en-342. Mesto čo nespí, ale oni áno

Ráno tretieho dňa v Sydney prišlo ako zvláštny úkaz – nie ostrým svetlom či ruchom z ulice, ale nevysloviteľným pocitom prázdna, ktorý sa vznášal v malej hotelovej izbe ako jemná hmla po daždi. Dorota sa preberala pomaly, akoby jej telo stále nevedelo, či je v bezpečí alebo v napätí, či má otvoriť oči alebo si radšej ešte privlastniť pár sekúnd ticha, ktoré tak bolestne chýbali, odkedy vkročili späť do civilizácie.
Marek sedel pri jej nohách na okraji postele, opretý chrbtom o stenu a hoci vyzeral bdelý, jeho oči prezrádzali, že aj on je len napoly prítomný – ako človek, ktorého prebudili z hlbokého sna tesne pred jeho koncom a on ešte celkom nechápe, kde presne sa nachádza.
"Spala si?" spýtal sa po chvíli, hoci odpoveď poznal.
Dorota prikývla, zívla tak široko, že sa jej na okamih zarosili oči a automaticky si pohladila brucho, aby ubezpečila seba aj dieťa, že noc bola v poriadku.
"Myslela som, že spať v takejto posteli bude divné," priznala ticho, "ale bol to asi najlepší spánok za… ani neviem ako dlho."
Marek sa pousmial, no v tom úsmeve bolo niečo melancholické.
"Je zvláštne, ako rýchlo si telo pamätá, čo je mäkké, čo je teplé, čo nebolí," povedal, "ale hlava… tá vôbec nestíha."
Dorota sa posadila, jej vlasy ešte stále voňali slanou vodou.
"V noci som mala pocit, že som stále na ostrove," povedala, "ale všetko bolo tichšie. Bez vetra. Bez zvierat. Bez oceánu. Len také… prázdno."
"Možno sme potrebovali prázdno," dodal Marek.
Ticho, ktoré po tých slovách nastalo, bolo zvláštne – nebolo nepríjemné, skôr plné nenázorných otázok, ktoré sa nedali vysloviť hneď po prebudení, pretože by ich váha bola príliš veľká.
Až okolo deviatej si Marek uvedomil, že sa neozval Andrew.
"Myslíš, že už tu bol?" opýtal sa Doroty.
Dorota pokrčila plecami.
"Nespomenula som si na žiadne klopanie," priznala.
Marek si zrazu uvedomil presne to isté – že noc bola taká hlboká, že by ich nezobudilo ani to, keby niekto prevrátil celý hotel hore nohami.
"Možno príde neskôr," povedal, hoci vnútri sa mu zaleskol malý ostrovček viny, akoby tým, že zaspali, zmeškali niečo dôležité.
No vedel, že to nie je ich chyba.
Ten svet, ktorý sa ich snažil pohltiť, ich vyčerpal natoľko, že ich telá jednoducho odmietli spolupracovať ďalej bez toho, aby si vypýtali svoju daň – spánok, ktorý z nich zmyje aspoň časť napätia.
Napriek tomu bolo cítiť, že deň sa začína pomalšie, v ťahavej hmle neistoty. A tak začali hovoriť.
Nie o letenkách, nie o dokumentoch, nie o strachu z odmietnutia v systéme.
Ale o ostrove.
O Elare a Kaelovi.
O deťoch, ktoré nechali za sebou.
O vôni ohňa v noci.
O tom, ako sa Dorota bála pôrodu tam, ale súčasne sa bála aj návratu.
O tom, ako Marek doteraz niekedy v noci počuje búrku, aj keď je tu ticho ako v knižnici.
O tom, kto vlastne sú, keď už nie sú trosečníci, ale ešte nie sú ani "ľudia zo sveta".
"Nezapadám sem," povedala Dorota veľmi potichu. "Sklo, dvere, zvuky… všetko je tak rýchle, až sa mi z toho točí hlava."
Marek jej chytil ruku, preplietol prsty s jej.
"Ani ja nezapadám," priznal, "ale viem jedno – ak pôjdeme spolu, tak si z toho vytvoríme svet, do ktorého zapadneme dvaja. A dieťa doň príde ako do niečoho, čo sme mu pripravili my, nie tento hluk za oknom."
Dorota sa usmiala, no len jemne, ako keď sneh padá na teplú dlaň.
"Viem," zašepkala, "ale aj tak sa bojím."
"Ja tiež," priznal, "ale to nie je dôvod zastaviť sa."
Keď ich rozhovor konečne utíchol, bola už neskorá dopoludňajšia hodina.
Marek sa postavil, akoby naberal odvahu urobiť niečo úplne obyčajné – zapnúť televízor.
Ovládač pôsobil zvláštne, ťažký v ruke, telo z neho vyžarovalo niečo nepriateľské – príliš veľa tlačidiel, príliš veľa možností.
Keď Marek stlačil power, obrazovka najskôr blikla modrou farbou a potom ju zaplavila explózia farieb, hlasov, reklám, hudby, svetiel, slov, ktoré sa vrhali jeden cez druhý.
Dorota si okamžite zakryla uši.
"Toto… toto nie," dychčala.
Marek stlačil mute, potom power a obrazovka zhasla tak náhle, že sa im obom uľavilo ako po zavretí dverí pred búrkou.
"Skúsime to inokedy," povedal.
"Možno nikdy," priznala Dorota.
Poobede však prišla únava, iná než tá predchádzajúca – únava nielen tela, ale aj hlavy, ktorá nedokázala spracovať celý ten svet, čo sa tlačil za dverami ich hotelovej izby.
Obaja ľahli, ani sa neprezliekli, ani sa neprikryli tak, ako by sa patrilo.
A potom to prišlo.
Nie spánok.
Ale pád do temnej, hlbokej studňe bez snov.
Spali tak tvrdo, že sa im ani raz nepohol prst.
Neprehodili sa.
Neozvali sa zo sna.
Nič.
A keď Andrew večer klopal – tentoraz pevne, dvakrát, potom trikrát – izba zostala ticho.
Žiadny šuchot, žiadne "už ideme", žiadne kroky k dverám.
Andrew nakoniec iba položil pod dvere lístok s poznámkou:
"Zajtra prídem znovu. Zatiaľ žiadna zmena. Odpočívajte."
A oni odpočívali ďalej – ponorení v hlbokom, bezbrehom tichu, v ktorom sa civilizácia nad nimi nečakane zľutovala ako nad ľudmi, ktorí prešli príliš veľa dní bez jediného skutočného spánku.
Až ráno pochopia, že táto noc bola zlomová – pretože prvýkrát od ostrova spali bez strachu a prvýkrát od civilizácie spali bez hluku.
A prvýkrát od havárie ich nik neprebudil.
- JK -