Cart
0
0.00 €
en-Deň 2. Mamahotel, pivo a ilúzia kontroly
A hneď po prvej skupinovej terapii neobyčajné ticho. Žiadne oddychové ticho, ale prázdno. Hluché miesto v hlave, kde by mali byť myšlienky, no namiesto nich je len únava a nepríjemná ozvena vlastných rozhodnutí. Sedel som v známej izbe a mal pocit, že mi niekto vymazal vnútro. Násilne vymazal. Ako keď niečo strhneš zo steny aj s omietkou.Zas tie pivá.Zas alkohol.Pri prvom liečení som s týmto zvádzal ťažký, vyčerpávajúci vnútorný boj. Každý deň. Každú myšlienku. Presviedčal som sám seba, že problém nie je v alkohole ako takom, ale v tom, čo robím ja. A postupne, potichu, som dospel k rozhodnutiu, ktoré mi vtedy znelo rozumne: úplná abstinencia nepripadá do úvahy. Bola to hranica, ktorú som si nevedel ani nechcel predstaviť prekročiť. Alkohol nebol pre mňa nepriateľ, bol kompromisom. Úľavou. Niečím, čo som si nechal ako poistku.A teraz, po roku, som späť. Na tom istom mieste. V rovnakých chodbách. A už od prvých chvíľ mám pocit, že prst obvinenia mieri priamo na mňa. Spolupacienti, terapeut – akoby to všetci vedeli hneď. Akoby bolo jasné, že návrat má meno. Alkohol.Nezaznieva to ako otázka. Skôr ako verdikt.Tieto dva týždne tu, to však nechcem rozoberať. Absolútne nie.Čo je viac ubíjajúce ako cítiť hneď druhý deň vzdor? Doslova Odpor? Nie voči ľuďom, ale voči téme samotnej. Voči tlaku, že by som mal niečo sľúbiť, niečo si odoprieť, niečo rázne ukončiť. S pivom jednoducho neseknem. Tá veta sa mi usadila v hlave a odmietala odísť. Možno preto, že bola poslednou vecou, ktorú som mal ešte pod kontrolou. Alebo som si to aspoň myslel...Namiesto toho tu chcem hovoriť o prešľapoch. O tom, ako ich neurobiť znova. O tom, ako to raz – nie dnes, nie zajtra, ale navždy - zvládnuť sám. Bez dozoru. Bez skupiny. Bez terapeutickej miestnosti, kde sa pravda rozkladá na kúsky pred cudzími ľuďmi.Na terapii došlo aj k slovku "mamahotel".Slovo, ktoré by za iných okolností možno znelo úsmevne alebo ironicky, či len ako ľahká poznámka. Lenže tentoraz úsmev neprišiel. Terapeut to povedal surovo, bez emócie. Konštatovanie. Keď máš mamahotel, je ti dobre. Hotovo. Bodka.Rozosmialo ma to – reflexívne, obranne. Ale význam tých slov nie. Vyznelo to, akoby som rodičov doslova využíval. Do poslednej kvapky. A pritom niekde hlboko viem, že aj oni sami tušia, že bez nich by to bolo horšie. Nie finančne. Peniaze by som zvládol – ťažko, možno bolestivo, ale zvládol. Nešlo o peniaze. Išlo o niečo omnoho jemnejšie a zároveň nebezpečnejšie.Keď som vyslovil myšlienku, že by som odišiel z otcovej strany prišla odpoveď. Bola priam okamžitá. Absolútny dištanc rodiny. Úplné odstrihnutie. Slová, ktoré sa nezabúdajú. Slová, ktoré sa nevytesnia, ale zapichnú. A tak som si to v sebe preložil ako citové vydieranie. Ako cenu za samostatnosť. Ako varovanie, že sloboda sa v závislosti neodpúšťa.Lenže pravda je komplikovanejšia.A priznávam ju až oveľa neskôr. Otcove slová som si v skutočnosti sám premenil. Upravil. Zjemnil alebo priostril presne tak, aby som našiel dôvod zostať. Aby som si vedel obhájiť vlastné rozhodnutie.
