en-Deň 39. Partia, ktorá drží svet pohromade

Do odchodu ostáva šestnásť dní.Šestnásť – to číslo znie takmer nebezpečne, akoby malo vlastnú váhu, vlastnú moc a ja sa naň pozerám s úsmevom, ktorý je napoly žart, napoly triaška. Je to taký paradoxný okamih, keď sa blíži vytúžený koniec, no zároveň nechcete, aby sa skončilo to, čo vás drží nad vodou.Na začiatok som v denníku požiadal o nepreradenie k pokročilým. Na našej liečbe to znamená, že človek už prejde do inej skupiny – skupiny pokročilých abstinentov. Tam sa terapie menia, mizne terapia s mojím doterajším terapeutom a nahrádza ju primár. Možno to znie ako prirodzený krok vpred, ale vo mne to vyvoláva nepokoj. Za tých 39 dní som si k svojmu terapeutovi našiel dôveru, akú som dlho v živote necítil. V jeho otázkach a tichých pohľadoch som objavoval čosi, čo mi pomáhalo skladať vlastnú vnútornú mapu – mapu k tomu, kým som kedysi bol, kým chcem byť.Predstava, že by tento hlas zrazu stíchol a nahradil ho iný, hoci profesionálny a skúsený, ma desila. Nie zo strachu z nového človeka, ale z toho, že by sa ten krehký most, ktorý sme spolu postavili, mohol rozsypať ešte skôr, ako sa po ňom stihnem úplne prejsť.No a k dnešnej udalosti.Od rána som mal v sebe jedinú tichú túžbu – aké by to bolo krásne, keby ma prídu pozrieť kamaráti. Vzápätí som sa usmial nad vlastnou naivitou: veď do tohto kúta Slovenska to majú ďaleko, je to vyše dvesto kilometrov. A predsa sa vo mne niečo nepokojne hýbalo.Keď sme sa vydali na tradičnú nedeľnú vychádzku, slnko sa lialo do dolín a celé okolie voňalo jarou, hoci kalendár sa tváril, že by tu mala ešte jar váhať. Každý krok smerom k hlavnému areálu O.L.Ú.P. ma čoraz viac napĺňal zvláštnou, až detskou nádejou. A vtom sa to stalo.Na parkovisku som zbadal známe trenčianske ŠPZ-ky, auto, ktoré do tohto prostredia nepatrilo, a pri fontáne sedeli všetci, na koho som v duchu myslel: bratranec Bernard, kamarátky Zuzka a Natália, kamaráti Miloš a Pudo.Prvá reakcia vyletela zo mňa skôr, než som ju stihol zachytiť:"Čo ti jebeee?" vykríkol som s úsmevom a až potom zbadal sestričku, ktorá nás mala na starosti.Okamžite ma upozornila, že za takú nadávku sa dávajú čierne body. V tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Ten okamih bol príliš veľký na formality. Čierny bod som nakoniec nedostal, no keby aj, stálo by to za to.Stáli tam, usmiati, po ceste dlhšej než 200 kilometrov. Ľudia, ktorým dlhujem dokopy 1 250 eur, dali ďalšie peniaze a svoj čas, aby ma mohli prísť pozrieť. Nebola to len návšteva. Bola to správa: sme tu! S tebou...V tej chvíli som pocítil niečo, čo sa nedá opísať jedinou vetou. Uvedomenie, že skutočný priateľ nepočíta kilometre ani dlhy, že partia, ktorá sa rokmi učila spolu držať, sa nenechá rozbiť ani najtemnejšími rozhodnutiami jednotlivca. Tu, v liečebni, kde sa každý deň učíme pomenúvať a látať svoje zlyhania, som zrazu jasne videl, kto sú moji skutoční priatelia.Ticho, ktoré vo mne doteraz patrilo výčitkám, sa zmenilo na ticho vďaky. Cítil som, ako sa mi uvoľňuje hrudník, ako sa dýchanie spomaľuje a napĺňa silou. Táto návšteva nebola len darom; bola dôkazom, že láska priateľov je liek, ktorý nemá náhradu.....
Večer som zapísal všetko do denníka a dal ho terapeutovi. Na druhý deň som dostal jeho reakciu:
"Jakub, chcem vás aj proti vôli posunúť, aby ste sa vy posunuli ďalej. Máte na to. Dobre sa mi s vami spolupracuje."
Čítal som to niekoľkokrát. Najprv vo mne zabolelo, že sa potvrdzuje to, čoho som sa obával – že ma čoskoro preradia. No potom som sa zastavil. Posunúť ďalej – to neznamená opustiť, ale veriť, že to, čo sme spolu vybudovali, vo mne už pevne stojí. Že most, ktorý sme stavali, ma už unesie aj bez jeho každodennej opory.Je to zvláštne. Strach a vďačnosť v jednej miske váh. Ale práve v tom je sila tejto cesty: prijať zmenu, aj keď sa jej bránite a dôverovať, že vás dovedie k slobode, o ktorú bojujete.Tento tridsiaty deviaty deň sa tak stal dňom hlbokého uvedomenia – že liečenie nie je len o terapii, ale aj o ľuďoch, ktorí veria vo vašu premenu a že ozajstné priateľstvo dokáže preklenúť vzdialenosť, dlh i roky mlčania.

- JK -