en-57. Neúnavná búrka

Jaskyňa bola teraz ich útočiskom. V jej útrobách sa Marek s Dorotou ukrývali pred neúprosnou búrkou, ktorá už dlhé hodiny – možno dni – neprestajne zúrila vonku. Nebo bolo čierne, dážď padal v nekonečných prúdoch a vietor sa preháňal po ostrove s divokou silou.Oheň v jaskyni stále horel, ale jeho plamene sa už chveli v posledných zábleskoch tepla. Drevo, ktoré Marek predtým priniesol a sušil pri ohni, bolo teraz ich jedinou zásobou. Pár polien sa im podarilo zachrániť, ale vedeli, že to nebude stačiť. Čas im pomaly unikal, svetlo a teplo sa im doslova strácalo pred očami.Dorota sedela blízko ohňa a rukami si objímala kolená. Jej pohľad bol upriamený na tlejúce uhlíky, akoby sa snažila silou vôle udržať plamene nažive. "Ako dlho si myslíš, že to vydrží?" spýtala sa potichu, takmer šeptom, akoby sa bála, že aj jej hlas by mohol vyfúknuť posledné iskry.Marek si povzdychol a podišiel k nej. Sadol si oproti nej, natiahol ruky k ohňu a pozrel sa na zvyšky dreva. "Možno pár hodín, možno menej. Ale keď vyhasne…" odmlčal sa, pretože vedel, že Dorota už pozná odpoveď.Chlad sa začínal vkrádať do jaskyne. Ich oblečenie, aj keď medzičasom uschlo, nebolo dostatočné, aby ich ochránilo pred zimou, ktorá sa šírila ako neviditeľný tieň.Dorota si povzdychla a natiahla ruky k ohňu, akoby sa snažila chytiť posledné kúsky tepla. "Toto je ako nejaká skúška, že?" zamrmlala.Marek sa pousmial. "Myslíš, že nás ostrov skúša, či vydržíme?"Dorota sa naňho pozrela a uškrnula sa. "Skôr mám pocit, že si vesmír povedal: 'Hej, týchto dvoch dáme spolu na ostrov, nech si to pekne užijú. A keď už si začnú rozumieť, hodíme im najväčšiu búrku v histórii, nech vidia, ako sa majú naozaj radi.'"Marek sa zasmial a prikývol. "To znie ako plán nejakého nudného boha, ktorý si stavil na náš osud. Možno tam hore sedí s obrovskou misou pukancov a sleduje, čo sa stane ďalej."Dorota sa zahihňala a podoprela si hlavu rukou. "Ak je to tak, tak dúfam, že mu aspoň nechutia. Nech sa zadusí."Obaja sa rozosmiali. Bolo zvláštne, ako aj v takto beznádejnej situácii mohli nájsť momenty, ktoré ich dokázali rozosmiať. Smiech bol teraz ich jedinou zbraňou proti temnote, ktorá sa šírila okolo nich.Oheň praskol a na okamih sa plamene zdvihli vyššie, akoby chceli ešte bojovať.Marek sa natiahol po jedno z posledných suchých polien a opatrne ho položil do ohňa. "Musíme ho udržať tak dlho, ako sa len dá," povedal a pozrel na Dorotu.Dorota sa posunula bližšie k nemu, až sa ich kolená dotkli. "A keď vyhasne?" spýtala sa ticho.Marek si povzdychol, natiahol sa k nej a chytil jej ruku. "Potom budeme musieť využiť jediný zdroj tepla, ktorý nám zostane."Dorota sa naňho pozrela s miernym pobavením v očiach. "Aha, takže ty si celú túto situáciu naplánoval, čo? Žiadne drevo, búrka, chlad… a nakoniec jediné, čo môžeme urobiť, je pritúliť sa k sebe, aby sme prežili?"Marek sa zasmial a pokrčil plecami. "Vieš, volajú ma stratég."Dorota prevrátila očami. "Hej, jasné. Stratég. Ale vieš čo? Aj keby si bol, musím uznať, že tvoj plán znie celkom dobre."Marek sa zatváril víťazoslávne. "Takže to znamená, že sa mi podarilo ťa presvedčiť?"Dorota sa uškrnula. "Nie, ale znamená to, že nemám na výber."Znovu sa rozosmiali, no tento raz už bol ich smiech tlmený, unavený. Chlad sa začal hlbšie vkrádať do jaskyne, a keď sa pozreli na oheň, videli, že už iba posledné uhlíky tleli v slabom svetle.Bez ďalších slov sa Dorota presunula bližšie k Marekovi a oprela si hlavu o jeho rameno. Cítila jeho teplo, rytmus jeho dychu. Po chvíli ju Marek objal, pevne, ochraniteľsky, akoby jej telo bolo najcennejším pokladom, ktorý musí udržať v bezpečí."Vieš," zamrmlal Marek, "nikdy by som si nepomyslel, že raz budem v jaskyni, objímajúc najješitnejšiu ženu, akú som kedy stretol, zatiaľ čo vonku bude zúriť koniec sveta."Dorota sa zachichotala. "A ja by som nikdy neverila, že ma bude zahrievať chlap, ktorý si v prvý deň myslel, že ma môže ignorovať."Marek nadvihol obočie. "Hej, tak to nebolo!""Ale bolo," uškrnula sa Dorota. "Ale vieš čo? Som rada, že sme tu spolu."Marek sa na chvíľu odmlčal. Potom si povzdychol a jemne ju pobozkal do vlasov. "Aj ja."Ticho medzi nimi nebolo prázdne. Bolo plné pocitov, nevyjadrených slov, myšlienok, ktoré si ani jeden z nich netrúfol vysloviť nahlas.Vonku búrka stále zúrila. Svet bol zahalený do temnoty, vietor kvílil v ústí jaskyne ako stonanie prastarého boha.A oni tam boli. Dvaja stratení ľudia, ktorí našli v tom chaose jedinú istotu – seba navzájom.Oheň nakoniec dohorel, ale teplo medzi nimi nezmizlo.V tej noci sa nestratili.Našli domov – v objatí toho druhého.

- JK -