en-79. Hostina pod dohľadom

Dorota s Marekom stáli nad telom menšieho varana, ktoré ležalo na bielom piesku neďaleko ohniska. Slnečné lúče sa odrážali od jeho hrubých šupín a na okamih sa zdalo, že stále dýcha. No bol mŕtvy. Ich prvý skutočný úlovok – a zároveň ich prvý skutočný zabitý nepriateľ.

Dorota si utrela spotené čelo a pohľadom skĺzla k Marekovi. Ten mlčky stál, v ruke držal ostrý kamenný nôž, ktorý vyrobil z jedného z veľkých kameňov pri obrovskej skale kde denne chodil vyhliadať znaky civilizácie. Jeho čepeľ bola hrubá, ale dostatočne ostrá na to, aby prenikla cez kožu varana.
"Tak čo?" spýtala sa po chvíli. "Ako začneme?"
Marek sa zhlboka nadýchol. "Najprv musíme dostať dole kožu. Tá je príliš tvrdá na jedenie, ale môžeme ju skúsiť využiť neskôr na niečo iné. Potom rozdelíme mäso – niečo zjeme hneď, ale zvyšok…" odmlčal sa a sklonil pohľad k telu. "Niečo sa pokazí. Toho sa zbavíme."
Dorota prikývla. Nemali žiadne možnosti skladovania mäsa – žiadne chladničky, žiadnu soľ na konzerváciu. Mohli ho len upiecť a zjesť čo najviac, ale veľká časť z neho bude musieť byť pochovaná.
Marek si kľakol vedľa varana a priložil nôž k jeho hrubému pancieru. Koža bola pevná, takmer ako brnenie, ale po niekoľkých silných rezoch sa mu podarilo vytvoriť otvor pri bruchu. Krv sa okamžite vyliala na piesok a horúce slnko ju začalo vysušovať ešte skôr, než stihla vsiaknuť.
Dorota si nedokázala pomôcť – mierne jej skrútilo žalúdok. Nebol to pohľad, na ktorý by bola zvyknutá. No vedela, že ak chcú prežiť, musia sa naučiť využívať všetky zdroje, ktoré im ostrov ponúka.
"Drž to tu," povedal Marek a podal jej jeden z bambusových kolíkov. "Musím stiahnuť kožu z chrbtovej časti, ale potrebujem, aby mi to niečo pridržalo."
Dorota sa sklonila a pevne pritisla kolík k varanovej strane. Marek zatlačil nožom, tentoraz hlbšie, a pomaly začal oddeľovať kožu od mäsa. Trvalo to niekoľko minút, počas ktorých obaja sústredene mlčali. Keď sa mu konečne podarilo uvoľniť celú hornú časť kože, dorota ju pomaly odtiahla a zložila vedľa seba.
Pod ňou sa odhalilo svalnaté, tmavočervené mäso, pripomínajúce hovädzinu. Marek sa narovnal a s uspokojením si ho prezrel.
"To je veľa mäsa," skonštatoval a utrel si čelo.
Dorota prikývla. "Ale naozaj to chceme jesť? Neviem, či sa mi to páči."
Marek sa zasmial. "Ak sa ti nepáči, vždy si môžeš dať kokos."
Dorota prevrátila očami. "Neprovokuj. Len som ešte nikdy nejedla… jaštera."
Marek sa naklonil bližšie k mäsu a nadýchol sa. "Vonia… normálne. Myslím, že keď to dobre opečieme, bude to ako kuracie."
Dorota si založila ruky v bok. "Marek, všetko, čo nepoznáme, nazývaš 'ako kuracie'."
Marek sa uškrnul. "Lebo všetko, čo nepoznáme, chutí ako kuracie."
Dorota sa zasmiala a pokrútila hlavou. Potom sa sklonila k mäsu a pomohla mu odrezať niekoľko väčších kusov. Tie položili na široké listy a odniesli ich k ohňu.
