en-Závislosť na partnerovi

Moje posledné knihy, ktoré som aktuálne prečítal, boli: Už viac nebuďte závislí od Melody Beattie a Ženy, ktoré milujú priveľmi od Robin Norwood. K týmto knihám som sa nedostal náhodou. Začal som ich čítať po bolestivom ukončení vzťahu, ktorý ma hlboko zasiahol. Nie preto, že by som bol ja tým, kto bol závislý – práve naopak. Bol to môj pokus pochopiť, prečo sa môj vzťah rozpadol. Postupne mi začalo dochádzať, že moja partnerka nebola schopná pustiť minulosť. Bola silne emocionálne pripútaná k svojmu bývalému partnerovi – mužovi, ktorý bol závislý, toxikoman, agresívny a chorobne žiarlivý. Napriek tomu k nemu cítila niečo, čo presahovalo zdravý rozum. A ja som potreboval pochopiť – prečo? Prečo sa niekto nedokáže odpútať od niekoho, kto mu systematicky ubližuje?Tieto knihy vo mne zanechali hlbokú stopu. Ich čítanie ma prinútilo otočiť zrkadlo smerom k sebe a úprimne sa pozrieť na svoj vlastný minulý vzťah – vzťah, ktorý stroskotal práve na téme závislosti. Nie tej chemickej, ale tej vzťahovej, emocionálnej, až chorobnej závislosti na partnerovi.Čítanie týchto diel mi otvorilo oči – niekedy je závislosť tak rafinovane zamaskovaná za lásku, starostlivosť a nádej, že ju nevidíme, až keď sme po krk utopení v bolesti.Zaujalo ma najmä to, ako je možné, že človek – často žena, ale nie výlučne – dokáže zostať v toxickom vzťahu s partnerom, ktorý je agresívny, manipulatívny, emocionálne neprítomný, alebo dokonca závislý od drog a alkoholu. Ako je možné, že niekto dokáže milovať človeka, ktorý mu opakovane ubližuje? Ako je možné, že žena, ktorá zažila fyzické násilie, či dokonca znásilnenie zo strany partnera, nedokáže odísť? Prečo často podá trestné oznámenie – a následne ho stiahne? Práve tieto otázky vo mne prebúdzali čoraz väčší záujem porozumieť psychologickým koreňom tejto tématiky. Síce v našom prípade, to nebolo až takto extrémne no príbehy, ktoré som zo zvedavosti hľadal ponúkali takéto nepochopiteľné extrémy.Závislosť na partnerovi je tichý parazit. Nevznikne zo dňa na deň, ale plazivo prerastá do každej vrstvy osobnosti človeka. Často začína v detstve – v rodine, kde nebola bezpodmienečná láska, kde dieťa muselo bojovať o pozornosť, kde sa láska vymieňala za poslušnosť, alebo kde bol jeden z rodičov emocionálne nestabilný. Takéto dieťa sa naučí, že vzťahy sú o bolesti, o snahe "opraviť" druhého, o čakaní na lepšie časy. Keď takéto dieťa vyrastie, často ho to nevedome ťahá k partnerovi, ktorý mu pripomína túto známu dynamiku. Vtedy nevie, že to, čo cíti, nie je láska, ale pripútanosť k bolesti.Agresívny partner sa zriedka ukáže hneď. Spočiatku je šarmantný, možno aj citlivý. Vie presne, čo povedať. Vie, ako si získať dôveru, ako premeniť nedotknuté miesto v duši ženy na pole, kde začne postupne zasievať pochybnosti o jej vlastnej hodnote. Až neskôr – často po tom, ako žena investuje do vzťahu veľa času, emócií a obetí – sa ukazuje jeho temná stránka. Výčitky, manipulácia, tichá domácnosť, výbuchy hnevu, kontrola, výsmech, ponižovanie. A ak je v tom ešte aj závislosť na alkohole či drogách, situácia sa zhoršuje exponenciálne.No práve vtedy sa spúšťa paradox – čím viac utrpenia žena zažila, tým viac má pocit, že "predsa nemôže odísť teraz", keď ho miluje, keď "ho potrebuje" alebo keď "on potrebuje ju". Tak vzniká psychická pasca. Vzťah sa zmení na závislosť – nie na lásku, ale na nádej, že sa to raz zmení. A tak sa znova a znova prepáči, znova sa odpúšťa, znova sa dúfa. Aj po znásilnení. Aj po bitke. Aj po noci, keď partner prišiel domov opitý, zvalil ju na zem a bez slova si vzal, čo chcel, zatiaľ čo ona len bezmocne plakala.A ak žena naberie odvahu a podá trestné oznámenie, neraz ho po pár dňoch stiahne. Nie preto, že by sa nič nestalo – ale preto, že sa bojí. Bojí sa o deti. Bojí sa o seba. Bojí sa samoty. A často – a to je najstrašnejšie – sa bojí aj toho, že stratí tú nádej, že sa on predsa len raz zmení. Stiahnutie trestného oznámenia je pre vyšetrovateľov často koniec. Bez výpovede, bez spolupráce obete, nemajú ruky rozviazané. Prípad sa odloží. A kolo násilia sa opakuje.Psychológia to nazýva "traumatická väzba" – patologická pripútanosť medzi násilníkom a obeťou, kde aj napriek utrpeniu vzniká silné puto. Dôvod? Strach, neistota, nízka sebaúcta, často v kombinácii s vyčerpanosťou a absenciou podpory. Obete si prestávajú veriť. Vnútorný hlas, ktorý kričí: "Toto nie je v poriadku", sa postupne utlmí pod nánosmi výčitiek, strachu a emocionálneho chaosu. A ak sa pridá okolie, ktoré ju nepochopí – rodina, ktorá povie "ale on je predsa dobrý človek", alebo priatelia, ktorí sa odvrátia – zostáva v tom sama.Závislosť na partnerovi nie je o slabosti, ale o nepochopení vlastnej hodnoty. O tom, že si človek mýli lásku s nádejou. A až keď sa obetavý partner naučí pozerať na seba ako na človeka hodného úcty a bezpečia, dokáže túto pascu rozpoznať a pomaly z nej vystúpiť. Nie vždy sa to podarí hneď. Niekedy sú potrebné roky, niekedy terapeutická pomoc, niekedy len jedno silné precitnutie – a niekedy bohužiaľ aj tragédia.Čítanie týchto kníh mi dalo nádej, že to ide aj inak. Že láska nemá bolieť, a že vzťah by nemal byť väzením. Naučil som sa, že hoci zlo býva hlasné a bolestivé, pravda a sebaláska bývajú tiché – ale keď im dáme priestor, dokážu nás uzdraviť. A verím, že každý, kto sa z tejto pasce závislosti dostane, v sebe nájde silu, ktorú predtým ani nepoznal. Pretože uzdravenie neznamená len opustiť partnera. Znamená to vrátiť sa k sebe.

- JK -

Zdroje:

Už viac nebuďte závislí - Melody Beattie

Ženy, ktoré milujú priveľmi - Robin Norwood