Až pri písaní knihy, s odstupom a s lepším pochopením psychológie závislého človeka, som pochopil, že to nebola jeho manipulácia. Bola to moja racionalizácia. Moja potreba mať výhovorku, ktorá znie ušľachtilejšie než strach.
Ďaľším slovom, ktoré prišlo dnes na pretras bola: POKORA.Slovo, ktoré sa na terapiách skloňuje často, ale zriedkavo sa mu rozumie. Myslel som si, že ju po prvom liečení mám. Že som si ju odniesol so sebou ako trofej. Lenže ak tam vôbec bola, vydržala extrémne krátko. Možno nikdy nebola skutočná. Možno to boli len pekné vety, ktoré sa dobre hovoria, kým nepríde realita.Čo je to vlastne tá pokora? Dá sa byť v tomto svete pokorný a zároveň nezmiznúť? Nezmenšiť sa na tieň? Ako byť pokorný bez toho, aby som zo seba urobil úplného chudáka, ktorý sa bojí vlastného hlasu? To, čo som si po prvom liečení mýlil s pokorou, sa ukázalo ako prázdne slová. Bez koreňov. Bez skúšky.
Na konci dnešného denníkového záznamu je krátky odkaz od terapeuta.Len jedna veta. Jednoduchá. Nemilosrdná:,,Pokorný voči závislosti Jakub."
Keď som to čítal, neprišiel pokoj. Prišlo niečo medzi hnevom a strachom. Pocit, že nejde o pokoru voči svetu, rodičom ani systému. Ide o pokoru voči niečomu, čo je vo mne a čo som doteraz podceňoval. Nie bojovať so závislosťou ako s nepriateľom, ktorého raz porazím, ale uznať jej silu. Priznať, že tu je. Že bude číhať. Že ju nemôžem ovládať pýchou ani vyjednávaním.Byť pokorný voči závislosti znamená prestať sa hrať na silnejšieho, než v skutočnosti som. Znamená to neklamať si, že mám všetko pod kontrolou, len preto, že dnes je dobrý deň. A práve táto myšlienka bola nepríjemná. Drsná no pravdivá.
Až pri písaní knihy, s odstupom a s lepším pochopením psychológie závislého človeka, som pochopil, že to nebola jeho manipulácia. Bola to moja racionalizácia. Moja potreba mať výhovorku, ktorá znie ušľachtilejšie než strach.
Ďaľším slovom, ktoré prišlo dnes na pretras bola: POKORA.Slovo, ktoré sa na terapiách skloňuje často, ale zriedkavo sa mu rozumie. Myslel som si, že ju po prvom liečení mám. Že som si ju odniesol so sebou ako trofej. Lenže ak tam vôbec bola, vydržala extrémne krátko. Možno nikdy nebola skutočná. Možno to boli len pekné vety, ktoré sa dobre hovoria, kým nepríde realita.Čo je to vlastne tá pokora? Dá sa byť v tomto svete pokorný a zároveň nezmiznúť? Nezmenšiť sa na tieň? Ako byť pokorný bez toho, aby som zo seba urobil úplného chudáka, ktorý sa bojí vlastného hlasu? To, čo som si po prvom liečení mýlil s pokorou, sa ukázalo ako prázdne slová. Bez koreňov. Bez skúšky.
Na konci dnešného denníkového záznamu je krátky odkaz od terapeuta.Len jedna veta. Jednoduchá. Nemilosrdná:,,Pokorný voči závislosti Jakub."
Keď som to čítal, neprišiel pokoj. Prišlo niečo medzi hnevom a strachom. Pocit, že nejde o pokoru voči svetu, rodičom ani systému. Ide o pokoru voči niečomu, čo je vo mne a čo som doteraz podceňoval. Nie bojovať so závislosťou ako s nepriateľom, ktorého raz porazím, ale uznať jej silu. Priznať, že tu je. Že bude číhať. Že ju nemôžem ovládať pýchou ani vyjednávaním.Byť pokorný voči závislosti znamená prestať sa hrať na silnejšieho, než v skutočnosti som. Znamená to neklamať si, že mám všetko pod kontrolou, len preto, že dnes je dobrý deň. A práve táto myšlienka bola nepríjemná. Drsná no pravdivá.
- JK -