Košík
0
0,00 €
Gamblerstvo časť 5.
Tentoraz prudko, bez prikrášlenia, bez akejkoľvek snahy uhladiť realitu, pretože pád hazardného hráča je proces, ktorý nezačína výbuchom, ale tichým, pomalým rozpadom, čo sa roky skrýva pod úsmevmi, pod vetami "mám to pod kontrolou", pod nekonečným sebaklamom, až kým nepríde moment, keď už niet kam ustúpiť, keď sa ekonomický aj emočný priestor zmení na úzku šachtu, v ktorej neexistuje kyslík a hráč padá, padá, padá, akoby gravitácia zrazu zosilnela a všetko, čo kedysi držalo jeho život pokope, prestane fungovať.
Finančný kolaps hazardného hráča nie je jednorazový výbuch, ale dlhodobá erózia, ktorá najprv zožerie úspory, potom pôžičky, potom pôžičky na pôžičky, nasledujú peniaze požičané od rodiny, kolegov, známych, následne peniaze ukradnuté zo spoločného účtu, režijné náklady, splátky, nájom, benzín, jedlo – všetko, čomu kedysi venoval pozornosť, sa zrúti pod tlakom jednej chorej myšlienky, že ešte jeden tiket, ešte jeden otoč, ešte jedno kolo ma zachráni. V tejto fáze už nejde o výhru, nejde o peniaze ani o radosť, ide o čistú, patologickú reakciu mozgu, o dopamínovú stimuláciu, ktorú porovnávajú odborníci s účinkami tvrdých drog, ide o neurochemické otroctvo, ktoré zotiera morálne hranice a mení charakter človeka na tieň, ktorý sa učí klamať s presnosťou chirurga, manipulovať s presnosťou politika a skrývať pravdu s presnosťou kriminálnika. Psychické zrútenie v tomto bode nie je dramatická scéna z filmu, ale dennodenná paralýza – nespavosť, tachykardia, paranoja, výbuchy hnevu, plač, potom absolútne otupenie, strata schopnosti cítiť radosť, prázdnota, ktorá sa prehlbuje zakaždým, keď hráč vidí, že už nemá čím zaplatiť, že nemá kde zobrať, že všetko v jeho živote je jedna veľká ruina, ktorú si postavil vlastnými rukami. Človek v tejto fáze stráca sebaúctu tak hlboko, že v zrkadle vidí nepriateľa, nie seba, prestáva sa sprchovať, prestáva jesť, prestáva komunikovať, vyhýba sa rodine, hľadá únik pred únikom a keď niekedy na chvíľu precitne, uvedomí si, že realita, v ktorej žije, je zničená nie náhodou, nie osudom, ale jeho vlastnými rozhodnutiami, impulzmi, túžbami a závislosťou, ktorá mu postupne vyžrala nielen bankový účet, ale aj identitu. Boj o prežitie hazardného hráča v tomto stave nie je heroický, nie je romantický, je špinavý, zúfalý, biologický, založený na pudovom reflexe prežiť ďalší deň bez toho, aby sa celý systém definitívne zrútil. Niekedy to znamená požičiavať si už aj od ľudí, ktorých neznáša, kradnúť, prosiť, klamať, niekedy to znamená uvažovať o veciach, o ktorých by pred pár rokmi ani len neuvažoval, niekedy to znamená posúvať morálnu hranicu tak ďaleko, že už netuší, kde začínala. No najhoršie na tom je, že aj keď padá, aj keď už je na kolenách, aj keď ho pozeranie do bankovej aplikácie roztrhá zvnútra, jeho mozog kričí, že riešením je hra, že plánom je risk, že cesta von je cez ďalší tiket, čo je psychologická absurdita porovnateľná s tým, keď človek v púšti pije slanú vodu, hoci vie, že ho zabije. Toto je realita, ktorú si hazardný hráč zničí sám – bez pátosu, bez hrdinstva, bez romantiky – len preto, že v jeho hlave sa roky odohráva vojna medzi tým, čo chce, tým, čo potrebuje a tým, čo ho zabíja.
