en-331. Príchuť blízkosti

Od chvíle, keď kapitán na porade medzi zamestnancami vyslovil slová "zajtra pred úsvitom vplávame do Port Moresby", loď akoby zmenila rytmus.
Aj keď to Marek s Dorotou priamo nepočuli, cítili to v pohybe ľudí, v upratovaní paluby, v zhone posádky.
Tam niekde, za obzorom, čakalo mesto – chaotické, hlučné, plné farieb, vôní, ľudí, motocyklov, áut, trhov, chudoby, bohatstva, reality.
Niečo úplne iné, než ostrovné ticho, ktoré im rok slúžilo ako domov.
Dorota sa to ráno zobudila skôr než Marek.
Neprebralo ju svetlo ani zvuk – ale zvláštne šklbnutie v bruchu, silnejšie než včerajšie.
Zdvihla tričko a pozorovala jemné vlnenie kože.
Rozkývaný oceán pod nohami, rozkývaný oceán vo vnútri.
"Marek…" šepla.
"Hm?"
Len sa prevrátil na bok.
"Zase sa hýbe… ale silno. Inak."
To slovo "inak" ho prebralo okamžite.
Posadil sa, priložil ruku a vtom – ďalší pohyb. Nie jeden. Dva.
Jemné posuny sa menili na koordinovanejšie kopnutia.
"To už nie je len ledabolý signál," šepol Marek skôr pre seba.
"To už je reč," dodala Dorota s úsmevom.
A nato obaja stíchli, lebo pocítili niečo, čo bolo ťažšie než ktorýkoľvek pohyb dieťaťa.
Blížia sa.
Už nie sú stratení.
Už nebudú skrytí v lese, v jaskyni, pri ohni.
Čoskoro budú musieť zodvihnúť svoje mená zo zeme, kde rok ležali – ako opustená batožina.
Dorota si vzdychla.
"Marek… čo ak… čo ak ten svet pre nás nebude?"
Marek sedel, ruky položené okolo jej nôh a hľadel jej do očí pomaly, akoby ju nechcel zraniť rýchlou odpoveďou.
"Možno nebude," odvetil pravdivo.
"Ale to neznamená, že my nebudeme pre ten svet."
Dorota sa usmiala iba napoly.
"Na ostrove… bolo všetko jednoduché. Hoci ťažké, bolo to jednoduché. Ráno voda. Potom jedlo. Potom chrániť oheň. Potom prežiť noc. Svet nebol komplikovaný."
"A tu bude," dodal Marek.
"Ale možno… možno presne to budeme potrebovať, aby sme zistili, čo chceme robiť ďalej."
Dorota si pritiahla jeho ruku k bruchu.
"Je zvláštne… že sa hýbe práve teraz. Práve dnes."
Marek pokrčil ramená.
"Možno cíti, že sa blížime."
Dorota sklopila oči.
"Ale nie je to ostrov, Marek. Nie je to tá divočina. Je to Port Moresby… mesto, ktoré má pravidlá, zákony, tisíc ciest a tisíc očí."
Marek si jemne položil dlaň na jej líce.
"A predsa tam pôjdeme. Lebo musíme. Lebo doma nás čakajú ľudia. Lebo musíme povedať, že sme prežili. Lebo musíme ukázať, že naše dieťa… je medzi živými."
Dorote sa zaleskli oči.
"A čo ak… sa tam stratíme? Znova?"
Marek pokrútil hlavou.
"Dorota… my už nie sme tí istí ľudia. Už sa nikdy nestratíme tak, ako kedysi. Rok na ostrove nás naučil nájsť sa v tichu. Teraz sa musíme naučiť nájsť sa v hluku."
Dorota mu položila hlavu na plece.
Dieťa sa pohlo ešte raz.
Tentoraz jemne.
Akoby súhlasilo.
Neskôr, keď sa prešli na palubu, bolo jasné, že posádka cíti to isté napätie ako oni. Personál dezinfikoval priestory, drhol palubu, opravovali.
Hovory boli kratšie, rýchlejšie.
Jazyky sa miešali.
Vo vzduchu visela vôňa nafty, soli a niečoho železného.
Kapitán ich pozdravil kývnutím.
"O dvadsať hodín Port Moresby," povedal so širokým úsmevom.
Pre niekoho bežná veta.
Pre nich… úder do srdca.
Dorota sa chytila Mareka za ruku.
"Tak blízko…"
Marek ju jemne stisol.
"Tak veľmi."
V diaľke na horizonte ešte nič nebolo.
Ani svetlo.
Ani tvar.
Len neurčitý pocit, že tam niečo čaká.
Večer si sadli do svojej kajuty. Marek sa oprel o stenu, Dorota si sadla pred neho, ruky mala na bruchu, ticho ho hladila.
"Vieš…" začala pomaly, "…ja stále nechápem, čo budeme robiť, keď tam prídeme."
Marek sa usmial smutne.
"Ja tiež nie."
"Myslíš, že… nájdeme svoj starý život?"
"Nie," odpovedal bez zaváhania.
"A nechcem ho."
Dorota sa mu pozrela do očí.
"Ja… vlastne tiež nie."
Marek si ju pritiahol bližšie.
"Tak si vytvoríme nový," povedal.
"Kdekoľvek. V lese. V malom dome. Pri jazere. Alebo… možno aj v meste. Ak to tak príde. Ale bude to náš život. Nie ten, ktorý sme mali predtým."
Dorota sa usmiala.
A prvýkrát za celý deň bol jej úsmev úplný.
Keď zhasli svetlo, dieťa sa pohlo ešte raz.
Potichu.
Nežne.
Ako dotyk, ktorý hovorí: Som s vami.
Marek pritúlil Dorotu zozadu a položil ruku na bruško tak, ako to robil každú noc na ostrove – s tichou prosbou, aby bol ďalší deň bezpečný.
Ale teraz bola prosba iná.
Teraz to bolo prianie, aby boli pripravení.
Lebo horizont už nebol len čiarou.
Bol bránou.
A zajtra… ju prekročia.
- JK -