en-Posledná noc

Bol som na dne. Nemal som už nič. Všetky peniaze som prehral na stávkach, oklamal som priateľov, rodinu... dokonca som ich okradol. Nevedel som prestať, myslel som si, že každá ďalšia stávka všetko zmení, že všetko napravím. Ale prišla len väčšia prehra, väčší dlh a väčšia hanba.
Telefón som vypol už dávno. Nechcel som počuť tie výčitky, prosby, ani hnev. Nemal som na zaplatenie účtov, takže aj tak by mi ho čoskoro vypli. Ostať bez neho mi vlastne prišlo ako úľava – už ma nikto nemohol nájsť. Ubytoval som sa v lacných penziónoch, kým som mal posledné drobné, ale potom... Potom už nebolo nič.
Krátko pred Vianocami som blúdil lesmi pri Mníchovej Lehote. Mrzlo. Vlastne som tam šiel s jediným úmyslom – nechať to všetko za sebou. Skončiť. Zima bola neľútostná, moja duša prázdna. Myslel som, že to bude rýchle a jednoduché. Žiadne dlhé premýšľanie, žiadne lúčenie. Len zmiznúť.
Šiel som bez cieľa, nohy ma samy viedli hlbšie do lesa. Mrazivý vzduch štípal v pľúcach, no mne to bolo jedno. Chcel som len necítiť nič. Telo sa triaslo, ale hlava bola čoraz prázdnejšia, akoby sa pripravovala na koniec.........

 

........potom som ho zbadal. Starý drevený krmelec v diaľke, schovaný medzi stromami. Vyzeral ako zabudnutá, rozpadávajúca sa vec, ale v tom momente to bol môj jediný úkryt. Vtlačil som sa dnu, ruky som mal skrehnuté a necítil som prsty. Vo vnútri bolo seno – staré, suché a tvrdé – ale aspoň niečo.
Vôkol vládlo ticho, také hlboké, že som počul len vlastný dych. Vietor kvílil cez škáry dreva a mráz sa mi zarezával do kože. Vtedy som prvýkrát naozaj pochopil, že som tu úplne sám. Sám so svojimi myšlienkami, so svojou vinou, s prázdnotou, ktorá ma pohlcovala.
Noc padla.
Hodiny sa ťahali ako nekonečné tiene medzi stromami. Zima sa stala mojím spoločníkom, neústupným a chladným, presne takým, ako bol celý môj život posledné mesiace. Zrazu sa ticho pretrhlo. Začul som kroky. Ľahké, opatrné... zvieratá.
Srny sa prišli nakŕmiť. Stál som tam, skrytý v tme, nehybný ako súčasť toho lesa. Cítil som ich blízkosť, ich dych. Boli pokojné, nevedeli o mne. Chvíľu som si pripadal ako duch – niekto, kto už nepatrí medzi živých.
Ale potom... potom som si uvedomil, že stále dýcham. Že ešte žijem. A tá myšlienka... tá ma zasiahla ako studená voda. Možno som si zaslúžil zomrieť, možno som už dávno stratil nárok na nový začiatok, ale... niečo vo mne, nejaký posledný kúsok nádeje, sa vzoprel.
Spomienky na tých, ktorých som stratil, sa mi vybavili pred očami. Tvár matky, ktorá vždy verila, že sa zmením. Sestra, ktorá vždy stála pri mne. Priatelia, ktorých som zradil. Stáli predo mnou v tme ako nemé výčitky. Ale boli to spomienky, ktoré ma držali.
Cítil som každú minútu, každú sekundu tej nekonečnej noci. Chlad prenikal hlboko do kostí, ale ja som bojoval. Niečo vo mne odmietalo kapitulovať. Možno len čistý pud sebazáchovy, možno niečo viac. Možno len obyčajná ľudská túžba žiť.
Keď vyšlo slnko a jeho prvé slabé lúče prenikli cez stromy, vedel som, že je čas. Vyšiel som von, premrznutý a vyčerpaný, ale nažive. Každý krok bolel, no každým krokom som sa vzďaľoval od tmy a smrti, ktorá ma v noci objímala.
Cesta späť bola nekonečne ďaleká.
Čakal ma svet plný ľudí, ktorých som sklamal, dlhov, hanby a výčitiek. Ale v tej lesnej zime, obklopený mrazom a tichom, som pochopil, že život je stále tu – a že mám ešte jednu šancu. Musím len bojovať. Musím sa postaviť, hoci viem, že bude ťažké napraviť všetko, čo som pokazil.
Z lesa som vyšiel ako iný človek. Slabý, zlomený, ale rozhodnutý. Kým som žil, kým som dýchal, bolo ešte možné niečo zmeniť. Možno nie okamžite, možno nie bez bolesti... ale cesta vpred existovala. A ja som bol pripravený vykročiť.

 - JK -