Nabudúce sa pozrieme na to, ako rozpoznať, že sa s vaším synom, bratom, otcom či priateľom niečo deje.
Zdroje:
Finančný kolaps hazardného hráča nie je jednorazový výbuch, ale dlhodobá erózia, ktorá najprv zožerie úspory, potom pôžičky, potom pôžičky na pôžičky, nasledujú peniaze požičané od rodiny, kolegov, známych, následne peniaze ukradnuté zo spoločného účtu, režijné náklady, splátky, nájom, benzín, jedlo – všetko, čomu kedysi venoval pozornosť, sa zrúti pod tlakom jednej chorej myšlienky, že ešte jeden tiket, ešte jeden otoč, ešte jedno kolo ma zachráni. V tejto fáze už nejde o výhru, nejde o peniaze ani o radosť, ide o čistú, patologickú reakciu mozgu, o dopamínovú stimuláciu, ktorú porovnávajú odborníci s účinkami tvrdých drog, ide o neurochemické otroctvo, ktoré zotiera morálne hranice a mení charakter človeka na tieň, ktorý sa učí klamať s presnosťou chirurga, manipulovať s presnosťou politika a skrývať pravdu s presnosťou kriminálnika. Psychické zrútenie v tomto bode nie je dramatická scéna z filmu, ale dennodenná paralýza – nespavosť, tachykardia, paranoja, výbuchy hnevu, plač, potom absolútne otupenie, strata schopnosti cítiť radosť, prázdnota, ktorá sa prehlbuje zakaždým, keď hráč vidí, že už nemá čím zaplatiť, že nemá kde zobrať, že všetko v jeho živote je jedna veľká ruina, ktorú si postavil vlastnými rukami. Človek v tejto fáze stráca sebaúctu tak hlboko, že v zrkadle vidí nepriateľa, nie seba, prestáva sa sprchovať, prestáva jesť, prestáva komunikovať, vyhýba sa rodine, hľadá únik pred únikom a keď niekedy na chvíľu precitne, uvedomí si, že realita, v ktorej žije, je zničená nie náhodou, nie osudom, ale jeho vlastnými rozhodnutiami, impulzmi, túžbami a závislosťou, ktorá mu postupne vyžrala nielen bankový účet, ale aj identitu. Boj o prežitie hazardného hráča v tomto stave nie je heroický, nie je romantický, je špinavý, zúfalý, biologický, založený na pudovom reflexe prežiť ďalší deň bez toho, aby sa celý systém definitívne zrútil. Niekedy to znamená požičiavať si už aj od ľudí, ktorých neznáša, kradnúť, prosiť, klamať, niekedy to znamená uvažovať o veciach, o ktorých by pred pár rokmi ani len neuvažoval, niekedy to znamená posúvať morálnu hranicu tak ďaleko, že už netuší, kde začínala. No najhoršie na tom je, že aj keď padá, aj keď už je na kolenách, aj keď ho pozeranie do bankovej aplikácie roztrhá zvnútra, jeho mozog kričí, že riešením je hra, že plánom je risk, že cesta von je cez ďalší tiket, čo je psychologická absurdita porovnateľná s tým, keď človek v púšti pije slanú vodu, hoci vie, že ho zabije. Toto je realita, ktorú si hazardný hráč zničí sám – bez pátosu, bez hrdinstva, bez romantiky – len preto, že v jeho hlave sa roky odohráva vojna medzi tým, čo chce, tým, čo potrebuje a tým, čo ho zabíja.
Nabudúce sa pozrieme na to, ako rozpoznať, že sa s vaším synom, bratom, otcom či priateľom niečo deje.
🚨🚨🚨
- JK -Zdroje:
Zápisky z prednášok na OLÚP Predná Hora
Sigmund Freud - Ego a obranné mechanizmy
Jozef Haško - Trauma, závislosť a vzťahy
Ivan Toman - Psychológia závislosti
Zuzana Škodová - Klinická psychológia závislosti