en-To, čo bolo potom, sa skoro nestalo...

Bar bol preplnený ľuďmi, ktorí sem prišli hľadať únik od vlastných životov, od problémov, ktoré ich ťažili. Atmosféra vnútri bola zahalená do dymu, nasiaknutá alkoholom a rozliatymi sľubmi o lepšom zajtrajšku, ktoré však nikdy neprišli. Poháre cinkali jeden o druhý, smiech sa miešal s nadávkami, rozhovory splývali do jednoliateho šumu, ktorý pre niektorých znamenal rozptýlenie, no pre mňa bol len vzdialenou ozvenou reality, ktorá sa ma už takmer netýkala.Sedel som pri stole obklopený kamarátmi, ktorí veselo žartovali, spomínali na staré časy, nadávali na rozhodcov a s vášňou rozoberali zápas, ktorý sa odohrával na veľkej obrazovke. Ich slová mi prechádzali okolo uší, ako vietor prechádza cez konáre stromov – boli tam, ale nezasiahli ma. Moja pozornosť bola pripútaná k tej jednej veci, ktorá v tej chvíli znamenala viac než všetko ostatné. Nebol to len futbalový zápas. Nebola to len hra, ktorú sledujú tisíce ľudí po celom svete. Nebola to len stávka, ktorá mohla buď vyhrať alebo prehrať. Bol to posledný pevný bod, ktorého som sa držal, posledná tenká niť, ktorá ma spájala s myšlienkou, že ešte existuje niečo, čo má zmysel. Ak by to vyšlo, ak by všetko dopadlo podľa mojich predstáv, mohol by som ešte nejako prežiť, nejako sa z toho dostať, nejako pokračovať. Ale ak nie…Srdce mi bilo tak silno, až som mal pocit, že sa mi roztrhne hruď, že ma každý jeden úder privedie o krok bližšie k priepasti, nad ktorou som už dávno visel. Každý dotyk lopty na trávniku, každá prihrávka, každý roh, ktorý sa nepretavil do gólu, bol ďalším klincom zatĺkaným do rakvy mojich nádejí. Moje prsty zvierali pohár s polorozpustenými kockami ľadu, ktoré sa roztápali rovnako rýchlo, ako sa rozpadávalo všetko v mojom vnútri. Ruky sa mi jemne triasli, no nikto si to nevšímal, pretože v bare bolo veľa rúk, ktoré sa triasli z rovnakého dôvodu – zo strachu, z očakávania, z neistoty.Tik-tak.Čas neúprosne plynul, sekundy ubúdali, každá jedna ma približovala k bodu, v ktorom už nebude cesty späť. Stačilo len pár minút. Stačilo len, aby sa nič nepokazilo. Stačilo len, aby lopta ostala tam, kde mala byť. Stačilo len, aby sa svet, len raz, len pre tento jeden večer, rozhodol byť na mojej strane. Ale osud mal iné plány.Nečakaný protiútok, hráč sa vyšmykol z obrannej línie, lopta sa odrazila presne tam, kde nemala. Pocítil som, ako sa mi žalúdok stiahol do kŕča, ako mi telo stuhlo v nehybnej paralýze, ako som na sekundu zadržal dych a v duchu vyriekol modlitbu, ktorú som nikdy predtým nepovedal nahlas. Lopta letela. Brankár sa vrhol do strany, jeho ruky boli vystreté, natiahnuté v poslednom zúfalom pokuse zachrániť niečo, čo už bolo dávno stratené. Gól. Hvizd rozhodcu. Ticho. Nie tam, v bare – tam to vybuchlo. Výkriky, nadávky, buchnutia päsťami do stolov, niekto prevrátil pohár, niekto si v návale zlosti schmatol hlavu do dlaní. Ale vo mne nebolo nič. Len prázdnota. Čierna diera, ktorá sa prepadla do seba a vtiahla so sebou všetko, čo mi ešte ostávalo.Pomaly, bez jediného slova, som sa zdvihol od stola. Nebolo čo povedať. Nebolo koho obviňovať. Nebolo prečo zostávať. Vyšiel som von do chladnej