en-343. Zavreté mesto

Keď sa prebrali, bolo to zvláštne prebudenie – nie prudké, nie ospalé, ale také, ktoré človeka na sekundu uvedie do klamlivého presvedčenia, že je všetko v poriadku, že svet stojí tam, kde ho nechal, že noc bola len noc a nie priepastná, neprerušovaná tma. Dorota otvorila oči ako prvá a zostala chvíľu ticho ležať, kým sa jej dych ustálil a telo si uvedomilo, že leží v posteli, ktorá je mäkšia než čokoľvek, na čom spala za posledný rok.
Na zemi pri dverách si všimla malý biely papierik.
"Marek… Andrew tu bol," zašepkala.
Marek sa posadil, pretrel si tvár oboma rukami a pomaly vošiel do bdelosti. Keď zdvihol lístok, čítal ho so zvláštnym, zmäteným výrazom – ako keby vôbec nechápal prečo svet vonku funguje, keď oni dvaja stáli uprostred nejakého zastaveného času.
Zajtra prídem znovu. Zatiaľ žiadna zmena. Odpočívajte.
"Musel tu byť večer," povedala Dorota a oprela si hlavu o čelo postele.
"Tak hlboko sme spali?"
"Možno sme to potrebovali," odvetil Marek, no jeho hlas bol dutý a prázdny, bez radosti z toho, že ich fyzická únava konečne trochu ustúpila. V miestnosti bolo cítiť zvláštne napätie – nie nepriateľské, skôr také, aké vzniká, keď človek po veľmi dlhom spánku zistí, že všetko okolo neho pokračovalo ďalej bez neho.
Zhodli sa však, že musia jesť. Telá boli oslabené, žalúdky prázdne, dieťa potrebuje živiny a Dorota to cítila pri každom pohybe.
Zostúpili do hotelovej reštaurácie, no hneď pri prvom kroku obaja stuhli.
Reštaurácia bola preplnená ľuďmi, zvukmi, pohybmi.
Náraz hlasov, vôňa pražených vajec, dym z opekanej slaniny, zvuk kovových príborov o porcelán, šuchot, výbuchy smiechu, klopkanie detských nôh po dlažbe a k tomu všade obrazovky s televíziou nahlas pustenou – prerušované reklamy, správy, obrázky miest, ktoré pripomínali všetko to, čo stratili a zároveň to, čo ich desilo.
Dorota sa v tej chvíli chytila Mareka za lakeť až príliš silno.
"Je tu… veľa," šepla.
"Ja viem," odpovedal Marek, ale aj jemu hlas preskočil.
Usadili sa za malý stolík pri okne. Čašníčka sa na nich usmiala s naučenou, no upravenou zdvorilosťou.
"Coffee? Tea?"
Dorota nevedela odpovedať.
Marek len pokrútil hlavou.
"Water."
Jednoduché. Domáce. Bezpečné.
Keď im priniesla jedlo – opečený toast, volské oko, trocha zeleniny, syr a maslo – jedli pomaly, takmer ceremoniálne. Každé sústo malo iné chute, iné farby, iné textúry a obaja mali pocit, akoby mali v ústach jedlo, ktoré je príliš plné, príliš voňavé, príliš tučné.
"Neviem… či to je dobré, alebo nie," priznala Dorota, keď sa pokúsila prehltnúť druhý kúsok chleba.
"Ja to neviem ani pomenovať," povedal Marek. "Ostrov nás naučil jesť jednoducho. Toto je… chaos v jedle."
Keď dojedli, Dorota povedala niečo, čo Marek úplne nečakal:
"Poďme von."
Jemu zovrelo v žalúdku.
"Von? Na ulicu?"
Dorota prikývla, ale v očiach mala vzdor aj nepokoj.
"Ak to neurobíme dnes, tak to neurobíme nikdy. Musíme si na to zvyknúť. Lebo… lebo sa domov nedostaneme, ak budeme sedieť len tu."
Marek vedel, že má pravdu.
A tak vyšli.
Ulica ich zasiahla ako vlna studenej vody.
Autá trúbili, bicykle prechádzali okolo nich rýchlo a bez varovania, ľudia sa pohybovali v skupinách, často s telefónom v ruke, nikto sa nedíval pred seba, každý sa ponáhľal niekam, kde oni dvaja nikdy neboli.
Dlhé mrakodrapy vrhali tiene, ktoré padali na zem ako nejasné tvary, vzduch bol prehriaty výfukmi, klimatizáciami, slnkom odrážajúcim sa od skla.
Z každej strany reklamy, bilbordy, hudba, hlasy, slová, všetko v angličtine – niekedy rýchlej, nezrozumiteľnej.
Dorote sa zatočila hlava.
"Marek," zašepkala a chytila sa ho za ruku, ale jeho veľký, teplý stisk sa jej stratil, pretože práve v tom momente ich minula skupina turistov a odsunula ich od seba.
Marek sa otočil, no Dorota už nebola pri ňom.
"Dorota?!" zakričal.
Jeho hlas sa stratil v ruchu.
"Dorota, kde si?!"
Predieral sa davom, narážal do tiel, do rúk, do batohov, ale jej tam nebolo.
Videl len mihotavé tváre, všetky rovnaké, všetky cudzie.
Dorota medzitým odbehla pár krokov nabok, keď ju ľudia odsunuli a skončila na vedľajšom chodníku, chrbtom pri výklade s elektronikou.
Chcela zakričať, ale z hrdla jej vyšiel len prerývaný nádych.
Bála sa, že odpadne.
Bála sa o dieťa.
Bála sa o Mareka.
A keď sa chcela vrátiť, ulica ju pohltila.
Dav ju odsunul ďalej.
Ďalej.
A ešte ďalej.
Marek po polhodine bezradného hľadania zamieril do hotela.
Pri recepcii sa mu triasol celý hlas.
"Moja partnerka… stratila sa na ulici… tehotná je… neviem kde…"
Recepčný okamžite volal manažéra.
Prezerali kamery vo vchode.
Volali Andrewovi.
Nikde nič.
Nikto ju nevidel, nikto ju nezachytil.
Recepčný mu položil ruku na rameno.
"Možno sa vráti sama… možno sa zastavila niekde, kde je ticho… možno…"
Marek si zakryl tvár rukami.
Nebolo nič horšie než čakať.
Dorotu však v ten deň nenašli.
Mesto ju držalo v sebe ako niečo malé, stratené, chvejivé a Marek sedel na posteli v izbe, zatiaľ čo vonku zapadalo slnko a budovy pohlcovali posledné farby dňa.
Počítal minúty.
Počítal hodiny.
Nevedel dýchať, nevedel myslieť, nevedel udržať paniku na uzde.
A Sydney šumelo ďalej – hlučné, krásne, desivé, obrovské.
Mesto, ktoré človeka môže zachrániť.
Aj pohltiť.
A tento deň skončil presne tak – bez odpovede.
Bez Doroty.
Bez kľudu.
Len s jednou prudkou, surovou pravdou:
civilizácia je oveľa nebezpečnejšia než ostrov.
- JK -