Marek ich zatiaľ napichol na dlhé bambusové paličky a podržal ich nad plameňmi. Tuk z mäsa začal kvapkať do ohňa a vzduchom sa šírila nečakaná vôňa – nie nepríjemná, ale úplne iná, než na akú boli zvyknutí. Varanie mäso sa začalo postupne sfarbovať do zlato-hneda a Dorota neodolala – natiahla ruku a prstami zľahka stisla jeden z kúskov.
"Je to… pevné," povedala prekvapene. "Čakala som, že to bude mäkšie."
Marek prikývol. "Možno to bude trochu tuhšie, ale aspoň to zasýti."
Keď bol prvý kus dostatočne opečený, Marek ho odtrhol z paličky a podal Dorote. Tá si ho chvíľu prezerala, akoby váhala, či si doň zahryznúť.
"Neboj sa, neumrieš na to," podpichol ju Marek.
Dorota opäť pretočila očami, ale nakoniec si kúsok odhryzla. Chvíľu mäso prežúvala, jej výraz bol zamyslený. Potom prehltla a prekvapene sa pozrela na Mareka.
"Chutí… fakt dobre."
Marek sa uškrnul a aj on si vzal svoj kúsok. Keď si ho vložil do úst, hneď pochopil, čo Dorota myslela. Mäso bolo jemne tuhšie, ale šťavnaté, s jemne sladkastou chuťou. Pripomínalo niečo medzi hydinou a rybou, s jemným nádychom dymu.
"Máš pravdu," prikývol. "Mohli by sme to skúsiť nejako dochutiť, keby sme mali niečo iné než kokos."
Dorota sa uškrnula. "Niekedy mám pocit, že by si si dal aj kokosový steak, keby sme ho mali."
Marek sa zasmial. "Neznie to až tak zle."
Po chvíli už sedeli pri ohni a jedli varanie mäso priamo z paličiek. Ich hlad bol silnejší než akékoľvek pochybnosti, ktoré mali na začiatku. Jedlo bolo výborné – najlepší zdroj proteínov, aký na ostrove našli. No keď dojedali posledné kúsky, ich pohľad sa pomaly obrátil k drevenej klietke na druhej strane pláže.
Veľký varan ich sledoval.
Jeho oči sa leskli v plameňoch, jeho dlhý jazyk sa neustále mihal vo vzduchu, akoby skúmal pach krvi svojho druha. Nepohyboval sa, nesnažil sa uniknúť. Len tam bol. A čakal.
Dorota odložila prázdnu paličku a oprela si hlavu o koleno. "Vie, čo ho čaká."
Marek mlčal. Vedel to aj on. Nebolo inej cesty – varan bol príliš veľký, príliš nebezpečný. Ale teraz, keď videl, ako ich sleduje, ako si uvedomuje svoj osud, v hrudi cítil nepríjemný tlak.
"Zajtra to ukončíme," povedal napokon potichu.
O deň neskôr stál Marek na okraji lesa, s nohami pevne zapretými do piesku. Pred ním bola obrovská jama – diera, ktorú kopal celé ráno. Dorota stála vedľa neho, ticho sledovala, ako Marek pomaly prechádza pohľadom po varanovi.
"Je škoda, že toľko mäsa vyjde nazmar," povedala.
Marek prikývol. "Ale nemáme inú možnosť. Pokazilo by sa."
Spoločne zobrali telo menšieho varana a pomaly ho spustili do jamy. Keď napokon zakryli jeho telo pieskom, obaja sa na chvíľu odmlčali. Nebola to oslava, nebol to triumf. Len ďalší deň na ostrove.
Dorota vzdychla. "Myslíš, že si to zaslúžil?"
Marek sa na ňu pozrel a pokrčil plecami. "Myslím, že sme si zaslúžili prežiť."
A s týmto vedomím sa otočili a odišli späť na pláž.
Ostrov bol stále ich domovom.
A oni ešte stále žili.
- JK -