en-359. Opäť sa nadýchli

Ráno prišlo potichu, bez poplachu monitorov a bez rýchlych krokov na chodbe a to bolo prvé znamenie, že niečo sa naozaj zmenilo, pretože Dorota sa prebudila s pocitom, ktorý si už dlho nepamätala – s ľahkosťou, nie fyzickou, ale vnútornou, akoby jej telo po dlhom čase prestalo bojovať a konečne začalo spolupracovať. Marek sedel na stoličke pri okne, s plastovým pohárikom kávy v ruke a keď zbadal, že otvorila oči, usmial sa tak prirodzene, až ju to rozosmialo.

"Pozri sa na seba," povedala ticho. "Vyzeráš, akoby si nespal tri noci."
"To je len nový trend," odvetil Marek. "Minimalistický spánok. Šetrí čas."
Sestra prišla krátko nato, skontrolovala tlak, zapísala hodnoty a bez toho, aby to robila teatrálne, skonštatovala, že čísla vyzerajú lepšie než včera, stabilnejšie, pokojnejšie a Dorota si všimla, že Marek pri tom prvýkrát za dva dni prestal zvierať ruky v päsť. Keď odišla, Dorota si oprela chrbát o vankúše a položila si obe ruky na brucho, akoby sa chcela uistiť, že všetko je presne tam, kde má byť.
"Vieš," začala po chvíli, "keď som bola v noci taká slabá, mala som pocit, že sa celé moje telo zmenšilo na jedno jediné miesto. Len na to, aby som ťa počula."
Marek si sadol bližšie. "A ja som mal pocit, že ak ťa pustím z ruky, zmizneš."
"Takže to budeme robiť inak," povedala s úsmevom. "Ty ma už nepustíš a ja sa budem snažiť nezmiznúť."
Dopoludnie plynulo pomaly, ale nie ťažko. Lekár prišiel znova, vysvetlil im, že liečba zafungovala, že prietoky sa držia v bezpečnom pásme a že ak sa trend udrží, stále platí plán prepustenia nasledujúce ráno, no teraz to povedal spôsobom, ktorý už neznel ako opatrný prísľub, ale ako realistická možnosť. Dorota sa ho spýtala, či si môže sadnúť k oknu a keď jej to dovolil, Marek jej pomohol presunúť sa k malej stoličke, odkiaľ bolo vidieť kúsok mesta a prúdy áut, ktoré sa pohybovali tak samozrejme, akoby svet nikdy nepoznal prestávku.
"Predstav si," povedala Dorota, "že raz budeme rozprávať dieťaťu, že bolo v Istanbule ešte skôr, než sa narodilo."
"A že už vtedy cestovalo viac než väčšina ľudí za celý život," dodal Marek.
"Len nech z toho nemá povahu tuláka," zasmiala sa.
"Alebo nech má," pokrčil plecami. "Len nech sa vie vždy vrátiť."
Na obed dostala Dorota ľahké jedlo, polievku a suchý chlieb. Hoci to nebola žiadna hostina, jedli spolu, pomaly, s drobnými poznámkami o tom, čo budú robiť, keď sa dostanú domov a slovo "domov" už neznelo ako vzdialený koncept, ale ako niečo, čo má obrysy, farby a vôňu. Marek hovoril o lese, o tichu, o dome na okraji mesta, kde by mohli bývať, Dorota sa smiala a pripomínala mu, že by mali mať aspoň jednu miestnosť s veľkým oknom, pretože ona potrebuje svetlo.
Popoludní sa zastavil Peter, priniesol správy z úradu a trochu humoru, ktorý presne zapadol do nálady dňa. "Ak budete takto pokračovať," povedal Dorote, "budeme vás musieť vyhlásiť za chodiacu reklamu na zvládanie stresu."
"To by som nechcela," odpovedala. "Radšej budem len obyčajná."
Keď Peter odišiel, Marek si ľahol na druhú posteľ v izbe a po prvýkrát po dlhých dňoch naozaj zaspal, krátko, plytko, ale úprimne a Dorota ho pozorovala s pocitom, že dnes sa veci dejú správnym smerom. Po prebudení sa rozprávali o drobnostiach – o tom, čo im chýba, o jedlách, ktoré si dajú, o tom, ako budú vyzerať Vianoce, ak sa všetko podarí a tieto plány neboli únikom, ale návratom k normálnosti.
Keď sa začalo stmievať, svetlo v izbe sa zmenilo na teplé a tiché, sestra ešte raz skontrolovala hodnoty a s úsmevom povedala, že deň bol dobrý, čo bola tá najlepšia veta, akú mohli počuť. Dorota si ľahla, Marek jej prikryl nohy a sadol si k nej, držal ju za ruku a obaja mlčali, nie z únavy, ale z vďačnosti.
Večer prišiel pokojne a spolu s ním aj pocit, že po noci, ktorá ich vystrašila, prišiel deň, ktorý ich znovu poskladal a hoci vedeli, že ešte nič nie je definitívne, že zajtra prinesie nové rozhodnutia a nové kroky, dnes si dovolili veriť, že rovnováha sa vrátila – aspoň na túto noc.
- JK -