v prostredí, kde sa hranice dávno rozmazali. A možno práve v tom spočíva jedna z najväčších tragédií takýchto domácností, že deti, ktoré by sa mali navzájom podržať, sa často rozídu opačnými smermi, každý s vlastným presvedčením, že ide proti chaosu, hoci v skutočnosti len hľadá miesto, kde by sa dalo na chvíľu vydýchnuť. Keď som o nej hovoril ako o citlivejšej a skúsenejšej, nebolo to myslené len v zmysle veku alebo skúseností, ktoré prichádzajú, no skôr tomu, kto ide životom o krok vpred, ale najmä v zmysle zvláštneho vnútorného vnímania, ktoré mala v sebe odjakživa, akoby dokázala zachytiť jemné posuny v atmosfére skôr, než sa premenili na otvorené konflikty. Mala schopnosť vycítiť, keď sa doma niečo deje, keď napätie narastá, keď sa blíži problém, ešte skôr, než padlo jediné slovo. V detstve to asi nevedela pomenovať ani spracovať, niesla to však v sebe ako tichú bdelosť, ktorá ju nikdy celkom neopúšťala. Zatiaľ čo ja som mnohé veci vnímal oneskorene, až keď už boli bolestivo viditeľné, ona akoby cítila pohyby pod povrchom, zmeny nálad, nevypovedané strachy a ticho, ktoré nebolo prázdne, ale ťažké a varujúce. Tento dar sa naplno prejavil až neskôr, keď bola staršia a mala viac slov, viac odvahy a viac možností, no jeho zárodky tam boli už dávno, v spôsobe, akým pozorovala ľudí, v tom, ako sa snažila veci pochopiť, nie odsúdiť a v tom, že aj vo vlastnom vzdore si zachovávala zvláštnu formu empatie. Často som mal pocit, že zatiaľ čo ja som bojoval so svetom, ona sa ho snažila čítať, rozumieť mu a niekedy ho dokonca opravovať, aspoň v malých, nenápadných krokoch, ktoré si možno nikto iný nevšimol. Dokázala pomenovať problémy skôr, než prerástli do chaosu, hľadala riešenia, hoci nie vždy správne a niesla v sebe zodpovednosť, ktorú by dieťa niesť nemalo, no ktorú si v rodine plnej ticha a napätia niekto niesť musel.Až v neskoršom veku, keď som sa na naše detstvo dokázal pozrieť s odstupom, som si uvedomil, že pre mňa nebola len sestrou, ale akýmsi tichým stabilizačným bodom, niekým, kto dokázal zachytiť pád skôr, než sa stal neodvratným. Práve preto som ju neskôr nazval anjelom rodiny, nie v náboženskom ani idealizovanom zmysle, ale ako označenie pre človeka, ktorý stojí uprostred chaosu, berie na seba viac, než by mal a napriek vlastným zraneniam sa snaží chrániť ostatných. Jej dar nebol v tom, že by vedela všetko vyriešiť, ale v tom, že videla, cítila a nenechala veci úplne rozpadnúť, aj keď ju to stálo kus vlastnej slobody, ľahkosti a bezstarostnosti. Bez nej by bol môj príbeh ešte osamelejší, ešte tvrdší a možno aj temnejší. Postupne sa stalo, že svet, ktorý som si budoval navonok, začal byť čoraz tvrdší a provokatívnejší, akoby som sa snažil presvedčiť nielen ostatných, ale najmä seba samého, že som silný, nepriestrelný a nedotknuteľný. Na stenách pri mojej posteli sa objavovali hákové kríže, kreslené rukou dieťaťa, ktoré ešte ani zďaleka nechápalo historický rozmer toho symbolu, no veľmi dobre chápalo jeho schopnosť šokovať, dráždiť a vytvárať pocit moci tam, kde sa v skutočnosti usadila bezmocnosť. Maľoval som si portréty Adolfa Hitlera. Nebolo to žiadne historické štúdium, ale symbol autority, prísnosti a kontroly, ktorú som v tom období zúfalo hľadal, pretože doma sa autorita rozpadávala a hranice sa rozplývali v tichu, alkohole a nevypovedaných vetách. Navonok to mohlo pôsobiť desivo, chorobne alebo odpudivo a dnes to tak aj vnímam, no vtedy to bol len jazyk, ktorý som si vybral, aby som zakryl chaos, ktorý som nedokázal pomenovať inak. V tom istom priestore, kde sa na stenách objavovali symboly nenávisti, som totiž zároveň zostával chlapcom, ktorý bol citlivý, zraniteľný a schopný hlbokého citu, hoci by to do mňa vtedy nikto nepovedal. Ten rozpor bol obrovský a ničil ma zvnútra, pretože..........................
- JK -