en-Deň 17. Odkrojený čas

Zobudil som sa do ticha, ktoré má v sebe zvláštnu príchuť sobôt na tomto mieste. Ticho, ktoré nie je pokojné. Skôr unavené. Nehybné. Akoby samotný čas tu od piatku večera prestával tiecť.Deň sa začal ako normálna klasika. Žiadna veľká terapia, žiadne programy, len hluché miesto v kalendári. Ráno som stál pri okne spoločenskej miestnosti a pozeral von. Vonku je úplne krásne. A keď vravím krásne, myslím tým naozaj krásne – ten typ dňa, keď by som doma bez váhania chytil kľúče od auta, sadol za volant a vyrazil k horám. Možno na niektorý známy chodník, z ktorého sa dá ešte stále vidieť kraj môjho detstva. Alebo by som zavolal chalanom a skúsil ich vytiahnuť na hokejbal. Aj keď, úprimne – aj tak by sa nikto neozval. Všetci sme leniví ako voše.Ale tu nie je kam újsť. Tu môžem akurát tak utiecť do vlastných myšlienok, a tie, žiaľ, bývajú horšie ako akýkoľvek výbeh do prírody počas búrky. Dnes som preto zobral do rúk kalendár. Taký ten malý, čo mi zostal z domu. Spočítal som dni. Ak všetko dokončím, môj odchod by mohol vyjsť na nedeľu 20. apríla. No keď som si prepočítal sviatky – Veľká noc – zistil som, že by sa možno dalo odísť už vo štvrtok. Alebo dokonca v stredu, 16. apríla, keď má odchádzať môj spolubývajúci Martin. A vtedy mi hlavou prebehla myšlienka: Možno by sme mohli ísť spolu autom. Jeho dom je len dvadsať kilometrov od Bánoviec...Zrazu som si uvedomil, že plánujem. Prvý raz po dlhom čase som mal pocit, že sa niečo pohlo, niekde tam - v mojej budúcnosti, mimo týchto stien. Že existuje aj "po liečení". Niečo ako, normálny, zdravý život. No predsa sa v tom všetkom stále niečo búri. Drží sa ma ako tieň – otázka, ktorá sa tvári nevinne, ale v sebe nesie zrnko neistoty, ktoré môže vyklíčiť do pochybností. Hrajú vôbec tie štyry dni navyše nejakú úlohu? Záleží na tom? Sú to len štyry dni. Koľko z nich aj tak len presedím, preležím, alebo sa zamotám do vlastnej hlavy? Ale zároveň – čo ak práve tie štyry dni sú dôležité? Čo ak sú to posledné dni, v ktorých má niečo dôjsť? Čo ak v nich niečo dozrie? Alebo ešte niečo príde – nejaké uvedomenie, rozhovor, stretnutie? A čo ak to prešvihnem, lebo budem chcieť ísť skôr? Sám seba sa pýtam – čo sa stane, keď odkrojím tie dni? Nebude to neškodný precedens? Taký tichý odkaz do budúcnosti, že keď som si dovolil odkrojiť štyry dni, môžem raz odkrojiť týždeň. Mesiac. Rok. Čas, ktorý by mi mohol niečo priniesť, ale ja som ho nechal odísť, lebo som sa bál čakať. Lebo som už nevládal byť prítomný.Viete mi povedať, či to, čo cítim, je únava z čakania? Alebo je to len ďalšia z mojich fantázií, ďalšia tvár úteku? Neviem, ako sa v tom zorientovať. Mám pocit, že stojím medzi dvoma cestami a obe vyzerajú podobne – ale jedna vedie k dozretiu a druhá k úniku.Ako to rozoznať? Kde je hranica medzi zrelým rozhodnutím a výhovorkou? Medzi vnútorným hlasom a vnútorným sabotérom? Chcem si to zodpovedať sám, ale zároveň viem, že to nedokážem bez nápovedy. Možno práve preto píšem tieto riadky – aby som našiel otázku, ktorá už v sebe nesie aj náznak odpovede....Možno...Okolo sobotného obeda prišla na rad laická terapia. Také tie sobotné sedenia, kde sa všetci stretávame ako pacienti bez prítomnosti personálu. Sme zavretí v tej našej spoločenskej miestnosti, kde inokedy pozeráme televízor. Dnes sme mali riešiť funkcie. A ja som sa razantne a s odporom vyjadril, že nechcem žiadnu. Ale všetkým to bolo očividne jedno. Demokracia tu funguje svojsky. Slobodne ťa prehlasujú aj proti tvojej vôli - bez tvojej dobrovoľnej kandidatúry.Zrazu som bol zvolený za upratovača spoločenskej miestnosti a chladničky. Znamená to – každý deň zametať spoločenskú, pred a po terapiách ukladať stoličky do kruhu a naspäť, udržiavať poriadok po večernom pozeraní telky, a navyše – byť správcom chladničky. Tá stála na chodbe a bola akýmsi centrom nádejí – v nej sa ukrývali potraviny, ktoré mali ľudia ako kúsky domova. Jogurty s menom, puding na lepší deň. Moja úloha bola nemilosrdná – všetko neoznačené, bez mena či po záruke bez milosti vyhadzovať.Bola to zvláštna kombinácia – necítiš sa ani dôležitý, ani celkom zanedbateľný. Na jednej strane je to smiešna funkcia. Na druhej strane – nesie v sebe tichú hrozbu. Čierny bod, ak to nebudeš robiť poriadne. A tie čierne body tu visia vo vzduchu ako drobné odsúdenia. Pripomienky, že si niečo pokazil. Niečo nezvládol. Že možno ešte nie si pripravený žiť inak.Vo mne sa to mlelo. Aj hnev, aj rezignácia. Aj niečo ako uzmierenie. Nevadí mi to. Vlastne možno dobre, že budem mať viac na práci. Možno čas utečie rýchlejšie. A možno v tom tichom zametaní nájdem rytmus, v ktorom sa stratí aspoň na chvíľu ten chaos v hlave.Večer som sa vrátil k oknu. Vonku už bola tma, ale stále som videl obrysy hôr, ktoré mi pripomínali môj útek pred životom a problémamy. Chýba mi sloboda – tá jednoduchá, nenápadná. Zobrať si bundu a vyraziť. Neplánovať. Neprosiť. Len byť.Proces zmeny počas liečenia nejde rýchlo. Ale dnes som si po prvý raz povedal – možno to nebude až také zlé, ak príjmem fakt, že tu ostanem do konca.Aj keď... sú to len pocity. A tie sa miešajú, menia, miznú ako dym. Ale čo ak... čo ak práve toto je ten proces? Nevedieť a aj tak vydržať?

- JK -