en-Deň 1. Vítaj späť

16. marec 2015. Pondelok.

Tak… tomu, čomu som neveril, sa stalo a hoci by som dnes už vedel presne pomenovať okamihy, ktoré k tomu viedli, vtedy som len stál znova na tom istom mieste, s tou istou taškou v ruke, obklopený známym prostredím, ktoré vo mne vyvolávalo zvláštnu, až podozrivo pokojnu zmes rezignácie a presvedčenia, že tentoraz je to predsa len iné. Vraj dva mesiace. Aspoň tak to zaznelo. No ja som už v tej chvíli vedel svoje, alebo som si to aspoň myslel, pretože v mojej hlave neboli dva mesiace, ale dva týždne, krátky, zvládnuteľný úsek času, ktorý mal stačiť na to, aby som si odškrtol ďalšiu "opravu života", veď už som tu raz bol, už poznám systém, už viem, čo povedať, kedy mlčať a kedy pôsobiť presvedčivo, že som sa posunul. Už nie som ten istý človek ako pred rokom. Aspoň som si to hovoril. Prišiel som predsa sám autom, bez nátlaku, bez eskorty, bez dramatických scén a rozbitých emócií, prišiel som pokojne, takmer civilne a niekde hlboko vo mne sa dokonca objavilo čosi, čo by sa dalo nazvať tešením sa – nie na liečenie samotné, ale na ten pocit, že "to riešim", že robím niečo správne, že sa o mne nebude hovoriť ako o niekom, kto sa na všetko vykašľal a nechal veci dôjsť až na úplné dno. Recidíva po prvom liečení prišla rýchlo. Rýchlejšie, než som bol ochotný si priznať.Osemsto eur zmizlo takmer bez emócie, bez vnútorného otrasu, bez brzdy, akoby to ani neboli skutočné peniaze, ale len čísla, ktoré sa presúvajú z jedného miesta na druhé a až keď prišla krátka "stopka" z nutnosti, pretože peniaze začali citeľne chýbať, v realite, v úplne obyčajnom každodennom fungovaní, uvedomil som si, že som sa opäť dostal tam, kde som sľuboval, že už nikdy nebudem. Lenže výplata má zvláštnu schopnosť – dokáže zmazať sľuby rýchlejšie než čas.Pri prvej výplate som začal znova, bez váhania, bez strachu, bez vnútorného dialógu, ktorý by ma brzdil a tentoraz som sa nezastavil ani tam, kde som mal, pričom dlhy rástli, boli väčšie než predtým, ale ja som ich dokázal zakaždým nejako vysvetliť, ospravedlniť a logicky uzavrieť – aspoň sám pred sebou. Na to, že tipujem, prišiel otec.A zvláštne je, že mi to ani veľmi neprekážalo, akoby som čakal, že to niekto povie nahlas za mňa, aby som ja nemusel niesť tú váhu priznania sám. Padlo ultimátum – liečenie alebo odchod z domu – a ja dodnes tvrdím, že som sa rozhodol sám, hoci dnes už viem, že niektoré rozhodnutia robíme len preto, aby sme si zachovali pocit kontroly a možno som tomu vtedy naozaj aj veril.

Do denníka som napísal, že som za ten necelý rok splatil takmer sedemtisíc eur, čo bola lož tak čistá a pokojná, až ma dnes desí, ako prirodzene zo mňa vyšla, bez trasenia ruky, bez hanby, ako obyčajná veta, ktorá mala znieť dôveryhodne.Napísal som aj to, že som dal švagrovi plnú moc nad financiami.Ďalšia lož.Neboli žiadne financie, neexistovala žiadna plná moc, žiadny papier, len veta, ktorá mala pôsobiť zodpovedne, dospelo a liečiteľne a ja som jej uveril rovnako ako všetkým ostatným konštrukciám, ktoré som si v tom období postavil.Na druhé liečenie som neprišiel ako zlomený človek, ktorý už nemá kam cúvnuť.Prišiel som ako niekto, kto si myslí, že má veci pod kontrolou, s obrovským sebaklamom a s niečím, čo som vtedy ešte nevedel pomenovať, no dnes viem, že to bolo vedomé aj nevedomé vytváranie fiktívnej reality.Reality, v ktorej som "takmer splatil dlhy".Reality, v ktorej "už mám systém".Reality, v ktorej som tu len na chvíľu.A možno práve preto bolo najpresnejšie, čo som v ten deň dostal:Terapeut mi k tomuto dňu napísal len jednu jedinú vetu."Vitajte, Jakub."Bez výčitky, bez potlesku, bez ilúzie, len obyčajné privítanie, za ktorým sa skrývala pravda, na ktorú som vtedy ešte nebol pripravený, hoci už stála priamo predo mnou a len čakala, kedy jej dovolím vstúpiť.

- JK -