en-Deň 8. Rukojemník vlastného osudu

Ak by som spočítal všetky myšlienky, ktoré mi za ten čas prešli hlavou, bolo by ich viac ako sekúnd, ktoré som tu strávil. Každá jedna sa ma snaží presvedčiť o niečom inom – zostaň, odíď, bojuj, kašli na to. Dnes ráno som urobil rozhodnutie, ktoré som cítil ako jedno z mála správnych. Požiadal som primára o rozhovor.Nebolo to len tak. Tá žiadosť bola premyslená, nutná. Necítim sa dobre tam, kde teraz som. Mám pocit, že každým dňom, čo ostávam na trojke izbe, sa vo mne hromadí tlak. A viem, čo sa stane, keď tlak dosiahne moju hranicu. No neovládať sa – to nie je cesta. To je koniec. A ten by prišiel rýchlo. Ak vybuchnem, viem, ako to dopadne. Predná Hora má svoje pravidlá. Neporadíš si so sebou? Dvere sú tam. Viem to. Vidím to na ostatných. Každý, kto sa neovládne, odchádza rýchlejšie, než si stihne uvedomiť, čo sa vlastne stalo. A ja som na hrane.A tak som tam sedel, tvárou v tvár primárovi, vysvetľoval mu, že potrebujem späť na osmičku. Možno to nie je veľká zmena, ale pre mňa je to všetko. Je to rozdiel medzi tým, či sa ešte ovládnem, alebo nie. On to vzal do úvahy. A vyhovel mi.Riešil som s ním aj otázku môjho odchodu - každý deň sa bijem sám so sebou, či tu zostať alebo ísť.Primár mi povedal, že sa môjmu otcovi zaviazal, že liečbu úspešne dokončím. Že nie je možnosť odísť len tak. A to vo mne vyvolalo vzdor. Prečo? Prečo by som mal zostať, keď viem, že by som mohol odísť zajtra? Aký je rozdiel v provnaní s dnešným dňom? Alebo o týždeň? A keby deň pred koncom? Aký je v tom rozdiel? Čo sa zmení? Tá otázka mi vŕtala v hlave, ale odpoveď na ňu nikto nemal.Keď som odchádzal, mal som v sebe zvláštne pocity. Úľavu, vzdor, no zároveň... neistotu. Možno som niečo získal, no čo to vlastne znamená?Cupkal som točivými schodmi dolu, každý krok sa ozýval v prázdnej chodbe. To ticho bolo ohlušujúce. Všade naokolo zavreté dvere, za ktorými sa odohrávali iné príbehy, iné osudy. Niekto práve sedel na terapii, niekto písal denník, niekto sa snažil prežiť tento deň bez toho, aby sa zrútil. Každý tu mal svoju vojnu. A ja som sa predieral tou budovou s vedomím, že som si dnes vybojoval niečo malé, ale dôležité.Vonku ma ovanul chladný vzduch. Pripomenul mi, že existuje niečo mimo týchto stien. Pristúpil som k vrátnikovi, oznámil mu, že idem na pracovnú rehabilitáciu. Pustil ma von. Už teraz som vedel, že meškám. Bol som s primárom dlhšie, ako som plánoval. Rehabilitácia sa začala o 9:00h, ale ja som odchádzal od primára 9:20h. To je dvadsať minút.Čierny bod. Tá myšlienka sa mi mihla hlavou a hneď sa mi stiahlo hrdlo. Viem, čo čierne body znamenajú. Viem, ako sa zbierajú, a viem, aké ťažké je sa ich zbaviť. Jeden bod môže byť zanedbateľný. Ale keď sa ich nazbierajú tri? Začínaš byť problémový. A problémoví ľudia nemajú veľa šancí. Nechcem ich zbierať. Nie za niečo, za čo nemôžem....Došiel som na pracovnú rehabilitáciu. Starší pán, ktorý mal na starosti údržbu ústavu, jeho okolia a v tej chvíli aj nás, mi podal metlu a lopatu. Pridal som sa k ostatným. Metla sa šúchala po asfaltovej ceste, zdvíhala drobný prach, odhadzovala zvyšky zimy – kamienky, lístie, odpadky, ktoré vietor zavial na nesprávne miesta.A v tej chvíli som si uvedomil, že tu, pri tejto práci, nachádzam niečo, čo som v sebe dlho nevedel nájsť. Upokojenie. Mechanické pohyby, čistá myseľ. Myšlienky neboli tak agresívne, neútočili na mňa ako zvyčajne. Práca mi pripomenula detstvo – keď som na dedine pomáhal starým rodičom, keď som zametal dvor, hrabal lístie, robil niečo, čo malo okamžitý výsledok.Na chvíľu som nebol pacient. Nebol som problém. Nebol som rukojemník vlastnej situácie. Bol som len niekto, kto upratuje cestu a myslí na to, že možno má ešte šancu to zvládnuť.Ale stále som nevedel odpoveď na tú otázku. Aký je rozdiel medzi tým, či odídem zajtra, o týždeň alebo deň pred koncom? Čo sa zmení? Čo mi to dá? A možno to nie je otázka pre primára. Možno je to otázka pre mňa.Je možné, že nie všetky steny sú väzením? Že nie všetky dvere vedú k slobode? Zrejme skutočná sloboda neprichádza s krokom von, ale s pochopením, prečo sme tam, kde sme. Možno najsilnejším rozhodnutím nie je odísť, ale zostať a bojovať – nielen s tým, čo je okolo nás, ale hlavne s tým, čo nosíme v sebe.

- JK -