en-78. Lov na predátorov

Tma bola hustá a vzduch naplnený napätím. Dorota a Marek stáli pri vchode do jaskyne, ich telá boli napnuté ako lano na hrane pretrhnutia. V rukách pevne zvierali svoje improvizované oštepy – dlhé bambusové kopije so zaostrenými hrotmi, spevnené vrstvami zuhoľnateného dreva. Ticho medzi nimi bolo takmer ohlušujúce.
Pred nimi, v tieňoch pri okraji pláže, sa pohyboval menší varan. Jeho svalnaté telo sa ladne presúvalo po piesku, jazyk kmital vo vzduchu, skúmal pachy. Očividne cítil návnadu – zvyšky rýb, ktoré Marek rozložil blízko ohniska.
Ale v tejto chvíli to nebola ich jediná hrozba. Väčší varan bol stále tam vonku. Skrýval sa, možno v lese alebo pri jazierku, možno sledoval, čakal na správny okamih.
Marek sa ticho nadýchol. "Zaútočíme hneď, keď sa priblíži," zašepkal Dorote.
Dorota prikývla, cítila, ako jej srdce divoko bije. Tento lov nebol o potrave. Bol o prežití.
Menší varan sa pomaly priblížil k návnade. Jeho oči svietili v odraze ohňa, pazúry sa zabárali do piesku. Bol opatrný, ale hlad bol silnejší. Keď sa sklonil k zvyšku ryby, jeho čeľuste sa roztvorili a zahryzol sa do mäsa.
To bol moment, na ktorý čakali.
Marek vykročil prvý. Rýchly pohyb, presne nacvičený. Oštep vystrelil vpred, jeho hrot sa zaboril do varanovho boku. Zareval, prudko sa otočil, ale v tej chvíli už bola pri ňom Dorota. Jej kopija prešla jeho druhým bokom, ale nie dostatočne hlboko.
Varan zreval a v panike sa pokúsil zaútočiť. Prudko sa vymrštil do vzduchu, zahnal pazúrmi a len tesne minul Marekovu nohu. Marek sa šikovne odrazil dozadu a znovu bodol – tentoraz hlbšie, priamo do hrude.
Zviera zavrčalo, jeho pohyby začali byť chaotické. Dorota pridala ďalší úder – tentoraz priamo do oblasti krku, kde bolo mäso najzraniteľnejšie.
Varan sa zrútil do piesku, jeho chvost sa ešte niekoľkokrát prudko švihol, ale potom sa pohyby spomalili. Po niekoľkých sekundách sa jeho telo prestalo triasť. Bolo po všetkom.
Dorota lapala po dychu, jej ruky sa triasli. Z očí sa jej rinuli slzy – či už z adrenalínu, alebo z hrôzy z toho, čo práve urobili.
Marek sa nadýchol a položil jej ruku na plece. "Je to hotové."
Dorota len prikývla. Nemali čas na oslavy – druhý varan bol stále tam vonku.
Marek rýchlo prehodil pohľad k lesu. Nič. Žiadny pohyb. Ale obaja cítili, že to ešte neskončilo.
Dorota sa sklonila k mŕtvemu varanovi, jej prsty jemne prešli po jeho šupinatej koži. "Čo s ním spravíme?" spýtala sa potichu.
"Zatiahneme ho do lesa a zakryjeme vetvami," odpovedal Marek. "Ak ho ten druhý nájde, možno ho to odvedie preč. Ale nesmieme sa spoliehať na šťastie."
Spoločne odtiahli mŕtve telo hlbšie do krovia, pričom Marek použil dlhé palmové listy na jeho zakrytie. Potom sa vrátili k táboru. Marek sa otočil k Dorote a zachmúrene prehovoril: "Musíme byť pripravení. Nevieme, čo urobí ten väčší."
Dorota prikývla, ale v tej chvíli si všimla niečo zvláštne. "Počkaj…" zašepkala a ukázala na piesok.
Stopy.
Čerstvé, obrovské. A viedli priamo k ich záhradke.
Srdce sa jej rozbúchalo. "Marek…"
V tej chvíli sa z lesa ozvalo hlboké zavrčanie.
Obaja stuhli.
V tieni medzi stromami sa objavila mohutná silueta.
Veľký varan.
Jeho šupiny sa leskli vo svetle ohňa, oči žiarili ako dve žlté lampy. Pomaly sa presúval cez piesok, jeho jazyk kmital vo vzduchu. Cítil krv.
Potom sa stalo niečo nečakané.
Zviera prudko vyrazilo vpred – ale nie smerom k nim.
Bežalo priamo k záhradke.
Dorota a Marek ostali na mieste, paralyzovaní šokom. Toto nečakali.
Varan vbehol priamo do priestoru záhradky, kde predtým postavili bambusové oplotenie, aby ochránili rastliny pred malými zvieratami. Bol príliš veľký na to, aby sa pohodlne otočil, a v momente, keď sa chcel prudko otočiť, jedna z bambusových palíc sa mu zaplietla medzi nohy.
Zavrčal, pokúsil sa uskočiť, ale v panike sa zaboril medzi drevené palice ešte hlbšie.
Marek, poháňaný náhlym pochopením situácie, chytil jeden z bambusových stĺpov a prudko ho zatlačil dovnútra. Dorota okamžite nasledovala jeho príklad – obaja začali búchať oštepmi do bambusovej konštrukcie, čím vytvorili improvizovanú klietku.
Varan sa pokúsil vyrvať, jeho silné telo narážalo do ohrady, ale namiesto úniku sa čoraz viac zamotával do spleti dreva. Jeho vlastná váha a sila pracovali proti nemu. Bambus sa prehýbal, ale vydržal.
Dorota, lapajúc po dychu, sa otočila k Marekovi. "Máme ho…"
Marek, stále v šoku, prikývol. "Musíme posilniť konštrukciu. Rýchlo!"
Spoločne doniesli ďalšie bambusy a liány, spevnili bariéry a uzavreli všetky možné únikové cesty. Trvalo to takmer hodinu, ale nakoniec stáli pred pevnou klietkou.
Varan bol v pasci.
Dorota sa vyčerpane oprela o Mareka, ich telá sa chveli vyčerpaním. Zviera za plotom stále hrozivo syčalo, ale nemalo kam utiecť.
Dorota zavrela oči. "Nemôžem uveriť, že sa to podarilo…"
Marek si ju pritiahol k sebe a pobozkal ju na čelo. "Prežili sme. A teraz máme šancu žiť bez strachu."
Pozreli sa na seba. V ich očiach nebola len únava, ale aj nová sila.
Tento ostrov už nepatril len varanom.
Bol ich.
A oni sa ho nikdy nevzdajú.
- JK -