en-Pred druhým liečením...

Teraz stačí povedať len to, že všetko, čo ma nakoniec dostalo na druhé liečenie, nezačalo veľkým zlyhaním, ale obyčajnou, hlúpou náhodou, ktorá by sa dala prehliadnuť, keby človek nebol závislý a keby si už dávno nemyslel, že má veci pod kontrolou. Od vedúceho som dostal starý tlačitkový telefón, obyčajný firemný kus plastu, bez aplikácií, bez lákadiel, ktorý som používal len na prácu, alebo som si to aspoň nahováral, zatiaľ čo na osobnom telefóne som potajomky tipoval zápasy, pretože niektoré klamstvá sa vždy lepšie udržiavajú, keď ich rozdelíš na dve zariadenia, lenže výpisy z karty a potvrdenia o vkladoch mi chodili cez SMS a tie až kruto presne, prichádzali práve do toho firemného telefónu, akoby si samy hľadali cestu von. Vôbec som to vtedy neriešil, nevidel som v tom riziko, pretože závislý človek málokedy vníma varovania, on vidí len priestor medzi nimi, len možnosť pokračovať. Potom sa tatinovi pokazil telefón a potreboval náhradu a ja som mu bez zaváhania podal ten tlačitkový, bez strachu, bez podozrenia, bez jediného okamihu, v ktorom by mi napadlo, že práve v tej chvíli mu dávam do rúk celý svoj pád. V sobotu poobede sme s maminou sedeli doma a pozerali film Gravitácia, a ja si dodnes pamätám tú iróniu, že na obrazovke sa ľudia v nekonečnom priestore snažili zachytiť niečoho, čo by ich udržalo pri živote, zatiaľ čo mne sa môj vlastný svet potichu rozpadal a popritom som robil živansku, ruky zamestnané, hlava rozdelená medzi obrazovku a vnútorný nepokoj, ktorý som si ešte stále odmietal priznať. Potom si ma tatino zavolal do kuchyne a už len tón jeho hlasu vo mne vyvolal zvláštne napätie, nebol v ňom hnev, bol v ňom pokoj, ktorý býva predzvesťou niečoho vážneho, sadol som si a on mi povedal, že Eliška, moja sestra, sa so mnou chce porozprávať, že niečo potrebuje a mne v tej chvíli nenapadlo absolútne nič, žiadna obava, žiadna panika, išiel som k nej ako brat, ktorý netuší, že sa práve blíži k pravde. Podala mi malý papierik a na ňom boli dátumy a sumy, len suché čísla, bez vysvetlenia, bez emócie a ja som na ne chvíľu pozeral úplne prázdnym pohľadom, pretože ešte nič neznamenali, až kým sa mi postupne nezačali spájať do jednej desivej rovnice, až kým mi nedošlo, že to nie sú náhodné čísla, ale presný záznam mojich prehier, peňazí, ktoré som prehral, peňazí, ktoré už neexistujú. Sestra nezvýšila hlas, nemusela, povedala mi len, že po recidíve budem musieť ísť na druhé liečenie a ja som to okamžite odmietol, tvrdo a bez rozmýšľania, nie z presvedčenia, ale zo strachu, pretože priznať druhé liečenie znamenalo priznať, že som to nezvládol, že prvýkrát to nestačilo. Poslala ma domov s tým, že to musím povedať mamine. Vrátil som sa, opäť si sadol do kuchyne, kde bola mamina opretá o kuchynskú linku presne tak, ako si to pamätám dodnes a dlho to zo mňa nešlo, slová sa mi tlačili v hrdle, kým som ich konečne vypustil von, že som znova začal tipovať. V tej chvíli sa jej skoro zrútil svet, nie výkrikom, nie hnevom, ale tichom a vetami, ktoré boleli viac než krik, že to nie je možné, že zase je to tu. V jej slovách bolo všetko: únava, smútok, bezmocnosť aj sklamanie, ktoré sa snažilo nebyť kruté. Dostalo to jasné kontúry. Buď pôjdem na liečenie, alebo pôjdem z domu a ja som vtedy tvrdohlavo trval na tom, že na žiadne liečenie už nepôjdem, že radšej odídem, že to zvládnem sám, pretože závislý človek má zvláštnu schopnosť veriť vlastným ilúziám aj vtedy, keď už dávno vie, ako sa to skončí. Na druhý deň som odišiel na dodávke do Poľska. Tá cesta, kilometre, monotónny zvuk kolies a nekonečné ticho mi postupne brali všetky výhovorky, až mi niekde medzi hranicami a ďalšou pumpou došlo, že sám to nezvládnem. Vedel som čo sa stane, keď to budem skúšať sám. Zastavil som, vytiahol telefón a napísal sestre jednu krátku správu, bez vysvetlení a bez ospravedlnení, že pôjdem na druhé liečenie a v tej jednej SMS sa skončila ďalšia kapitola môjho života a začala nová.....
 - JK -