noci, kde mi ľadový dotyk vetra na sekundu pripomenul, že ešte stále dýcham. Ale len na sekundu. Sadol som si za volant, ruka sa automaticky natiahla ku kľúčiku v zapaľovaní. Motor naskočil s tichým dunením, akoby sám cítil, že toto nie je obyčajná jazda. Chvíľu som tam sedel, pohľad upretý do tmy za čelným sklom, počúval rytmické vrnenie motora, ktoré sa mi v tej chvíli zdalo takmer upokojujúce. Potom som zaradil rýchlosť a pomaly sa pohol. Prechádzal som okolo zatvorených obchodov, prázdnych parkovísk, tichých domov, v ktorých už všetci spali. Nikto netušil, že niekto práve teraz prechádza okolo, že niekto práve teraz odchádza. Z rádia sa ozývala pomalá melódia, nejaká stará pieseň, ktorej slová mi unikali. Hudba hrala ticho, ale aj tak mi znela v hlave, akoby každá nota mala svoje miesto v tomto okamihu. Moje prsty sa pevne zovreli okolo volantu. Zhlboka som sa nadýchol. Miesto, ktoré som si vybral, malo byť miesto, kde to všetko skončí.Les pri Dubodiele.Odbočka bola nenápadná, len úzky štrkový vjazd, ktorý sa strácal medzi stromami. Bez zaváhania som zabočil a išiel stále hlbšie do lesa, kde ma už čakalo len ticho. Len koniec.Myšlienka na koniec vo mne prebývala už dlhé týždne, usadená hlboko v mojich kostiach ako tichý, ale vytrvalý hlas, ktorý ma nikdy neprestal presviedčať, že svet bez mojej prítomnosti bude fungovať rovnako dobre – ak nie lepšie. Rúru od vysávača som mal nachystanú v aute už dávno. Bola tam, ako tiché riešenie, ako odpoveď na otázky, ktoré som si kládol príliš dlho. Bola tam, keď som si v duchu hovoril "ešte nie", keď som si nahováral, že ešte vydržím, že sa možno niečo zmení. Dnes tam už nebol ten hlas, ktorý by ma presviedčal o opaku. Bez zbytočného strácania času som začal konať. Vložil som hadicu do výfuku, druhý koniec zasunul do okna. Ruky sa mi netriasli. Nebola v nich ani panika, ani neistota, len akási zvláštna mechanická presnosť. Každý pohyb som robil automaticky, bez rozmýšľania, akoby som to už robil stokrát. Sadol som si späť do auta, zatiahol okná, zavrel dvere a otočil kľúčikom v zapaľovaní. Zvuk motora sa rozľahol v tichu lesa. Mal som zavreté oči a čakal na vykúpenie....
Ale niečo nevyšlo.
Neprišlo žiadne vykúpenie. Neprišla pokojná tma, ktorá by ma láskavo objala a uložila k večnému spánku. Po zobudení prišla bolesť. Prudká, drvivá bolesť, ktorá mi vystrelila do lebky ako ostrý nôž, pohltila ma celého, donútila ma vyvracať sa na chladnú zem, lapať po dychu, bojovať o kyslík, ktorý som už nechcel.A keď som sa konečne dostal späť k vedomiu, keď sa moje telo ešte stále zmietalo v slabých kŕčoch a prvé ranné svetlo sa začalo predierať pomedzi konáre stromov, uvedomil som si jedinú vec.Bol som stále tu.Vtedy sa v mojej hlave ozvala otázka, ktorú som si nikdy predtým nepoložil.Prečo?Prečo som to prežil? Prečo ma svet ešte stále drží, keď som ho ja už dávno pustil?Možno preto, že to ešte nemalo skončiť.Možno preto, že ma ešte čakalo niečo horšie.Ale možno, len možno, preto, že niekde vo svete, hoci som to nevidel a necítil, ešte existoval dôvod, prečo tu byť.Nie všetky boje sa končia prehrou. Niektoré sa len začínajú.To, čo bolo potom, sa skoro nestalo…...

- JK -