en-76. Poľovačka na netvora

Dorota sa prebudila s ťažkým pocitom v žalúdku. Noc bola nepokojná – počula vonku pohyb, kroky na piesku, občasné šuchotanie v kroví. Vedela, že Marek bol celú noc v strehu, aj keď sa tváril, že spí. Keď sa však pozrela vedľa seba, zistila, že tam nie je.
V momente ju zaplavil strach. Prudko sa posadila a započúvala sa do ranného ticha. Počula len šum oceánu. Po varanovi a Marekovi ani stopy.
Chcela sa postaviť, no vtom do jaskyne vošiel Marek – rýchlym krokom, so zamračenou tvárou a zvláštnym leskom v očiach.
"Dobré ráno," povedal, ale jeho hlas nebol taký, ako zvyčajne. Bol chladný, odhodlaný.
Dorota si ho premerala. "Kde si bol?"
Marek sa oprel o kamennú stenu a prešiel si rukou po vlasoch. "Bol som sa pozrieť na pláž. Po stopách. Myslel som si, že ten varan zmizne, ale nie. Stále je tu. Našiel som jeho stopy okolo tábora a dokonca aj blízko jazierka. Obchádzal nás celú noc."
Dorota si prekrížila ruky a mierne sa zamračila. "A čo teraz? Čo tým chceš povedať?"
Marek sa na ňu pozrel priamo. Jeho oči boli tvrdé, rozhodné. "Musíme ho zabiť."
Dorota stuhla. Čakala od neho všeličo – že postavia lepšie barikády, že nájdu spôsob, ako ho odplašiť – ale toto?
"Zabiť?" zopakovala, akoby nepočula správne.
Marek prikývol. "Áno. Už som nad tým premýšľal celú noc. Nemáme na výber. Ak tu ostane, jedného dňa nás prepadne. Možno nie dnes, možno nie zajtra, ale jedného dňa bude hladný a nebude mať čo iné zjesť, len nás."
Dorota zaváhala. "Marek, to je obrovské zviera. Nie je to ako uloviť rybu. Nevieme, či ho dokážeme premôcť."
Marek si prekrížil ruky na hrudi. "Musíme. Nechcem tu žiť v strachu. Nemôžeme byť stále v strehu, báť sa pri každom šuchote. Ak ho neodstránime, nikdy nebudeme v bezpečí. A navyše…" odmlčal sa a pozrel na ňu s miernym úškrnom, "možno získame aj dosť mäsa."
Dorota si vzdychla a prehrabla si vlasy. Mal pravdu – život v neustálom strachu by bol neúnosný. A ak mali prežiť, museli prevziať kontrolu nad týmto ostrovom.
"Dobre," povedala napokon. "Ale ako to chceš urobiť?"
Marek sa posadil na kameň v jaskyni a začal plánovať. "Prvá možnosť je nastražiť pascu. Možno nejaký výkop, do ktorého by spadol, ale na to nemáme dostačujúce nástroje a možno ani čas. Druhá možnosť je použiť zbrane, ktoré máme – oštepy, kamene, čokoľvek, čo dokážeme vyrobiť."
Dorota prikývla. "Takže chceme ho vlákať do pasce a tam ho doraziť?"
Marek zavrtel hlavou. "Nie. Pascu by sme len tak nevykopali a nemáme istotu, že by sa do nej chytil. Budeme musieť zaútočiť priamo."
Dorota sa zamračila. "To je šialené, Marek. Ak sa nám to nepodarí, môže nás zabiť."
Marek sa k nej naklonil a chytil ju za ruku. "Viem, že je to riskantné. Ale ak budeme spolupracovať, máme šancu. Počúvaj – vieme, že chodí k jazierku. Tam bude najslabší, lebo sa sústredí na vodu, nie na nás. Ja ho odlákam k brehu a ty zaútočíš zozadu. Máme naše oštepy – ak mu zasiahneš krk alebo boky, stratí silu."
Dorota si pohrýzla peru. "A ak ho netrafím?"
Marek sa pousmial. "Preto tam budem ja. Ak zlyháš, ešte stále mám svoj oštep. Ale budeme musieť byť rýchli."
Dorota si povzdychla. Tento plán sa jej nepáčil, ale vedela, že Marek má pravdu. "Dobre. Takže čo musíme urobiť najskôr?"
Marek sa postavil a začal rýchlo organizovať veci. "Najskôr si vyrobíme lepšie oštepy. Tie, čo máme, sú dobré na ryby, ale nie na takéto veľké zviera. Potrebujeme dlhšie, pevnejšie drevo a ostré hroty."
Dorota prikývla. "Môžeme použiť tie bambusy, čo si nachystal na vor."
Marek sa na ňu uškrnul. "Tak vidíš, predsa sme ich nepotrebovali len na vor a na plot."
Dorota prevrátila oči, ale neprotestovala.
"A potom?" spýtala sa.
Marek si prešiel rukou po brade. "Potrebujeme návnadu. Niečo, čo ho priláka. Myslím, že môžeme použiť zvyšky rýb. Rozložíme ich blízko jazierka a keď sa tam dostane, zaútočíme."
Dorota sa zhlboka nadýchla. "Takže dnes večer?"
Marek prikývol. "Dnes večer. Keď sa zotmie, budeme pripravení."
Dorota sa postavila a podala mu ruku. "Tak to ideme dokončiť."
A tak sa dali do práce. Celý deň pripravovali svoje oštepy – Marek z bambusov vyrezal dlhé, pevné kopije a hroty spevnil ako sa dalo. Dorota medzičasom rozmiestnila návnadu.
Keď slnko začalo klesať za horizont a ostrov sa ponoril do tieňa, stáli vedľa seba, každý s oštepom v ruke.
Bolo to nebezpečné. Bolo to šialené.
Ale ak chceli žiť bez strachu, museli sa postaviť svojmu netvorovi.
- JK -