en-64. Hliadka

Marek pohodil do ohňa ďalší kus dreva a plamene zasyčali, keď sa chytili nového paliva. Sedel s kolenami pritlačenými k hrudi, ruky mal natiahnuté k teplu ohňa, ale jeho oči boli neustále upreté na džungľu pred nimi. Hoci sa z lesa už neozvali žiadne zvuky, napätie viselo vo vzduchu ako ťažký závoj.Dorota sedela vedľa neho, rovnako ticho, zabalená v tenkej vrstve jeho košele, ktorú jej podal, keď začala drkotať zubami. Vzduch na ostrove bol v noci chladnejší, najmä po búrke, ktorá sa prehnala len nedávno."Stále to tam je," zamrmlala Dorota.Marek na ňu pozrel. "Ako to myslíš?"Dorota si nervózne oblizla pery a pokrčila plecami. "Neviem... Možno si to len namýšľam. Ale mám pocit, že tam v lese niečo je. Pozerá sa na nás. Čaká."Marek sa zamračil a pritiahol si palicu bližšie k telu. Vzduch bol pokojný, len slabý vánok sa pohrával s plameňmi ohňa a občas zavŕzgala palma v diaľke. No aj tak... niečo nebolo v poriadku.Po nejakom čase Dorota od únavy zaspala. Sedela stále vzpriamene, len jej hlava sa pomaly zosunula na Marekovo rameno. Jej dych sa ustálil, ale občas sa zachvela, akoby mala zlý sen.Marek sa nepohol. Nechcel ju zobudiť, ale zároveň musel udržať oheň. Občas siahol po ďalšej vetve a opatrne ju pridal do plameňov. Každých pár minút sa otočil k malým ohniskám, ktoré vytvoril bližšie k okraju lesa. Svetlo bolo slabé, ale stačilo na to, aby si všimol prípadný pohyb.Dorotine telo bolo pri ňom uvoľnené a Marek si uvedomil, že sa prvýkrát od ich príchodu na ostrov cíti... potrebný. Doteraz to bol vždy boj medzi nimi dvoma, neustále dohadovanie o tom, čo je dôležitejšie – prežiť tu alebo nájsť spôsob, ako odísť.No teraz... teraz bola opretá o neho, dôverovala mu natoľko, že dokázala zaspať, kým on držal stráž.Marek sa zahľadel na oblohu. Hviezdy žiarili jasne, zrkadlili sa na pokojnej hladine oceánu. Keby nebolo toho divného pocitu v jeho hrudi, mohla by to byť krásna noc.Ubehli ďalšie hodiny.Dorota sa pomrvila a otvorila oči. Zmätene sa rozhliadla, akoby zabudla, kde je. Keď však zbadala Mareka, ktorý stále sedel strnulo pri ohni, vydýchla si."Koľko je hodín?" zašepkala.Marek sa pousmial. "Na ostrove? Polnoc? Možno viac."Dorota si pretrela oči a natiahla sa, kým sa jej telo trochu prebralo. "Prečo si ma nezobudil?""Potrebovala si spať."Dorota naňho chvíľu pozerala a potom sa pousmiala. "To bolo od teba pekné."Marek sa odvrátil a hodil ďalší kus dreva do ohňa. "Nemusíš to hovoriť tak prekvapene."Dorota sa ticho zasmiala.Pred svitaním začali obaja opäť cítiť únavu. Marek si pretrel oči, ale nedovolil si zaspať. Už len niekoľko hodín, potom príde svetlo a oni budú môcť ísť do lesa bez strachu."Ak to bolo len zviera, mohlo sa odplížiť," zamyslela sa Dorota nahlas."Možno," prikývol Marek. "Ale stále nevieme, čo to bolo."Dorota sa zamračila. "A čo ak to nebolo zviera?"Marek mlčal. Nechcel to povedať nahlas, ale tú myšlienku mal v hlave celý čas. Na ostrove sa doteraz nič neobjavilo. Žiadne náznaky iných ľudí, žiadne znaky, že by tu niekto žil. Ale ak... ak sa mýlili?Dorota si všimla jeho výraz. "Marek?"Pomaly zavrtel hlavou. "Ráno pôjdem do lesa. Musíme vedieť, čo tam je."Dorota otvorila ústa, akoby chcela protestovať, ale potom sa len pomaly nadýchla. "Dobre. Ale pôjdeme spolu."Marek zavrtel hlavou. "Nie. Ty ostaneš v jaskyni."Dorota na neho zazrela. "To určite! Po tom všetkom, čo sme zažili, si myslíš, že ma necháš sedieť niekde v jaskyni, zatiaľ čo ty pôjdeš riskovať život?!"Marek si povzdychol. "Dorota, ak je tam niečo nebezpečné, nemôžeme obaja zmiznúť. Musíme mať plán.""Tak pôjdem s tebou a budeme si kryť chrbát!""Nie," povedal pevne. "Ak by sa niečo stalo, potrebujem, aby si bola v bezpečí. Ak sa do večera nevrátim, zapáliš veľký oheň na pláži a budeš ho udržovať kým sa bude dať."Dorota pevne stisla pery. Neznášala to. Neznášala, keď ju niekto ochraňoval spôsobom, ktorý znamenal, že zostane v úzadí.Ale pohľad v Marekových očiach bol neoblomný."Dobre," vydýchla nakoniec. "Ale ak nebudeš späť do západu slnka, prisahám, že ťa pôjdem hľadať."Marek sa usmial. "To som čakal."Prvé lúče slnka sa začali vynárať nad horizontom a oceán sa zalial zlatou farbou. Noc bola preč.Marek sa postavil a natiahol sa. Dorota sa vedľa neho zhlboka nadýchla a odhodlane pozrela na džungľu."Tak teda," povedala. "Ideme zistiť, čo sa tam skrýva."Marek prikývol, no potom sa k nej otočil s vážnym pohľadom."Ty ostaneš v jaskyni. Kým sa nevrátim."Dorota otvorila ústa na protest, ale potom ich pomaly zatvorila.Marek na ňu chvíľu hľadel, akoby chcel zapamätať každý detail jej tváre, a potom sa otočil smerom k lesu.Ráno prinášalo nové odpovede.Ale niektoré možno neboli tie, ktoré chceli nájsť.

- JK -