en-35. Cesta k útesu

Dorota sa naposledy rozhliadla po ostrove z výšky a zhlboka sa nadýchla. Studený vietor sa jej opieral do tváre, jemne sa jej hral s prameňmi vlasov a ona na krátky moment zatvorila oči. Bol to zvláštny pocit – stáť na mieste, odkiaľ mohla vidieť všetko, čo ich obklopovalo, no zároveň si uvedomovať, že nemajú kam odísť."Tak teda, ideme?" spýtal sa Marek.Dorota sa naňho pozrela a neodpovedala hneď. V jeho tvári bolo vidno sústredenie, ale aj niečo iné – tichú zvedavosť, akú predtým často nevidela. Zdalo sa, že ho zaujíma nielen ostrov, ale aj táto chvíľa, tento okamih. Možno dokonca viac než si priznával."Hej," prikývla nakoniec a vykročila prvá. "Ale mám pocit, že dnes máme ešte dosť energie. Čo keby sme sa trochu prešli? Po pláži, možno k tomu útesu, ktorý sme videli."Marek sa pousmial. "Chceš povedať, že si nevyčerpaná po tom šplhaní na skalu?"Dorota sa uškrnula a hodila po ňom krátky pohľad cez plece. "Marek, ak si myslíš, že ma jeden výstup takto unaví, potom ma zrejme podceňuješ.""No, to určite nie," uškrnul sa Marek a nasledoval ju. "Len si chcem byť istý, že ma niekde na ceste nevyhrešíš, že sme sa rozhodli ísť ešte ďalej.""Dám ti vedieť, ak k tomu dôjde," odvetila so smiechom Dorota a spustila sa opatrne dole.Cesta dolu bola oveľa ľahšia než výstup, hoci kamene boli stále vlhké od nedávnej búrky a občas im pod nohou ušla menšia skala. Dorota sa snažila ísť opatrne, ale aj tak sa niekoľkokrát musela chytiť blízkeho výbežku, aby nestratila rovnováhu. Marek kráčal tesne za ňou a občas sa natiahol, aby ju jemne pridržiaval, keď sa mu zdalo, že by mohla spadnúť."Pekne sa o mňa staráš," poznamenala pobavene, keď po tretí raz ucítila jeho ruku na svojom lakti.Marek pokrčil plecami. "Len sa snažím zabrániť tomu, aby si si rozbila hlavu. Keď už sme v tom prežívacom móde, mohlo by byť fajn vyhnúť sa zbytočným zraneniam.""Takže je to čisto praktické?" podpichla ho Dorota a otočila sa k nemu s vyzývavým pohľadom.Marek sa na chvíľu zatváril, akoby sa nad tým naozaj zamyslel, a potom sa mierne usmial. "Povedzme, že to nie je len o prežití. Možno mám aj trochu inú motiváciu."Dorota nadvihla obočie. "A to akú?"Marek sa nahol o čosi bližšie, jeho hlas bol o niečo tichší, ale v očiach mu hrali iskry. "No, čo ak je to len zámienka, aby som mal dôvod byť pri tebe trochu bližšie?"Dorota prekvapene zamrkala. Nebola si istá, či si robí žarty, alebo to myslel vážne. Ale faktom bolo, že jeho prítomnosť, jeho ruky, ktoré ju podopierali, jeho hlas, ktorý bol tak blízko jej ucha… všetko to v nej vyvolávalo zvláštny pocit. Pocit, ktorý bol taký nový a zároveň taký prirodzený."No teda, Marek," povedala nakoniec s miernym úsmevom. "Myslela som si, že si viac pragmatický.""Možno som," pripustil Marek, "ale niekedy si musím dovoliť aj trochu… nechať sa uniesť situáciou."Dorota si všimla, ako sa mu na perách objavil nepatrný úsmev. Nebol to ten typ úsmevu, ktorým ju vždy podpichoval alebo provokoval. Bol jemnejší. Úprimnejší.Pokračovali ďalej a keď sa dostali na rovinu pri pláži, tempo sa im zrýchlilo. Kráčali vedľa seba, nohy sa im zabárali do mokrého piesku, ktorý ešte nestihol celkom vyschnúť po nočnej búrke. Vzduch bol svieži, presýtený vôňou oceánu, a v diaľke sa rysoval cieľ ich cesty – mohutný skalný útes, ktorý sa tiahne od stredu ostrova až k brehu."Myslíš, že tam niečo nájdeme?" spýtala sa Dorota a zahľadela sa na tieň vrhaný útesom."Aspoň sa presvedčíme," povedal Marek. "Ale ak tam bude jaskyňa, mohla by to byť dobrá alternatíva k nášmu prístrešku. Niečo, čo by nás ochránilo pred ďalšou búrkou."Dorota prikývla, no jej myseľ sa stále vracala k ich rozhovoru na skale. K tomu, ako ju Marek pozoroval, ako sa na ňu usmieval, ako sa mu zmenil tón hlasu, keď k nej prehovoril. Niečo v ich dynamike sa menilo. A ona si nebola istá, či sa tomu chce brániť.Keď prešli ďalších pár desiatok metrov, Marek sa zrazu zastavil. "Počkaj," povedal a natiahol ruku, aby ju zadržal.Dorota sa zamračila. "Čo je?"Marek sa usmial a ukázal na malý prúd vody, ktorý tiekol z útesu a vlieval sa do piesku. "Pozri, čerstvá voda."Dorota rozšírila oči. "To je úžasné! Ak je to opäť sladká voda."Marek si kľakol a nabral si trochu vody do dlaní. Opatrne ju ochutnal a po chvíli prikývol. "Je sladká. To znamená, že niekde tam hore sa drží ďaľšia voda."Dorota sa zasmiala a rozčapila ruky. "Marek, my sme práve našli ďaľšiu úžasnú vec na ostrove!"Marek sa postavil a pobavene sa na ňu zahľadel. "Mám rád, keď si nadšená."Dorota ho štuchla do ramena. "A ja mám rada, keď máme kde piť. Poď, pozrieme sa, odkiaľ presne tá voda prichádza."A tak pokračovali ďalej, cez piesok, popri úpätí útesu, smerom k miestu, kde sa mohlo skrývať ešte viac tajomstiev. Ich kroky boli ľahšie, ich rozhovory uvoľnenejšie. Možno sa na tomto ostrove začínali naozaj cítiť… doma.

- JK -